sobota 8. decembra 2018

Vyhodnotenie súťaže! | Na konci naozaj obaja umrú

Ahojte priatelia :)!
Som šťastná, že si pre vás môžem v tejto chvíli nachystať článok, ako je tento. S príjemnými informáciami a s obrovskou gratuláciou.
Žiaľ knižku vyhral, len jeden súťažiaci, no keby som mohla, pošlem vám ju všetkým, ktorí ste sa zapojili. Každá jedna odpoveď, ktorú ste mi poslali ma zaujala a musela som sa pri nej pozastaviť, popremýšľať nad ňou a tak trošku ju precítiť. Každý jeden z vás mi dal celkom inú odpoveď a pôsobil úplne iným dojmom. Každý z vás mal iný názor, iný pohľad na svet, no vytvorili ste niečo krásne. A za to vám ďakujem.

Aby som vás veľmi nenaťahovala, tak výhercom knižky sa stáva...
Katie
Katie srdečne gratulujem a verím, že knižka poteší a pohladí na duši O:). Minimálne tvoja odpoveď na duši pohladila mňa. Snáď sa, na mňa nikto neurazí, keď ju sem uverejním oficiálne.

"Moja inšpirácia je v každodenných veciach: v rannej oblohe a vo svetlách 
večerného mesta alebo aj v rannej káve. 
Nikdy neviem kedy ma niečo inšpiruje ale väčšinou sú to bežné obyčajné momenty. "

Vyzerá to tak, že po svete predsa len chodia spriaznené duše.
Ale naozaj opakujem... Ďakujem vám všetkým! Na komentáre som vám neodpovedala, no čítala som si ich niekoľko krát a ste úžasné osoby. Prajem vám dopredu krásne sviatky a ešte krajšie bežné dni!

Tejto súťaže by nebolo, nebyť vydavateľstva Albatromedia, ktoré knižku poskytlo na súťaž. Vďaka patrí rozhodne, aj im! Nehovoriac o tom, že si pre nás pripravili preklad tejto knihy :).

štvrtok 6. decembra 2018

Toto je moje srdce | Alebo tip na darček?

Originálny názov: This Heart of Mine
Autorka: C.C.Hunter
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 384

Táto kniha bola pre mňa spočiatku, ako rána. I keď všeobecne rána milujem, sú také, do ktorých sa prebudím uhundraná, zle naladená a automaticky čakám len to najhoršie. (Áno, frflanie mám v povahe.) Nuž, v tomto prípade som tiež, akosi podvedome začala silno pochybovať o kvalite príbehu, skôr než sa mi vôbec kniha dostala do rúk. Presviedčala som samu seba o tom, že to zrejme nebola šťastná voľba a že určite ma nečaká žiadny zážitok, iba ak ďalšia tínedžerská YA, ktorá mi pôjde na nervy alebo ešte "lepšie", na city.

Púšťala som sa do nej s nechuťou a nebola to vina nikoho iného, než mňa. 
Viete človeku sa ťažko priznáva chyba a inak tomu nie je, ani teraz. Udalosti sa mi rýchlo vymkli z rúk a namiesto trápenia sa a siahodlhého, rotačného pretáčania očí, som začala pretáčať stránky, rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z chvíľkového čítania pred spaním sa stal boj o holý spánok a dokonca sa autorke podarilo prinútiť ma nespať úplne. Po X kapitolách a po úmornom boji, kedy som sa prinútila zhasnúť a prestať napredovať, čiže čítať ďalej, sa môj mozog nedokázal zastaviť, túžil vedieť viac a do skorých hodín ranných som nedokázala, ani len oči prižmúriť. Krušné chvíle mi veru C.C.Hunter pripravila. A verím, že nielen mne.

Hlavná hrdinka Leah McKenzie nemá srdce. Niežeby bola bezcitná, háčik je v tom, že trpí chorobou, ktorá ju prinútila nosiť si svoje umelé srdce, na každom kroku, v batohu so sebou. Umelé srdcia dlhú životnosť nemajú a tak je zmierená, že budúcnosť čaká iných, nie ju. Jej dni sa zúžili na chodenie v papučiach, čítanie kníh a čas s rodinou. Áno, Leah je na zozname ľudí, ktorí potrebujú transplantáciu, ibaže čakať na niečiu smrť je vari ešte horšie, než čakať na tú svoju a so vzácnou krvnou skupinou je to priam zbytočné... Avšak darca sa nájde a Leah má odrazu život pred sebou. Ešte vždy bez istôt, no návrat do školy ju neminie, tak ako ani voľba vysokej školy, či život vo vlastných rukách. Nedostane, len pôžičku na pár rokov naviac, ale spozná samú seba a ako to už býva, prvá láska ju neminie. Ako však fungovať vo vzťahu s chlapcom, ktorého brat umrel a jeho srdce vám bije v hrudi?

