štvrtok 7. júna 2018

Zakázané ovocie | Minulosť nikdy nie je zabudnutou

Originálny názov: Foreign Fruit
Autorka: Jojo Moyes
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 392

Máte radi príbehy v ktorých môžete sledovať dve rôzne dejové línie?
Zakázané ovocie je zobrazenie toho, ako minulosť dokáže ovplyvniť naše životy bez ohľadu na to, aká vzdialená nám bola a ako hlboko sme pochovali naše pocity z čias minulých. V živote zažívame množstvo situácií, či už sú šťastné alebo naopak ťažké a zvládame ich len s obrovskou námahou. Všetky nás však v istom smere ovplyvňujú. Naučia nás byť silnejšími. Azda i citlivejšími, či naopak sa dokážeme obrniť voči budúcim trápeniam dopredu. Všetky nás však posúvajú ďalej, či sa nám to páči alebo nie a v tejto knihe nás autorka zoznámila s osudom niekoľkých postáv, ktoré osud a situácie ovplyvnili na celý život. Ktoré sa museli posunúť ďalej a pocity, ktoré prežili zanechať za sebou. No sú naozaj vymazané z ich histórie? Naozaj možno zanechať spomienky naveky?

Ospalé prímorské mestečko Merham neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.
Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art déco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.
Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva v Merhamčanoch silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi. A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?


Diela Jojo Moyes mi vôbec nie sú vzdialené, či cudzie. Práve naopak po nich veľmi často siaham a aj keď som sa už párkrát možno i popálila, zakaždým jej dávam novú šancu s radosťou, chuťou a zvedavosťou. Zatiaľ, čo na sklamania som rýchlo pozabudla, jej príbehy ktoré na mňa zapôsobili mi z mysle tak ľahko nevymizli. A to o niečo svedči, či nie?

Pre mňa je jej najlepším dielom Dievča, ktoré si tu zanechal, čo môže byť pre niektorých prekvapením, kedže autorka je preslávená najmä často spomínaným románom Predtým, ako som ťa poznala. Čím ma zanechané dievča tak veľmi zaujalo? Faktorov je tam viac, no veľmi sa mi páčila práve doba do ktorej bol príbeh zasadený. Prostredie, postavy a aj samotná zápletka. Všetko mi tam nesmierne sadlo a dodnes na toto čítanie rada spomínam, pretože vo mne zanechalo... niečo. Akýsi pocit, dojem. Časom som zistila, že pri Moyesovej mi najviac sedia príbehy, ktoré sú venované minulosti. Akoby sa tak jej štýl písania lepšie vynímal. Vždy sa mi pri nej jednoducho páčia viac pasáže z inej doby, než keď píše o súčasnosti.

Preto ma Zakázané ovocie potešilo hneď na začiatku. V prostredí Lottie a Celie som sa veľmi rýchlo zabývala a cítila, ako doma. Jemné náznaky a drobnosti, ktoré podfarbovali časy dvoch dievčat mi dokonale skrášľovali už inak veľmi dobrý pocit. Či už išlo o krátke opisy ich oblečenia, nejakej udalosti, správania, činnosti... Čokoľvek príznačné len pre ich roky mi spríjemnilo čitateľský zážitok a ocenila som to.
Veľmi sa mi páčilo písanie autorky, ktorá sa mi predviedla presne v tom svetle, v ktorom ju mám najradšej. Nemôžem jej vytknúť ani jedinú maličkosť. Pretože tentoraz ju chválim aj za zápletku zo súčasnosti.

Som tak nadšená! Kiežby som vám aspoň spolovice dokázala popísať, akým skvelým čítaním to celé bolo, no spravidla sa mi stáva, pri knihách, ktoré sa mi páčili až v takej veľkej miere, že svoje nadšené pocity nedokážem popísať dostatočne. Aspoň pre mňa nie.
Obrovským plusom boli postavy, ktoré vám k srdcu prirastú rýchlosťou svetla. Na úplnom začiatku som bola krátku chvíľu zmätená, pretože som osoby o ktorých som čítala nepoznala a tak som bola mierne zahltená informáciami, no tento stav bol zanedbateľne krátky. 
V poriadnom šoku som bola, keď Jojo prestriedala línie a zrazu som sa ocitla na celkom inom mieste a o obrovské množstvo rokov dopredu. Mala som pocit, že ešte nie som pripravená zanechať dej, ktorý bol v tom čase poriadne zamotaný a ja som bola mysľou stále v ňom. Pri osudoch, ktoré ma trápili viac, než tie nové, črtajúce sa. No viete čo? Po chvíli sa moja myseľ zrejme rozdelila na dve polovice, pretože línia, ktorú som začala sledovať ma zaujala rovnakým spôsobom. Hlavnej hrdinke som fandila a neustále som uvažovala o súvislostiach s minulosťou. Tak veľmi zvedavá som už dlho nebola a vzbudila ju vo mne samozrejme autorka, ktorá ma tentoraz absolútne presvedčila o jej kvalitách.

