utorok 22. januára 2019

Kniha nepokoja | Pre všetky poetické duše

Originálny názov: Livro do Desassossego
Autor: Fernando Pessoa
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Odeon
Rok vydania: 2018
Počet strán: 288

"Všetky moje city sú povrchné, ale úprimné. Odjakživa som bol herec,
a ešte aký! Vždy, keď som miloval, predstieral som lásku aj sám pred sebou."

Môj milý čitateľ, vitaj! Zo srdca ťa zdravím a teším sa z tvojej prítomnosti, pretože možno si sem zamieril s tým, že si prečítaš jednu z ďalších mojich recenzií... Azda ťa zaujal titul, ktorého sa týka, avšak ja ti dnes ponúknem niečo iné. Nezahltím ťa faktami o knihe, o jej forme, deji a kvalite, klasickým spôsobom. Pokúsim sa ťa preniesť do duše človeka, toho odvekého umenia, pre ktoré strácame rozum. Ak si na to pripravený a máš kúsok času, v tomto rýchlom svete, posaď sa a ja ti rozpoviem príbeh starý a vždy nekonečne aktuálny.

Kto sú to umelci? Zamýšľal si sa niekedy nad tým? Nechaj ma hádať. Si jedným z tých praktických ľudí, ktorí pomätenie mysle, produkujúcej kúsočky života, kúsočky diel, bláznovstvo, vnímajú bez pocitov. Rád vidíš výsledok, no nie proces. Rád vidíš dielo, no nie jeho autora. Máš svoje predstavy, možno sa vieš oddať fantázií, no v živote máš jasno a tvoje hranice sú presne dané. Si takýmto človekom? Snáď sa mýlim. Dúfam v to a zároveň nie, pretože možno patríš k strateným dušiam. Nepochopeným tvorcom, vizionárom a samotárom. Si smutným tvorom, neustále premýšľajúcim. Tvoje myšlienky nemožno zastaviť a cítiš sa prázdnym. Pričom tvoja myseľ obsahuje celý vesmír a snáď aj kúsok viac. Žiješ, nie v svete, nie v realite, ale vo svojom vnútri. Vo svojej fantázií a svetoch, ktoré my nepoznáme. Meníš svet každým svojim nádychom, pretože tvoje zásuvky obsahujú tvoje srdce. Ten kúsok teba, ktorý je vášnivý a tichý. Hádavý, prudký a zároveň láskavý a krehký. Ostanú tvoje výtvory bez lásky, kedže ty v nich uspokojenie nenájdeš, zatiaľ čo iní áno? Zmeníš nimi svet alebo nimi zmeníš sám seba?

Fernando Pessoa bol umelcom. Bol však najmä človekom. Záhadou sveta.
Všetci sme len ľudia a tvoríme svoj vlastný svet. Plačeme, smejeme sa, kričíme a milujeme. Sme však tajomstvom, ktoré za celý svoj život neodhalíme, ani my sami. Uvažujeme nad zmyslom a pointou vlastnej existencie - niektorí menej, niektorí viac, a žijeme. Stále kráčame ďalej hnaný silou, ktorej nerozumieme, no unášame sa v prúde bytia.
Kým Fernando bol? Čo svetu dal? Aké diela vytvoril?
Predovšetkým bol spisovateľom. A nie len jedným. Kniha nepokoja je napísaná dvomi autormi a zároveň je ním, len jeden jediný. Zmeny zmýšľania, pocitov a štýlu samotného písania Fernando menil, ako mu duša kázala. Akoby mal v sebe osobností viac a jeho ruka bola len nástrojom. Jeho telo bolo bábkou okolností a duša sa drala von.

Kým teda vlastne bol?

"Občas sa utešujem myšlienkou, že raz v budúcnosti, do ktorej už nebudem patriť, sa moje slová dočkajú chvály a že nakoniec nájdem ľudí, ktorí mi budú "rozumieť"."

Táto kniha sa ma dotkla, drahý čitateľ. Možno to vieš a možno nie, no k umelcom sa radím, aj ja. Mojim umením je písanie, no toto vrodené remeslo vnímam najmä v duši človeka a v jeho samostatnej existencii. Som presvedčená o tom, že umením je už len samotná myseľ toho, kto ho tvorí. A diela sú len nedokonalým odzrkadlením tej nekonečnej masy zmätku, živiaceho sa na jeho majiteľovi. Umenie je krásne. Umenie bolí. Berie, aj dáva, no kto je ním naplnený, azda by byť iným nechcel. Čím to však je, že každý z týchto géniov si našiel svoje pochopenie, až po smrti? Generáciu vnukov, pravnučiek a deti, tých ľudí, ktorí odmietali rebelov svojej doby, odrazu začnú fascinovať bytosti, po ktorých zostali len popísané papiere, či pomaľované obrazy. Po Fernandovi zostali rozhádzané listy, papiere, útržky nikdy nespojené do jediného celku a ver, či never, dodnes sa odborníci snažia spojiť ich dokopy. Prísť na ich odkaz, pretože on bol človekom, čo mal svoju pravdu.