Klišé, klišé, klišé... Zadržte dych, zhlboka sa nadýchnite a prečítajte si túto knihu. Bez očakávaní, bez znechucovania samých seba, bez predsudkov. Autorka totižto spracovala tému perfektne a ak ste sa aj s tématikou stretli inde, zaujme vašu pozornosť. Nejedná sa o žiadny komplikovaný, "klasický" román, no čítanie som si užila, ako už dávno nie. To, že ma prinútil nespať a že som si ho so sebou musela brať takmer na každý krok, o niečom vypovedá. Taktiež o tých úsmevoch, ktoré mi vyčaril, zlosti, ktorú vyvolal a takmer slzách, ktoré povzbudil. Hlavní hrdinovia sa mi veľmi rýchlo zapáčili a priznám sa, že keby som mala o pár rôčkov menej, tak sa poriadne vyžívam pri prvej láske Leah. Matt je stelesnením dievčenských snov a vlastne, vek/nevek, vyžila som sa, aj tak. Autorka vsadila aj na témy, ako, dôležitosť vlastného názoru a postojov, najmä vo veľkej spoločnosti ľudí, ktorí majú názor odlišný a jednotný. Taktiež poukázala, aké je dôležité a úžasné byť sám sebou, pretože všetci sme výnimoční a je večná škoda strácať svoj charakter v prospech iných. Jej písanie ľahko sadne a hlavne príbeh je, až neľudsky chytľavý, takže sa ihneď začítate.

Kedže sa blížia tie Vianoce a knižka poteší vždy. Pre tínedžera je (Ničnever, ktorý bol skvelým dobrodružstvom) a Toto je moje srdce, ktoré mi zahrialo srdce, určite voľbou na zamyslenie. Ja vám knižku odporúčam a snáď si ju zamilujete rovnako, ak od vás dostane šancu na nový domov :). 

nedeľa 2. decembra 2018

"Svet nevidíme taký, aký je, ale taký, akí sme my" | Záblesk svetla

Originálny názov: A Sudden Light
Autor: Garth Stein
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2015
Počet strán: 424

Príroda. Mnohí umelci, často i klasickí, v nej videli náboženstvo, Boha, inšpiráciu a majstrovské dielo. Predovšetkým je to však miesto, ktoré tvorí svet samotný a poskytuje nám domov. Príroda nám dala kúsky zeme, na ktorých sme si vybudovali svet naokolo a najmä problémom dnešnej doby je žitie bez svedomia alebo lepšie povedané, bez uvedomia si zodpovednosti za miesto, kde žijeme svoje životy. Sebecky ničíme, čo nám príde pod ruky, zveľaďujeme, pričom len viac a viac devastujeme prostredie a zanechávame spúšť pre zvieratá. Avšak píšem knižnú recenziu, prečo vám teda spomínam ekologickú problematiku? Odpoveď je jednoduchá.

Záblesk svetla je príbeh, ktorý je akousi oslavou života a prírody. Sleduje vzájomné prepojenie medzi človekom a životným prostredím a taktiež poukazuje na následky nešetrného zaobchádzania so zemou, drevom a všetkým, čo nám je k dispozícií. Nejedná sa však o žiadnu knihu plnú kázne a poučovania. Príbeh sleduje leto mladého chlapca. 
Trevor pochádza z obrovského rodu Ridellovcov, ktorí pôsobili, ako obchodníci s drevom. Postavili si obrovské sídlo a v okolí sa venovali výrube stromov, pre ďalšie potreby. Z pokolenia, na pokolenie sa striedali mocní majitelia podniku a rodová história bola veľmi dlhá. Isté leto, otec privedie Trevora, do starého sídla a tak sa začína pátranie po udalostiach dávno minulých. Kruté a smutné spomienky sa predierajú na povrch a v dome sa dejú čudné veci. Priam akoby sídlo Ridellovcov navštevovali duchovia minulosti, no je to vôbec možné?