Záver bol úžasný. Nenapadá mi ani jediná maličkosť, ktorý by ma v tejto knihe sklamala. 
Táto kniha mi sadla bez najmenšej výčitky a ja vám ju odporúčam. Presne som ju potrebovala na obdobie, ktoré prežívam pričom som o tom ani sama nevedela a zistila som to, až keď som ju držala v rukách a nebolo mi pomoci. Nebolo možné ju nemilovať.
Som presvedčená o tom, že ak máte radi romány a ešte k tomu ste fanúšikmi Jojo Moyes, tak je Zakázané ovocie pre vás tou pravou voľbou.
Majte sa krásne :)!


Moje hodnotenie:

piatok 18. mája 2018

Apríl v knihách

Ahojte!
Mám rada čas, kedy si konečne dostatočne usporiadam a ujasním veci. Sadnem si za stôl (alebo viď. ešte viac sa vyvalím v posteli zakrytá, až po nos) a pustím sa do písania o knižkach prečítaných za minulý mesiac. Tradíciou je samozrejme pridať toto zhrnutie zásadne neskôr. Pamätajte - nikdy nie načas! Ale inak by to zrejme nebolo ono :).
Ani neviem prečo mi táto "rubrika" tak prirástla k srdcu, ale rozhodne je to typ článku, ktorého písanie si užívam a teším sa, až sa oň podelím s vami.

Prečítané knihy:

  1. Ďaleko od hlučného davu / Thomas Hardy
  2. Chlapec, vtáčik a truhlár / Matilda Woods
  3. Následníčka / Kiera Cass
  4. Koruna / Kiera Cass
  5. Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr / Krystal Sutherland
  6. Všade samé korytnačky / John Green
Niečo oslovilo viac, niečo menej, ale ani jedna z týchto kníh ma nesklamala a neprekazila moje očakávania. Každý z titulov bol celkom iný a oslovil ma z odlišných dôvodov. No predsa len sa tu nájdu tituly, ktoré si ma získali natoľko, že prevyšujú ostatné. Nechcem robiť rozdiely, ale nepomôžem si a klamať vám nebudem. Zhrnutie venujem len dvom príbehom a vy čoskoro zistíte ktorým.

Predtým by som len rada zhrnula to, že ak ste milovníkmi série Selekcia, ktorá je pre nás mnohých pomerne previnilým potešením, pretože súboj dievčat o princa? Boj o lásku v reality show? Nuž nie je sa čím chváliť :D. Ale áno i ja ju mám naozaj rada a prvé tri diely o Amerike som si poriadne obľúbila. Od pokračovania som dávala ruky preč, ale napokon si ma predsa len našlo a viete čo? Nebolo to vôbec zlé! Názory, či ohlasy objavíte v spojení s pokračovaním veľmi rôzne a rozpoltené, no mne sa to páčilo a som rada, že som sa do toho predsa len pustila. Takže Následníčka a Koruna, rozhodne potešili.
Z Takmer definitívneho zoznamu najhorších nočným môr som bola spočiatku veľmi zmätená. Mám rada príbehy v ktorých sú zvláštnosti, divné prvky a nie tak celkom normálne postavy, no tu mi to prišlo prehnané. Čas však všetko zariadil a mne sa po pár stranách kniha veľmi zapáčila.
Som verný fanúšik Johna Greena a na jeho novú, novučičkú knihu som sa tešila priam detskou radosťou. Výsledok? Súhlasím s názormi, ktoré tvrdia, že táto Greenovka nie je celkom Greenovkou. Totižto autor má veľmi svojský štýl, ktorý dýcha z jeho diel, no toto mi prišlo, ako niečo nové. Iné. No rozhodne odporúčam. Ujo Green nesklamal :).

Nuž blížime sa k pasáži na ktorú som sa tešila najviac.
Ktoré knihy si ma získali najviac?