"Moje ostré vnímanie je ako choroba, ktorá mi je cudzia.
Trpí ňou niekto iný, koho som chorou súčasťou, pretože mám neodbytný pocit, 
akoby som bol závislý od jeho väčšej schopnosti cítiť."

Povedala som ti veľa viet, ale čo ma tak zaujalo na jeho diele? Netušíš o čom písal, nepovedala som ti dej, anotáciu, skrátka som ti povedala všetko, no v skutočnosti absolútne nič. Čo ma prinútilo zastaviť sa a ukradlo mi môj dych, pozornosť a moju dušu? 
Nie, nepovedala som ti dej, pretože žiadny nie je. Kniha nepokoja nemá príbeh, jedine ak by ním bol život a jeho priebeh. Nemá príbehovosť a v skutočnosti, ani nie je súvislá. Písaná je denníkovou formou, no denníkom nie je. Čím teda je?

Útržkami. Úlomkami. Je poskladaná z viet a právd. Vypovedá o aktuálnej nálade autora a jeho pocitov. Ukazuje bežné momenty života a zároveň tie chvíle, kedy je človek na svete stratený a smädný po poznaní prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú a čo rozhodlo o tom, že existuje a dýcha. Popisuje vlastnú bezradnosť a zároveň šťastie z východu slnka a oblohy, ktorá je nová, čerstvá a vzduch je svieži. Poznanie toho, že takéto chaotické útržky boli vydané a ešte k tomu sú aj svetovo uznávané ma omráčilo. Doslova.
Vieš, aj ja píšem. Často. Občas. Skrátka píšem.
Ale nikdy by som nenapísala príbeh, ktorý by ti mohol zmeniť život, či preniesť ťa ďaleko. Rovnako, ako Pessoa ti dokážem dať len útržky svojej duše a svojich slov, ktoré sa poskladajú dokopy. Nikdy som netušila, že môžu byť niekomu užitočné, že je o ne záujem, no tento génius mi dal nádej. 

Nedokážem si pomôcť, ale chcela by som, aby tento umelec vedel, či väčšmi cítil pochopenie, ktoré sa mu odo mňa dostalo. Koľko pocitov a vnemov mi vnukol a ako prudko ma vytrhol z reality. Túžim po tom, aby vedel, aký chaos po sebe zanechal. Prekrásny a potrebný a taký živý.

Čitateľ máš ešte nejaké otázky? Prosím neklaď si ich, no zároveň premýšľaj. 
Prečítaj si niečo, čo ťa môže zmeniť. Čo ti môže ovplyvniť vnímanie. Rozšír svoje obzory. 
Ale netráp sa zbytočne, ak svoje hranice máš jasné určené a rozšíriť ich nechceš. Hovorila som ti, že dúfam, že tvoje cítenie nefunguje takýmto spôsobom, no zároveň ti to prajem, aby si sa nedostal do víru nevysvetliteľných emócií. Netráp sa, ak ich nedokážeš, či nechceš prežiť. V takom prípade by táto kniha nebola pre teba a pre mnohých ľudí veru nie je. Všetci sme rozmanití a ty niečím zmeníš svet, o tom nepochybujem.
No pokiaľ túto knihu vezmeš do ruky a vieš, čo všetko obnáša... Cítim s tebou nekonečnú spriaznenosť.

"Všetkých nás niečo opája. Mňa dostatočne opája vlastná existencia.
Potulujem sa opitý vlastným vedomím a istým smerovaním. Cez úradné hodiny
chodím do kancelárie ako každý. Mimo úradných hodín chodím k rieke pozorovať
jej prúd ako každý. Som rovnaký. No mám vlastnú oblohu, na ktorú v ústraní
kladiem súhvezdia a vlastné nekonečno."

utorok 1. januára 2019

Knižné zhrnutie roku 2018

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Cítite sa šťastní alebo stratení z Nového roku? Úprimne by ma zaujímalo, ako ho prežívate vy, pretože vnútorne mňa osobne vie tento sviatok zasiahnuť zrejme ešte väčšmi, než Vianoce. Tá obrovská novota, ktorú prináša a nejasnosť. Toľko možností je pred človekom a množstvo udalostí, ktoré ešte len čakajú a striehnú na svoju chvíľu... Asi ma to trochu desí. Ale aj tak to milujem. Štart. Začiatok niečoho.
31.12. sa ohliadam za spomienkami a 1.1. mám odrazu možnosť vytvoriť si nové. Samozrejme takto to celkom nefunguje, no princíp je jasný. Máme šancu urobiť kopu dobra, plniť si sny a tešiť sa. Aj keď môj názor je, že túto možnosť máme po celý rok.
Nech je, ako chce. Som rada, že rok 2018 je za nami, pretože mi so všetkou úprimnosťou dal zabrať. Nebol jednoduchý, nebol ideálny, ale mal prekrásne okamihy. Veľa ma naučil a za to som vďačná. Ale dosť bolo o mne. Porozprávajte mi, ako sa tešíte vy. Dávate si novoročné predsavzatia? Ja nie.