Musím uznať, že tento príbeh je veľmi zaujímavým a istým spôsobom fascinujúcim dielom od Gartha Steina. Knižka ma lákala dlhé roky, no v priebehu času, som jej prečítanie neustále posúvala, odkladala a vlastne som, ani sama celkom nerozumela prečo sa jej tak veľmi vyhýbam. Ktovie, či moja teória o čítaní v tom "správnom čase" je pravdivá, no verím, že v tomto prípade, na nej niečo bude. Leto, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem mi dalo nielen spomienky, ale aj skvelé knihy, ktoré si ukradli moje srdce. V polke leta som siahla, aj po Záblesku svetla a stalo sa mi niečo nečakané. Dojem, ktorý sa nedefinuje ľahko.

Všetci poznáme pocit, keď nás dobrá kniha zaujme natoľko, že všetok svoj voľný čas venujeme čítaniu a zabúdame na všetko ostatné. Nuž, ako to vysvetliť... Už po pár stránkach som vedela, že táto kniha je pre mňa výbornou voľbou. Bola som nadšená a už od samotného začiatku sa na mňa prenieslo čaro, ktoré som spoznala zrejme, len v knihe Gartha Steina. Ibaže u mňa nenastal klasický priebeh, kedy by som sa "zabudla" a nevedela sa odtrhnúť od čítania. Práve naopak. Dostala som sa k nej len veľmi zriedka a pomedzi ňu som prečítala snáď aj päť ďalších kníh. Napredovala som, pekne povedané, ako slimák a dokonca boli chvíle, kedy som neverila, že ju vôbec dočítam. Strávila som pri nej približne tri mesiace, čomu sa mi až nechcelo veriť, no pointou celého tohto výkladu je, že kúsok mňa ostal v príbehu. Tak dlho som sa v ňom nachádzala a tak pomaly a dôkladne som objavovala všetky zákutia, až kúsok mojej duše, bude vždy patriť letu Trevora Ridella.

Autorov štýl písania je fantastický, no asi najlepšie by som ho popísala, ako nevšedný. Má veľmi autentické rozprávanie a s čitateľom sa vie pohrať. Niektoré scény potrebovali obrovskú dávku fantázie. Postavy boli klamlivé, nedôveryhodné a celý príbeh bol v opare tajomstva a čohosi, čo ani nemožno popísať. Jednoducho vo vás dokázal vyvolať pocit.

Pocitov som počas čítania prežila množstvo, no za každý jeden som vďačná. Myslím si, že táto kniha je veľmi nedocenená. Je tak výrazné odlišná od bežných kníh, s ktorými sa stretneme, že v čitateľovi nastanú maximálne zmiešané pocity a tie sám nevie identifikovať. A ja to chápem. Naozaj. Mne samej sa ťažko vysvetľuje čaro, ktoré som spoznala, no jedno vám môžem povedať. Záblesk svetla mi dal veľa, no niečo si predsa len cením mimoriadne. Dal mi pocit akoby vo mne opäť obnovil lásku k príbehom a k čítaniu samotnému. Pripomenul mi časy, kedy čítanie nebolo mechanickou záležitosťou, ale fantastickým zážitkom a tak vo mne vyvolal pocity z detstva. Citlivé a krehké, kedy fantázia nemala limity a predstavivosť videla oveľa viac.

Netuším, čo viac by som vám mohla povedať, okrem toho, že vám príbeh odporúčam.
Majte sa krásne! A snívajte, koľko sa len dá. Nuž a čítajte príbehy, ktoré vám umožnia snívať! :)

sobota 24. novembra 2018

Predvianočná súťaž s Albatrosmedia! | Na konci naozaj obaja umrú

Adam Silvera si v knižnom svete veľmi rýchlo získal dobré meno. Svojou tvorbou oslovil tisícky čitateľov, mladých i starých a jeho hodnotenia diel sú priam fantastické.
Slovenského prekladu sme sa dočkali tento rok a Na konci naozaj obaja umrú, je pomerne čerstvou novinkou. Kedže som jeho diela obdivovala veľmi dlhý čas, mám obrovskú radosť, že vďaka Albatrosmedia, ktorý knižku do súťaže poskytol, ju môže vyhrať práve jeden z vás.
Pravidlá sú veľmi jednoduché, no ešte predtým... O čom táto kniha vlastne je?

...
Mateo a Rufus žijú v alternatívnom svete, kde je možné predpovedať smrť. Obávaný telefonát ich zastihne absolútne nepripravených. Za normálnych okolností by sa Mateo a Rufus nikdy nestretli. Toto však nie sú normálne okolnosti a chalanom ostáva menej než dvadsaťštyri hodín života. Plachý Mateo je zdrvený. Nedokáže pomyslieť na to, že tu nechá vážne chorého otca a najlepšiu kamošku s malým bábätkom na krku. Rozhodne sa však, že aspoň tento posledný deň spraví niečo, aby si ho ľudia pamätali. Rufus je bitkár, ktorý už prišiel o celú rodinu a telefonát ho veľmi nezaskočí. No aj tak mu ostáva čo-to vybaviť, aby po sebe zanechal čo najmenší chaos. Hoci si to boja priznať, Mateo a Rufus sú vydesení a zarmútení, spoja sa však cez aplikáciu a čaká ich deň, ktorý si užijú naplno. Ani jeden z nich však nečakal, že sa na jeho konci jeden do druhého zamilujú.

Verím, že vašu zvedavosť minimálne zaujala prekrásna obálka, na ktorej si človek môže oči nechať. Aby som vás teda príliš dlho nenaťahovala, ako sa môžete do súťaže zapojiť?

Súťaž platí žiaľ, len pre účastníkov so SR doručovacou adresou (českým susedom sa ospravedlňujem).
Tentoraz vás nejdem obťažovať formulárom, preto mi postačí váš komentár. Ten by mal obsahovať:
  • vaše meno alebo prezývku 
  • e-mail na ktorý by som vás mohla v prípade výhry kontaktovať
  • meno pod ktorým sledujte môj blog 
  • odpoveď na otázku: Je vo vašom okolí niekto alebo niečo, čo vás inšpiruje a čo obdivujete na iných ľuďoch? ...A dodatok: Napadlo vám niekedy, že práve to, čo na ľuďoch obdivujeme najviac je to, čo nám samým najviac chýba?
  • tento bod nie je povinný, no ak chcete mať bonusový vstup, napíšte mi pod akým menom ma sledujete na Instagrame, kde sa s vami pravidelne delím o čítacie zážitky :). Odkaz: Môj Instagram 
Nuž, súťaž potrvá od  24.11.2018 do 7.12.2018. Každému držím palce a teším sa na vaše odpovede :)!

utorok 13. novembra 2018

Ničnever: Pozoruhodné skúšky Morrigan Crowovej

Originálny názov: Nevermoor - The Trials of Morrigan Crow
Autorka: Jessica Townsend
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 352

Nad Morrigan Crowovou visí kliatba. Narodila sa v deň Zvečerenia, a preto ju obviňujú zo všetkého zlého, čo sa stalo, od krupobitia po infarkty. Čo je však najhoršie, podľa kliatby je odsúdená na záhubu a zomrie o polnoci po dovŕšení jedenásteho roku života. Kým Morrigan odovzdane čaká na svoj osud, objaví sa pozoruhodný neznámy muž Jupiter North. Unesie ju do tajného magického mesta zvaného Ničnever, čím ju zachráni pred prenasledovateľmi – tieňovými jazdcami a poľovníckymi psami z čierneho dymu. Morrigan sa ešte dozvie, že Jupiter si ju vybral ako uchádzačku o miesto v najprestížnejšej organizácii v meste – v Spolku výnimočných. Aby doň vstúpila, musí podstúpiť štyri ťažké a nebezpečné skúšky. Súperiť pritom bude so stovkami iných detí, pričom každé sa pýši extrémnym nadaním. Morrigan však žiaden talent nemá. Ak chce zostať v bezpečí Ničneveru, musí nájsť spôsob, ako uspieť. A to rýchlo. Inak jej nezostane nič iné, len opustiť mesto a čeliť neblahému osudu.