Každopádne na tento článok som sa veľmi veľmi tešila. Ako každý rok O:). Ak je niečo, o čom píšem rada, tak sú to zhrnutia. Je totižto skvelé ohliadnuť sa za všetkými prečítanými knihami a musím skromne priznať, že šťastie na tituly som mala tento rok obrovský. Skúšala som azda i nové smery, nové žánre a v mnohých som nechala kúsok seba. Ktoré boli najlepšími?

No ešte predtým...
Ako dopadla knižná výzva?
Tento rok som si dala za úlohu prečítať 62 kníh. Každým rokom to akosi znižujem, no povinností je veľa a snažím sa teraz orientovať hlavne na radosť z čítania, takže sa určite chápeme :)... Výzva sa splnila perfektne na presno a ja som krásne spokojná. Koľko kníh ste mali za cieľ vy?

Tak a poďme pomaly na to.

Najväčšie prekvapenie
Vek zázrakov. Táto kniha bola, až zarážajúco prekrásna. Dej sa stupňoval tempom, ktoré vo mne, až zanechávalo zvláštny smútok a nápad, ktorý autorka spracovala bol originálny. Knižka mi ležala v poličke zopár rokov, pretože som jej čítanie stále odkladala a bola to chyba. No ešte väčšia by bola, keby si ju nikdy neprečítam.
Žena v okne. Trilery všeobecne veľmi nečítam a keď detektívky, tak som za klasiku - Agathu Christie, ale tomuto príbehu som z mne neznámej príčiny dala šancu a vďakabohu za to. Neskutočne chytľavé čítanie. Časom som ho odporučila, aj mamine a tá bola nadšená, takže berte to, ako tiché odporúčanie.
Toto je moje srdce. V tomto roku som akosi stratila svoje nadšenie pre tínedžerské knižky a vyhľadávam ich už o čosi menej. Avšak Toto je moje srdce bolo pre mňa obrovským, skutočne obrovským prekvapením. Čakala som klišé príbeh, ktorý ma akurát tak rozhnevá, no to čo som dostala, by mi nikdy nenapadlo... Úžasne spracované témy o dospievaní, láske, sebavedomí. Jednoducho krása.
A veľmi špeciálne miesto a kúsok zo srdca si u mňa ukradla knižka Keby som ťa našla. Ten príbeh ma v tom čase, tak pohltil, až som ani nikam nemohla bez knihy ísť. Netuším, či som ju čítala skrátka v dobrom období alebo v tom bolo viac, no mne dala veľmi veľa.
Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť... tu slová netreba.



Najumeleckejšia kniha
Daj mi tvoje meno. Prvá kniha, ktorá ma prinútila vziať do ruky ceruzku a podčiarkovať si (v tomto prípade snáď všetko). No i tak je to nedokonalá kniha. Avšak možno, aj v tom tkvie jej čaro.
Smäd po živote je... Pravdivý. 
Sofia vždy chodí v čiernom. Jediné slovo... Život.


Najlepší námet
Ján Špirko: Zajatec je kniha, ktorý by si zaslúžila viac pozornosti. Jedná sa o zápisky Jána, ktorý bol partizánom a prežil svoje vlastné hrôzy v zajatí. Tieto zápisky, až po rokoch našli jeho vnúčatá, inak o tom rodine nehovoril...
Chlapec na vrchole hory. John Boyne nikdy nesklame. Nikdy.
Vojna nemá ženskú tvár. Ani slovo "silná" nie je dostatočným výrazom pre emócie tohto príbehu, no obdivujem autorku za jej prácu, ktorú odviedla. Ťažko sa mi čítalo.


Najživotnejšia kniha
Viete, niektoré príbehy sú, ako život. Tiché, pomalé, pravdivé, vedia vás zasiahnuť poriadne hlboko, no sú to zároveň pre mňa jedny z najmilších kníh, aké sa mi môžu dostať do rúk. Niektorými vecami sa oplatí dať udrieť.


Kniha, ktorá má z nie celkom známych príčin, výnimočné miesto v mojom srdci
Chlapec vtáčik a truhlár je veľmi pekný príbeh, ktorý je určený síce detským čitateľom, no je to jedna z tých kníh, ktorá je vlastne ešte lepšou voľbou práve pre čitateľov vyššieho veku. Kniha vás očarí ilustráciami, estetikou, no príbeh je rovnako krásny a autorkino písanie taktiež.
A Zakázané ovocie bolo super.
Záblesk svetla. Zvláštny príbeh, no výborný.
Knižnica duší by tu nemala byť, pretože príčiny sú viac, ako jasné... No v mojom srdci výnimočné miesto má O:).