Keď knižky čítate od detstva a tak akosi vám zostali vo vašom živote, často sa pristihnete pri otázke, čo vás prinútilo ich tak veľmi milovať. Spomínate si na úplne prvé dobrodružstvá a spoločnosť priateľov, ktorých ste získali a na momenty, kedy ste boli v bezpečí, začítaný a dokonale šťastný. Väčšina z nás, na tomto mieste, knihy miluje a žije nimi, ibaže všetci si vzťah k nim vytvárame rôzne. Knihomoli vznikajú v každom možnom veku a ja som veľmi šťastná, že som bola práve tým detským šťastlivcom, ktorému fantázia pracovala na plné obrátky. Sú však aj deti, ktoré knihy objavujú v puberte a ja verím, že Ničnever je knihou, ktorá by u človeka lásku k príbehom mohla vytvoriť veľmi jednoducho. U mňa, ako aj u väčšiny z vás to boli krásne klasické príbehy, ako Harry Potter, Anna zo Zeleného domu, nuž a aj tvorba sestier Brontëových. Knihy však vychádzajú neustále a i keď čas od času sa nájdu lepšie tituly, či horšie. Ničnever je iskričkou nádeje, pre každého človeka, čo túži po dobrodružstve a zážitku.


Táto kniha má čaro a keď vám ju odporúčam, nie sú to len plané slová a prázdne sľuby o jej fantastickosti.Vykresľujem vám ju s čistým svedomím a tak ako aj vám, už niekoľkokrát som ju odporučila i iným ľuďom - v kníhkupectve, v ktorom pracujem. A viete čo? To pravé kúzlo som ešte len zazrela. Nezáleží na tom, či si v jej stránkach listovalo dieťa, starý pán alebo mladá žena. Každý jej podľahol a našla si svoj nový domov u nových majiteľov. No najmä nikto, kto ju držal v ruke, neodchádzal sklamaný, nahnevaný, či neistý. Každému hral na tvári úsmev a keď si Ničnever obzerali doslova som videla vo vzduchu okolo nich čiastočky kúzla, ktoré starých spravilo deťmi a deťom poskytlo rozlet fantázie. Tí ľudia žiarili spôsobom, akým sa už často nevidí.

Morrigan vám prirastie k srdcu. Je to hrdinka, ktorá má množstvo chýb a vinne sa cíti, aj za celkom zbytočné veci. Jej zmýšľanie niekedy nedáva celkom zmysel, no viete čo? To sú detaily. Je chybná, ako každý človek, no zároveň je statočná a svojhlavá, čo sa mne osobne veľmi páči. Nie je ovplyvniteľná a na všetko má svoj vlastný názor a správa sa sama podľa seba. Nie je to afektované dievča, ktoré sa pridá k väčšinae, vystačí si aj sama alebo len s ozajstnými priateľmi, ktorý za to stoja. Čo je skvelým vzorom pre deti, ktoré sa možno niekedy boja nepodriadiť väčšine a neukazujú svoju jedinečnosť, pretože je iná.

Ale odhliadnuc od skvelých postáv… Pane Bože ten magický svet! Popri čítaní som sa cítila, ako v nebi. Vždy som túžila po vianočnom Rokforte a každý jeden rok ma sprevádzajú predstavy jeho vyzdobenej siene, no v Ničneveri si autorka taktiež dala poriadnu námahu pre uspokojenie tých pravých “knihomoľských gurmánov” a vytvorila atmosféru, ktorú si nemôžete nechať ujsť. Jej prvky zasadené do príbehu mi pohladili dušu a prinútili ma túžiť zažiť ich, odskúšať, vidieť, prežiť… Zase som sa cítila, ako za detských čias, kedy bolo jednoduché veriť, že všetko je možné.

Zápletka nie je detinská, nie je jednoduchá, ani hlúpa… Potrápi vás. Celkovo, čo sa cieľovej kategórie Ničneveru týka, jej obrovskou výhodou je to, že žiadnu nemá. Deti, dospelí, starí, nuž vhodná je pre kohokoľvek, pretože decká si pri nej užijú dobrodružstvá o akých nesnívali a dospelí poskytnú svojej mysli zaslúžený oddych a radosť. A tá obálka! Ničnever vám poteší, aj zmysly. Získa si vás na prvý pohľad, takže ak ste nadobudli pocit, že je pre vás tou pravou voľbou, neváhajte a choďte do toho :)! Myslím si, že moje nadšenie je veľmi evidentné.


Moje hodnotenie:

štvrtok 25. októbra 2018

Vojna nemá ženskú tvár | Pretože mám pred sebou živé slzy, živé city...

Autorka: Svetlana Alexijevič
Vydavateľstvo: Absynt
Edícia: Prekliati reportéri
Rok vydania: 2017
Počet strán: 328
Moje hodnotenie: 5/5*

Ľudia ma desia. Až príliš často im nerozumiem a ich vykonané skutky mi nikdy nedávali veľa významu. Nedokážem sa rozhodnúť medzi zvrátenou fascináciou a nechuťou nad zlom, ktoré dokážu napáchať. Nad škodami, ničením, ubližovaním a zároveň nad tým, že do tejto spoločnosti patrím i ja. Čoraz častejšie si sami sebe hovoríme v mysli, "ale veď toto normálnemu človeku nenapadne!" Či už pri čítaní novín alebo sledovaní večerných správ. Zlo je súčasťou sveta a človek ho má v určitej miere akoby vrodené vo svojom vnútri. Avšak koľko zla sa nazbieralo v spoločnosti počas druhej svetovej vojny? V tom čase sa nejedná o drobné skutky, ojedinelé prípady, ktoré si pozriete v televíznych novinách. Svet napadol mor neľudskosti, neetického správania a necitlivosti. Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť?

Tak, ako sme my súčasťou dnešnej doby. Naši predkovia patrili do vojnových čias a boli chtiac, nechtiac súčasťou hrozivých udalostí. Vo svojom presvedčení, že o všetkom vieme a máme dostatok vedomostí, sme si istý, že druhú svetovú vojnu poznáme. Že už nás nemôže ničím prekvapiť. Veď predsa, počúvali sme o nej v školských laviciach z učebníc. Čítali sme o nej knihy alebo tie najrôznejšie články. 
Ale predsa len tá pravá vojna sa ukrýva potichu v dušiach tých, ktorí prežili. Pod strechami domov, v spolkoch starých priateľov, v domácnostiach, ktoré sa navonok ničím nelíšia a v starých mamách a otcoch. Takáto vojna je oveľa živšia. Pravdivejšie, aj skrz to, že obsahuje menej faktov. Spomienky jej však dávajú obraz a tak, ako povedala Svetlana... tá ženská vojna, dáva i farby.

"Nezažili sme svet bez vojny, vojna bola jediným svetom, ktorý sme poznali, a ľudia vojny boli jedinými ľuďmi, ktorých sme stretávali. Doteraz nepoznám iný svet a iných ľudí. Boli vôbec niekedy?"

Svetlana venovala svojej tvorbe množstvo času a doslova kus vlastného života. V jej knihe sa nachádza nespočetné množstvo príbehov, čo značí obrovské množstvo rozprávačiek. Každú z nich vyhľadala, strávila s ňou chvíle a podstúpila rozhovor o spomienkach. Jej štýl písania je dychberúci, pretože aj keď venuje slová iným a len ich tlmočí, jej autentickosť cítiť v každej vete a myšlienky, ktoré vysloví dokážu mať obrovskú, údernú silu. Ako autorka je takisto bojovníčkou, nie len umelkyňou. Bojuje za pravdu. Za pokoj a skutočné ohodnotenie dávnych hrdinov. Nebojí sa prehovárať, až do najhlbšieho vnútra ľudskej podstaty. Nebojí sa vykresliť fakty, toho čo ľudské oči zazreli. Používa naturalizmus a odháňa kritiku mužov. Pretože jej knihy byť vydané nemali. Odmietali ich, poburovali. Čelila kritike, obvineniam o nepravde, o nesprávnosti svojho konania. Ale ona sa nevzdala a príbeh dorozprávala, až do konca.
"Som presvedčená, že v každom z nás je kúsok dejín. V niekom - polovica strany, v inom - dve, tri strany. Spolu píšeme knihu času. Každý kričí svoju pravdu. Hrôza odtieňov. A to všetko musí začuť, so všetkým tým splynúť a stať sa tým všetkým. A zároveň sa v tom nestratiť. Spojiť jazyk ulice a literatúry. Problém je aj v tom, že o minulosti rozprávame dnešným jazykom. Ako ním vyjadriť pocity tých dní?"