Kniha roka
Dáma s kaméliami je kratučký príbeh, no svojim obsahom ponúka rozsiahlu škálu ľudských charakterov, udalostí a životných príhod. Mne osobne sa táto kniha veľmi páčila a tvorba A.Dumasa mladšieho si ma získala.
Na Osudný omyl spomínam len v dobrom. Zábavné, krásne... Čo dodať? Neskutočne príjemná kniha, od mojej najmilšej autorky.
Peter a Lucia je majstrovské dielo, ktoré mi pohladilo dušu.
Tess v sebe nesie kúsok nekonečna a Hardyho mi priblížila ešte väčšmi. Načala vo mne fascináciu jeho odlišným písaním v každom jednom diele a zároveň rovnakým a podobným.
Spoločnosť si musíte prečítať, či pozrieť... Na tom nezáleží. Záleží, len na tom, že je to fantastické a Na konci samoty je príbeh, ako sám život. Sledujete celé ľudské roky jedného života a ten čas vám stojí za to.





Kniha kníh
Nie je pre mňa možné opísať pocity, ktoré mi dala táto kniha. V nej som nenašla, len najlepší príbeh tohto roku, ale aj takzvanú, moju osobnú, knihu kníh. Thomas Hardy sa stal pre mňa géniom a áno... svojou tvorbou mi zmenil kúsok života. Zmenil kúsok mojej duše. Nie je to len môj najobľúbenejší autor, v tom to nie je... Stal sa mi spriaznenou dušou. Umelcom, ktorý má v mojich očiach obrovskú úctu. Ďaleko od hlučného davu pre mňa znamená veľmi veľa. Veľa sa mi s tým spája, až ma to priam kúsok tvorí.


Ak ste sa dostali, až sem, tak vám gratulujem a zároveň ďakujem. 
Chcela by som vám poďakovať za ďalší krásny rok, na tomto mieste. Za to, že vždy sa tu nájdu nejaké spriaznené duše, ktoré sem zavítajú a že ma neprestávate podporovať a inšpirovať. Všetci sa meníme a za tie roky, som sa zmenila priam neuveriteľne... No tak to má byť.
Do Nového roku vám prajem len to najlepšie a nech sa vaše sny stávajú skutočnými. Majte sa krásne :)!

nedeľa 30. decembra 2018

Neopúšťaj ma / Kazuo Ishiguro


Originálny názov: Never Let Me Go
Autor: Kazuo Ishiguro
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: ODEON
Rok vydania: 2018
Počet strán: 312

Čím to je, že v detstve chceme rýchlo dospieť a snívame o dňoch, keď budeme "veľkými", pričom keď sa tak stane, myšlienky nám lietajú späť k destvu a jemná túžba nás vždy zanechá rozčarovanými za tým, čo sa už nevráti...?
Detstvo je obdobie kúzel. Je to čas, kedy je všetko možné a naša myseľ dokáže neobmedzene vymýšľať tie najfantastickejšie veci. Zároveň máme pohľad na svet, ktorý sa síce formuje, no v detskej nevinnej forme, je to akoby sme sa učili vidieť, či kráčať. Objavujeme svet, no len jeho základy a to je krásne. Čo sa stane v detstve, navždy ostane ponechané našim spomienkam a len málokto z nás môže s čistým svedomím povedať, že sa k nim často nevracia a nepousmeje sa nad obdobím hier.
Tieto výmysli nás formujú, ale formujú nás aj priateľstvá, ktoré si vytvoríme a mnohé putá ostanú zviazané i po celý náš život.

Tom, Kathy a Ruth sú navzájom prepletení, ako korene stromu. Ich osudy spolu súvisia a ich životy im patria navzájom. Všetci traja sú zároveň silné osobnosti. Výbojné vo svojej podstate, no odlišnými spôsobmi, čo im často spôsobuje roztržky, ktoré musia vždy zvládnuť a pohnúť sa ďalej. Ich detstvo nebolo obyčajné a rodičov nepoznali. Vyrastali v Hailshame, internátnej škole, ktorá im dala vzdelanie, útočisko, výchovu a neobyčajne im zdôrazňovala už od útleho veku, že všetci študenti tejto školy sú výnimoční. Iní. Viedli ich k umeleckej tvorivosti, pretože tá vraj odhaľuje dušu a vychovávatelia ich pripravovali na život, ktorý ich čaká po štúdiu. Veľmi nejasne im boli povedané ich úlohy...

I keď hlavnými hrdinami príbehu sú tieto tri charaktery, príbeh čítame najmä z pohľadu Kathy, ktorá prevažne spomína na časy v Hailshame. Stručne opisuje svoj život tridsaťjeden ročnej ženy a zároveň vytvára akúsi zápletku zo spomienok, ktorá nás postupne vedie k tomu, čo sa deje teraz. Pomaly sa rozmotávajú situácie, v súčasnom čase komplikované, či odlišné a vzťahy sa neustále menia a zostávajú rovnakými. Autor alebo povedzme Kathy, nám ukazuje aké dôležité boli ich detské roky a akú rolu zohrali v ich životoch. Každý študent spomína na tie roky minulé a túžil by sa vrátiť späť. 

Prečo však? Prečo sa pokúša autor v náznakoch, drobných vetách, v situáciách povedať dosť na to, aby čitateľ pochopil a začal cítiť podozrenia a zároveň dosť málo na to, aby neprišiel na to, čo hrdinov čaká...? Kazuo Ishiguro sa predviedol, ako skutočný majster slovíčkarenia a zvečňovania okamihov. Vytvoril knihu, ktorú otvoríte a vytvorí vo vás pocit, že dýcha. Že je skutočná a žije si svojim príbehom a vy ste len niekto, kto doňho nazrel. Od Ishigura som čítala veľmi dávno Súmrak dňa, ktorý mi ostal rezonovať v mysli, no malý detail mi nedovoľoval považovať toto dielo za výborné. Nevedela som prísť na to, čo mi tam chýbalo, no neodbytne som cítila, že to tam nie je. V Neopúšťaj ma som to objavila. Stále nedokážem pomenovať, čím to bolo, avšak cítim, že Súmrak dňa by som si mala prečítať znovu, teraz keď poznám talent autora.

Kniha sa mi naozaj veľmi páčila a ešte teraz ju v sebe cítim. Pohla mnou, čo sa mi nesmierne páči. Bolo ťažké sa od nej odtrhnúť a zase naopak bolo príliš jednoduché, ako pevne si získala moju pozornosť. Odkrývať jednotlivé spomienky mi bolo všetkým. Chcela som poznať pravdu, ale zároveň som vedela, že ma to zlomí. Každá stránka mi však stála za to, aby som napredovala ďalej.
Film som videla roky dozadu, takže som vedela isté úlomky príbehu, ale zážitok mi to, ani v najmenšom nepokazilo. Odporúčam vám oboje. Knihu i film, pretože obe spracovania v sebe nesú kúsok duše.
Neopúšťaj ma je fantastická kniha. Prinúti vás smútiť, hnevať sa, ľúbiť, či báť sa... A hlavne premýšľať. 


Moje hodnotenie:

nedeľa 16. decembra 2018

Dáma s kaméliami

Originálny názov: La Dame aux camélias
Autor: Alexandre Dumas (mladší)
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 1966
Počet strán: 206

Dáma s kaméliami je útly román, ktorý počtom stránok nepatrí ku knihám, ktoré vám na poličke zaberú veľa  miesta pre ďalšie príbehy, no vo vašej mysli si zaujme postavenie, ktoré vytesní kúsok priestoru, pre knihy odlišné a iné. Právom sa zaraďuje ku klasickej literatúre, i keď v mojich očiach si svoju slávu a meno zaslúži možno o čosi viac. Názov je krásny a poetický, no samotný román by mohol byť oveľa známejším v radoch čitateľov. Obsahom totižto má čo ponúknuť a ukážkou doby nezaostáva za svojimi predchodcami.

Marguerite Gautierová je kurtizánou. Stala sa vydržiavanou ženou, ktorej talentom je krása a výnosom prepych za služby, ktoré poskytuje. Mnohí muži urobili pre krásne ženy bláznovstvá a stratili svoje mená, tituly, majetky... No Marguerite svoju cenu pozná a vie, že netreba ľutovať tých, ktorí o svoje bohatstvo prídu, pre jej pohodlie. Koniec koncov, je to jej práca. Môže sa však spájať prostitúcia s nevinnosťou? A vôbec, môže byť kurtizána naplnená inteligenciou a zmyslom pre akési uvedomenie sa? Dumasove dielo je založené na morálnosti a mravnej hodnote, no jeho pohľad na situáciu sa rozhodne líši, oproti jeho kolegom, velikánom. 

"Úbohé stvorenia! Ak je nesprávne ich milovať, zaiste ich môžeme aspoň ľutovať. 
Ľutujte slepca, ktorý nikdy nevidel svetlo dňa, hluchého, ktorý nikdy 
nepočul zvuky prírody, nemého, ktorý nikdy nemohol dať prehovoriť svojej duši,
 ale falošne predstierajúc cudnosť, nechcete ľutovať zaslepenosť srdca, hluchotu duše,
 nemotu svedomia, ktoré privádzajú úbohu, chorobou postihnutú bytosť
 k šialenstvu a pre ktoré proti svojej vôli nie je schopná vidieť dobro,
 počuť Boha a hovoriť čistým hlasom lásky a vernosti."