Je držiteľkou Nobelovej ceny a Vojna nemá ženskú tvár je len zlomkom toho, čo dokázala. Diela, ako Zinkoví chlapci, Poslední svedkovia, Černobyľská modlitba a ďalšie... Azda vyrozprávala príbehy, ktoré by bez nej ostali nevypočuté.


Dokázala, že ženy sú silné. Nejde o feministické tvrdenie a dôkaz o naš ej sebestačnosti. Je to fakt, ktorý patrí do reality. Ženy mali rovnaké ideály, ako muži, no zároveň rovnakú silu na ich docielenie. Neboli len nemocničnými sestrami, ako to poznáme z filmov. Tie majú ďaleko od reality, to som zistila veľmi rýchlo. Boli ostreľovačkami, guľometníčkami, letkyňami... Bojovali, umierali, víťazili. Keď spomínajú, samé nevedia, kde vzali tú silu ísť a stať sa členmi armády. Netušia. Majú pocit akoby žili rozdvojené životy alebo hovorili o spomienkach iných dievčat, z iných životov, iných osôb. Zabíjali, vraždili, prispôsobili sa. Vojna menila ľudí a oni v nej zašli do absolútneho dna, zistili aké vysilenie je človek schopný zvládnuť a prekonali situácie, ktoré by v bežnom živote nikdy neprežili. Stali sa hrdinkami, ale človek má dušu a tá sa ho bude vždy pýtať tichým hlasom, aké hrdinstvo obnáša vraždu? Aká statočnosť je utrpenie, hlad, špina?


Mužská vojna sa od tej ženskej líši. Poskytuje fakty. Muži rozprávajú o rokoch, generáloch a udalostiach, ktoré poznáme aj zo spomínaných prameňov dejín, z učebníc a kníh. Ibaže ženy, po čase povedia viac. Opíšu vám sneh, ktorý bol sfarbený červenou krvou, pocity, šepot vojakov, ktorí zomierali, ich posledné priania a nárek detí. Nárek zeme. Niektoré na vojne porodili, iné zas boli svedkami násilia, ktoré ani neradno opisovať. Hŕstka si zachovala svoju dievčenskosť, mnohé rozprávanie začínali so slovami, "viete, bola som pekná. Ostrihali nám dlhé vrkoče a nechali len takú šticu. Bála som sa zmrzačenia, bála som sa..." No všetky na vojne dospeli. Vyrástli. To, čo videli im nedovolilo žiť ďalej normálne, ale zanechalo to v nich jazvy.

Bojovali pre svoje rodiny, o prežitie, ale časom isto aspoň dúfali, že generácie sa poučia. Tieto zranené ženy získali svoj obdiv, až po rokoch. Koniec vojny im priniesol len urážky a označenia flandier, ktoré boli po ruke vojakom. Áno, ľudia majú zrejme zlo dané v sebe. Ale poučili sme sa? Síce sa mi kniha nečítala ľahko a ešte ťažšie sa mi vnímala, ako reálna. Namáhavé bolo nevnímať ju, ako fikciu, no je sebecké sa niečomu vyhýbať, len preto, že je to nepríjemné. Každý by si mal byť vedomý svojich činov, následkov a rovnako aj tých minulých. Ale opakujem... Poučili sme sa?

"Je len jedna cesta - obľúbiť si človeka. Pochopiť ho láskou."


Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Pokiaľ ste ju ešte nečítali a radi by ste to zmenili, môžete si ju zakúpiť, napr. na tejto adrese.

štvrtok 18. októbra 2018

Keby som ťa našla | Alebo prekrásne prekvapenie

Originálny názov: In Search Of Us
Autorka: Ava Dellaira
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 360

Neviem, či je to mojim pribúdajúcim vekom alebo čoraz viac miznúcou originalitou YA žánru, no na príbehy, akými sú Keby som ťa našla, som začínala mať pomaly, ale isto averziu. V poslednom čase je veľmi veľa YA knižiek ladených podobnými prvkami a autori už od seba akoby odpisovali, čo sa len dá. Iste, vždy sú tu príbehy, ktoré sa zjavia, ako zázrak a prinútia vás pookriať, no nie vždy sa človeku pošťastí na také naraziť.