Príbeh je založený na skutočných udalostiach, čo mi smútok, do duše privádza o čosi viac a hlbšie. Dáma s kaméliami je smutným príbehom, no zároveň obsahuje neskutočnú rozmanitosť a pestrosť ľudského charakteru a okolností života, či spoločnosti, ktorá je obrazom doby a obdobia samotného. Autor má moderné názory, ktorými vyvolal vo svojich časoch prudké reakcie, no v literatúre sú potrebné, ako soľ a voda. Stavajú základy ľudskosti.
Dumas nezastáva kurtizány a neukazuje ich život, ako správny. No má za to, že sú to bytosti okolností. Zamyslieť sa nad tým, či ich profesia z ktorej získavajú pohodlie, ich robí naozaj šťastnými a či sú to osoby bez svedomia, bez duše, bez názorov a či sú len akési mechanické nástroje bez srdca, je potrebné. Celý príbeh je cestou Marguerite, ktorá sa zaľúbi a nájde svoje vysnívané šťastie, ďaleké lesku a drahokamom. Ale udalosti sú vždy dvojaké a osud vie miešať so životmi, ako s kartami hráč.

Na svete jestvujú oveľa komplikovanejšie a rozvláčnenejšie diela, no mne sa práve stručnosťou a rýchlym spádom udalostí páčila táto kniha väčšmi. Jej obrovskou prednosťou je štýl písania Alexandra Dumasa mladšieho, ktorý síce zrejme žil v tieni svojho otca, autora Troch mušketierov a iných slávnych kníh, no som presvedčená, že talentom, mohol zatieňovať práve on. Svojou odvahou vyjadriť svoje postrehy a názory a svojim presvedčením o ľudských citoch... privádza ma to k myšlienke, či autor bol len pozorovateľom ľudského života alebo sa sám stal okolnosťou, skúsenosťou, svojim umením.
Krásne vyjadrenie jeho pohľadu na svet, krásny námet a koniec koncov krásna kniha.
V knižnici mi ležala veľmi dlhý čas a tak som rada, že som si ju konečne prečítala. Bolo by hriechom, tak neurobiť. V mojom rebríčku sa zaradila vysoko, nuž a čo iné vám môžem povedať, než to, že máte moje odporúčanie :).

sobota 8. decembra 2018

Vyhodnotenie súťaže! | Na konci naozaj obaja umrú

Ahojte priatelia :)!
Som šťastná, že si pre vás môžem v tejto chvíli nachystať článok, ako je tento. S príjemnými informáciami a s obrovskou gratuláciou.
Žiaľ knižku vyhral, len jeden súťažiaci, no keby som mohla, pošlem vám ju všetkým, ktorí ste sa zapojili. Každá jedna odpoveď, ktorú ste mi poslali ma zaujala a musela som sa pri nej pozastaviť, popremýšľať nad ňou a tak trošku ju precítiť. Každý jeden z vás mi dal celkom inú odpoveď a pôsobil úplne iným dojmom. Každý z vás mal iný názor, iný pohľad na svet, no vytvorili ste niečo krásne. A za to vám ďakujem.

Aby som vás veľmi nenaťahovala, tak výhercom knižky sa stáva...
Katie
Katie srdečne gratulujem a verím, že knižka poteší a pohladí na duši O:). Minimálne tvoja odpoveď na duši pohladila mňa. Snáď sa, na mňa nikto neurazí, keď ju sem uverejním oficiálne.

"Moja inšpirácia je v každodenných veciach: v rannej oblohe a vo svetlách 
večerného mesta alebo aj v rannej káve. 
Nikdy neviem kedy ma niečo inšpiruje ale väčšinou sú to bežné obyčajné momenty. "

Vyzerá to tak, že po svete predsa len chodia spriaznené duše.
Ale naozaj opakujem... Ďakujem vám všetkým! Na komentáre som vám neodpovedala, no čítala som si ich niekoľko krát a ste úžasné osoby. Prajem vám dopredu krásne sviatky a ešte krajšie bežné dni!

Tejto súťaže by nebolo, nebyť vydavateľstva Albatromedia, ktoré knižku poskytlo na súťaž. Vďaka patrí rozhodne, aj im! Nehovoriac o tom, že si pre nás pripravili preklad tejto knihy :).

štvrtok 6. decembra 2018

Toto je moje srdce | Alebo tip na darček?

Originálny názov: This Heart of Mine
Autorka: C.C.Hunter
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 384

Táto kniha bola pre mňa spočiatku, ako rána. I keď všeobecne rána milujem, sú také, do ktorých sa prebudím uhundraná, zle naladená a automaticky čakám len to najhoršie. (Áno, frflanie mám v povahe.) Nuž, v tomto prípade som tiež, akosi podvedome začala silno pochybovať o kvalite príbehu, skôr než sa mi vôbec kniha dostala do rúk. Presviedčala som samu seba o tom, že to zrejme nebola šťastná voľba a že určite ma nečaká žiadny zážitok, iba ak ďalšia tínedžerská YA, ktorá mi pôjde na nervy alebo ešte "lepšie", na city.

Púšťala som sa do nej s nechuťou a nebola to vina nikoho iného, než mňa. 
Viete človeku sa ťažko priznáva chyba a inak tomu nie je, ani teraz. Udalosti sa mi rýchlo vymkli z rúk a namiesto trápenia sa a siahodlhého, rotačného pretáčania očí, som začala pretáčať stránky, rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z chvíľkového čítania pred spaním sa stal boj o holý spánok a dokonca sa autorke podarilo prinútiť ma nespať úplne. Po X kapitolách a po úmornom boji, kedy som sa prinútila zhasnúť a prestať napredovať, čiže čítať ďalej, sa môj mozog nedokázal zastaviť, túžil vedieť viac a do skorých hodín ranných som nedokázala, ani len oči prižmúriť. Krušné chvíle mi veru C.C.Hunter pripravila. A verím, že nielen mne.

Hlavná hrdinka Leah McKenzie nemá srdce. Niežeby bola bezcitná, háčik je v tom, že trpí chorobou, ktorá ju prinútila nosiť si svoje umelé srdce, na každom kroku, v batohu so sebou. Umelé srdcia dlhú životnosť nemajú a tak je zmierená, že budúcnosť čaká iných, nie ju. Jej dni sa zúžili na chodenie v papučiach, čítanie kníh a čas s rodinou. Áno, Leah je na zozname ľudí, ktorí potrebujú transplantáciu, ibaže čakať na niečiu smrť je vari ešte horšie, než čakať na tú svoju a so vzácnou krvnou skupinou je to priam zbytočné... Avšak darca sa nájde a Leah má odrazu život pred sebou. Ešte vždy bez istôt, no návrat do školy ju neminie, tak ako ani voľba vysokej školy, či život vo vlastných rukách. Nedostane, len pôžičku na pár rokov naviac, ale spozná samú seba a ako to už býva, prvá láska ju neminie. Ako však fungovať vo vzťahu s chlapcom, ktorého brat umrel a jeho srdce vám bije v hrudi?

Klišé, klišé, klišé... Zadržte dych, zhlboka sa nadýchnite a prečítajte si túto knihu. Bez očakávaní, bez znechucovania samých seba, bez predsudkov. Autorka totižto spracovala tému perfektne a ak ste sa aj s tématikou stretli inde, zaujme vašu pozornosť. Nejedná sa o žiadny komplikovaný, "klasický" román, no čítanie som si užila, ako už dávno nie. To, že ma prinútil nespať a že som si ho so sebou musela brať takmer na každý krok, o niečom vypovedá. Taktiež o tých úsmevoch, ktoré mi vyčaril, zlosti, ktorú vyvolal a takmer slzách, ktoré povzbudil. Hlavní hrdinovia sa mi veľmi rýchlo zapáčili a priznám sa, že keby som mala o pár rôčkov menej, tak sa poriadne vyžívam pri prvej láske Leah. Matt je stelesnením dievčenských snov a vlastne, vek/nevek, vyžila som sa, aj tak. Autorka vsadila aj na témy, ako, dôležitosť vlastného názoru a postojov, najmä vo veľkej spoločnosti ľudí, ktorí majú názor odlišný a jednotný. Taktiež poukázala, aké je dôležité a úžasné byť sám sebou, pretože všetci sme výnimoční a je večná škoda strácať svoj charakter v prospech iných. Jej písanie ľahko sadne a hlavne príbeh je, až neľudsky chytľavý, takže sa ihneď začítate.

Kedže sa blížia tie Vianoce a knižka poteší vždy. Pre tínedžera je (Ničnever, ktorý bol skvelým dobrodružstvom) a Toto je moje srdce, ktoré mi zahrialo srdce, určite voľbou na zamyslenie. Ja vám knižku odporúčam a snáď si ju zamilujete rovnako, ak od vás dostane šancu na nový domov :). 

nedeľa 2. decembra 2018

"Svet nevidíme taký, aký je, ale taký, akí sme my" | Záblesk svetla

Originálny názov: A Sudden Light
Autor: Garth Stein
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2015
Počet strán: 424

Príroda. Mnohí umelci, často i klasickí, v nej videli náboženstvo, Boha, inšpiráciu a majstrovské dielo. Predovšetkým je to však miesto, ktoré tvorí svet samotný a poskytuje nám domov. Príroda nám dala kúsky zeme, na ktorých sme si vybudovali svet naokolo a najmä problémom dnešnej doby je žitie bez svedomia alebo lepšie povedané, bez uvedomia si zodpovednosti za miesto, kde žijeme svoje životy. Sebecky ničíme, čo nám príde pod ruky, zveľaďujeme, pričom len viac a viac devastujeme prostredie a zanechávame spúšť pre zvieratá. Avšak píšem knižnú recenziu, prečo vám teda spomínam ekologickú problematiku? Odpoveď je jednoduchá.