S výberom tejto knihy som si bola veľmi neistá, pretože podľa anotácie som nemala pocit, že mi môže ponúknuť niečo, s čím by som sa ešte nestretla. Od autorky som čítala jej prvotinu - Listy do neba a musím uznať, že jej nápady sú netradičné. Má v sebe niečo veľmi svojské, aj keď mi to po prvý raz nesadlo a nevedela som prísť na malú drobnosť, ktorá mi u nej prekážala, respektívne chýbala. Ale vidieť ju v negatívnom svetle som nedokázala. Príde mi na zamyslenie, keď aj skrz zmiešané pocity a pár ubehnutých rokov, vo mne vie aj spomienka na jej príbeh vyvolať tú zvláštnu zmes dojmov.

Recenzie na knižky, ktoré vo mne niečo zanechali sa mi píšu značne ťažšie. Tie, v ktorým som zazrela kúsok, ktorý sama neviem preložiť do slov, sú mi najmilšími, ale pri písaní dojmov aj najnáročnejšími. Akoby pocity boli tak hlboké a krehké, až samé odmietajú vyjsť na povrch a podeliť sa s inými. Túto vzácnosť však vždy obdivujem a cením si ju. Je pre mňa znamením, že čas strávený čítaním mal zmysel a naozaj mi aj niečo dal.

O čom však samotná kniha je?
Angie vyrástla s mamou, ktorá jej od útleho detstva dávala toľko lásky, koľko len mohla. Po celý život jej vynahrádzala i otca, ktorý umrel pred Anginým narodením a s citom ju pripravovala na život. Dala jej základy, domov a medzi sebou mali prekrásny, priateľsky vzťah. Angie však vždy myšlienka na otca trápila a ešte väčšmi ju trápilo, že o ňom a jeho rodine nič nevie. Mama jej nedokázala povedať žiadne informácie, pretože ju vždy ihneď zaliali slzy a nebola schopná prehovoriť, no Angie sa rozhodla, že to tak nepôjde. Že potrebuje vedieť pravdu, pretože aj minulosť ovplyvňuje charakter človeka. A tak sa vydá na cestu.

Ibaže minulosť a prítomnosť spolu naozaj veľmi úzko súvisia a jej mama Marilyn v sebe nosila smútok príliš dlho. Výnimočnosť celého príbehu spočíva v tom, že má dve línie. Jedna sleduje Angie, ktorá predstavuje prítomnosť a tá druhá hovorí príbeh Marilyn. Mladučkej študentky, ktorá žila s mamou v ťažkých podmienkach a prešla si mnohými záležitosťami, od ktorých sa snažila Angie celý život uchrániť. Láska k jej otcovi jej však otvorila úplne nový pohľad na svet. Ukázala jej možnosti a hlavne zahriala jej srdce. Život však má niekedy svoje vlastné plány...

Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako veľmi sa udalosti zo života Marilyn týkali jej budúcnosti. Aké následky mali tie najrôznejšie konania a ako sa život prepájal a súvisel. Na všetkom záležalo, pretože každý detail formoval charaktery postáv. Autorka ma tentoraz naozaj šokovala, pretože to, čo mi chýbalo v jej predchádzajúcom diele som konečne objavila. A keď sa mi to konečne ukázalo, nedokázala som dýchať. S tak obrovskou pútavosťou som sa veru dlho nestretla. Jej opisy boli prekrásne a celkovo jej schopnosť s narábaním slov mi učarovala. Zmenilo mi to na ňu pohľad a zanechala vo mne silný pocit. Pri čítaní som nedokázala vnímať realitu a kradla som si každú príležitosť k čítaniu. V autobuse, v škole... Nedokázala som sa s ňou rozlúčiť na dlhý čas, pretože myseľ mi pracovala a neustále sa pozastavovala nad dejom, ktorý som potrebovala odhaliť. A postavy? Nedokážem povedať, ako veľmi som si ich obľúbila. Celkovo vám neviem popísať, ako veľa pre mňa táto kniha začala znamenať. Možno je to tým, ako mi zrazila hrebienok a ukázala mi, že nemôžem pochybovať ešte skôr, než začnem vôbec čítať. No nech je, ako chce... Vyčarila mi na perách úsmev. Rozplakala ma. Stisla mi srdce. Dotkla sa ma. A ja si naozaj veľmi želám, aby sa takýmto spôsobom dotkla aj vás. Majte sa krásne!