Záblesk svetla je príbeh, ktorý je akousi oslavou života a prírody. Sleduje vzájomné prepojenie medzi človekom a životným prostredím a taktiež poukazuje na následky nešetrného zaobchádzania so zemou, drevom a všetkým, čo nám je k dispozícií. Nejedná sa však o žiadnu knihu plnú kázne a poučovania. Príbeh sleduje leto mladého chlapca. 
Trevor pochádza z obrovského rodu Ridellovcov, ktorí pôsobili, ako obchodníci s drevom. Postavili si obrovské sídlo a v okolí sa venovali výrube stromov, pre ďalšie potreby. Z pokolenia, na pokolenie sa striedali mocní majitelia podniku a rodová história bola veľmi dlhá. Isté leto, otec privedie Trevora, do starého sídla a tak sa začína pátranie po udalostiach dávno minulých. Kruté a smutné spomienky sa predierajú na povrch a v dome sa dejú čudné veci. Priam akoby sídlo Ridellovcov navštevovali duchovia minulosti, no je to vôbec možné?

Musím uznať, že tento príbeh je veľmi zaujímavým a istým spôsobom fascinujúcim dielom od Gartha Steina. Knižka ma lákala dlhé roky, no v priebehu času, som jej prečítanie neustále posúvala, odkladala a vlastne som, ani sama celkom nerozumela prečo sa jej tak veľmi vyhýbam. Ktovie, či moja teória o čítaní v tom "správnom čase" je pravdivá, no verím, že v tomto prípade, na nej niečo bude. Leto, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem mi dalo nielen spomienky, ale aj skvelé knihy, ktoré si ukradli moje srdce. V polke leta som siahla, aj po Záblesku svetla a stalo sa mi niečo nečakané. Dojem, ktorý sa nedefinuje ľahko.

Všetci poznáme pocit, keď nás dobrá kniha zaujme natoľko, že všetok svoj voľný čas venujeme čítaniu a zabúdame na všetko ostatné. Nuž, ako to vysvetliť... Už po pár stránkach som vedela, že táto kniha je pre mňa výbornou voľbou. Bola som nadšená a už od samotného začiatku sa na mňa prenieslo čaro, ktoré som spoznala zrejme, len v knihe Gartha Steina. Ibaže u mňa nenastal klasický priebeh, kedy by som sa "zabudla" a nevedela sa odtrhnúť od čítania. Práve naopak. Dostala som sa k nej len veľmi zriedka a pomedzi ňu som prečítala snáď aj päť ďalších kníh. Napredovala som, pekne povedané, ako slimák a dokonca boli chvíle, kedy som neverila, že ju vôbec dočítam. Strávila som pri nej približne tri mesiace, čomu sa mi až nechcelo veriť, no pointou celého tohto výkladu je, že kúsok mňa ostal v príbehu. Tak dlho som sa v ňom nachádzala a tak pomaly a dôkladne som objavovala všetky zákutia, až kúsok mojej duše, bude vždy patriť letu Trevora Ridella.

Autorov štýl písania je fantastický, no asi najlepšie by som ho popísala, ako nevšedný. Má veľmi autentické rozprávanie a s čitateľom sa vie pohrať. Niektoré scény potrebovali obrovskú dávku fantázie. Postavy boli klamlivé, nedôveryhodné a celý príbeh bol v opare tajomstva a čohosi, čo ani nemožno popísať. Jednoducho vo vás dokázal vyvolať pocit.

Pocitov som počas čítania prežila množstvo, no za každý jeden som vďačná. Myslím si, že táto kniha je veľmi nedocenená. Je tak výrazné odlišná od bežných kníh, s ktorými sa stretneme, že v čitateľovi nastanú maximálne zmiešané pocity a tie sám nevie identifikovať. A ja to chápem. Naozaj. Mne samej sa ťažko vysvetľuje čaro, ktoré som spoznala, no jedno vám môžem povedať. Záblesk svetla mi dal veľa, no niečo si predsa len cením mimoriadne. Dal mi pocit akoby vo mne opäť obnovil lásku k príbehom a k čítaniu samotnému. Pripomenul mi časy, kedy čítanie nebolo mechanickou záležitosťou, ale fantastickým zážitkom a tak vo mne vyvolal pocity z detstva. Citlivé a krehké, kedy fantázia nemala limity a predstavivosť videla oveľa viac.

Netuším, čo viac by som vám mohla povedať, okrem toho, že vám príbeh odporúčam.
Majte sa krásne! A snívajte, koľko sa len dá. Nuž a čítajte príbehy, ktoré vám umožnia snívať! :)