Chlapec, vtáčik a truhlár

Počuli ste už o knihe od autorky Matildy Woods? Pravdaže recenziu na tento titul nájdete na blogu, no aj tak verím, že nie každému je známy. A to je chyba! 
Jediné slová mi rezonuje v mysli - krása, krása, krása.
Krása! Ako na pohľad, tak aj po obsahovej stránke. Chlapec, vtáčik a truhlár je príbeh venovaný detským čitateľom, no o niečo viac pohladí dušu dospelákom, ktorý sa potrebujú zastaviť a prečítať si niečo, čo je vyjadrené jednoducho, no presne a trefne. Túto knižku vám určite odporúčam. Je veľmi útla, no poskytne vám príbeh z ktorého budete ústa otvárať. Zároveň sa milo usmievať a možno že i slzička vám ujde z oka, no ak uvažujete, tak by ste túto knihu vynechať nemali. A aby toho nebolo málo... vo vnútri na vás čakajú prekrásne ilustrácie na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať.


Zostáva nám posledný titul a tým nie je nič iné, než:

Ďaleko od hlučného davu
Milí moji čitatelia... Ani neviem kde začať! Toto nie je len najlepšia kniha za apríl. Za mesiac, za obdobie. Tak veľmi sa mi páčila, až sa zaradila k mojim najmilším za celý môj život. 
Som nerozhodný človek a tak, keby ste sa ma pred časom opýtali kto je mojim najobľúbenejším autorom, buď by som vám povedala, že neviem alebo vám vymenovala dlhý zoznam mien. Nuž teraz poznám odpoveď veľmi presne. Thomas Hardy. Jediné meno. Jediný autor.
Ešte nikdy som nezažila to, čo pri čítaní jeho tvorby. Neskutočne na mňa pôsobí a jeho štýl mi rezonuje pod kožou, v srdci, v duši. Ťažko sa to popisuje a vysvetľuje, ale pri ňom dostávam presne to, čo potrebujem. Čo nikde inde. Inšpiruje ma. Paralyzuje ma. Fascinuje ma. 
Jeho opisy sú čírou krásou a jeho niekedy priam poetický štýl je mojou závislosťou. 
Nemyslím si, že tento príbeh alebo aj celkovo jeho iná tvorba sadne každému, no pre mňa je to srdcová záležitosť, ktorá ma ovplyvňuje každý jeden deň.

utorok 15. mája 2018

Bavilo ma žiť | Keď kniha nesadne

Originálny názov: I Liked My Life
Autorka: Abby Fabiaschi
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 304

Maddy je oddaná manželka a matka sedemnásťročnej Eve. Stará sa o do-mácnosť, pre každého má čas a je skvelou hostiteľkou. Vždy pamätá v prvom rade na druhých a v neľahkých životných chvíľach vie dobre poradiť. Pre svoju rodinu je bezpečným prístavom... až do chvíle, keď jedného dňa dobrovoľne odíde zo sveta.
Jej manželovi Bradymu a dospievajúcej Eve to zlomí srdce. Dookola si kladú otázku, čo sa mohlo stať. Ako mohla milovaná osoba tak náhle a zdanlivo bezdôvodne odísť z ich života? Ako majú pokračovať bez nej? Z jej denníka sa o nej dozvedajú viac. Zisťujú, že ju vôbec nepoznali, a musia čeliť aj nepríjemnej pravde o sebe.
Čo sa skrýva za Maddinou záhadnou smrťou? Zmieri sa jej rodina s minulosťou a nájde šťastie v ďalšom živote bez nej?

Cítim sa poriadne previnilo a zakaždým, keď mi, čo i len pohľad padne na knižku ležiacu v zákutí mojej izby, cítim sa vinná. Vinná, vinná a vinná.
Viem, že sa to nestáva len mne. A že je množstvo kníh, ktoré jednoducho nesadnú každému. Že nám všetkým sa páči niečo iné a aj nálady máme v istých okamihoch rôzne, no i tak mi je veľmi ľúto toho, ako veľmi mi tento príbeh nesadol. 

Na mojom blogu narazíte na negatívnu recenziu zriedka. Nemám problém napísať svoj úprimný názor na danú knihu, no ako čitateľovi mi je ľúto, keď sa predsa len nejaká knižka dostane na moju nemilosť. Vždy sa snažím vyberať si knižky, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť. V kritike sa nevyžívam a skôr ma zarmucuje hovoriť o knihe v zlom, ale očividne to raz za čas prísť musí.

Skôr než vám porozprávam o tŕní v mojom oku, ktorým sa stal príbeh o žene, ktorá zanechala svoju rodinu a bez vysvetlenia ukončila svoj život, vám chcem povedať jedno, jediné.
A rada by som to zdôraznila. 
Nikoho od prečítania nechcem odhovoriť. To, že sa nepáčila mne, neznamená, že sa nemôže páčiť komukoľvek z vás. Je to len môj osobný názor s ktorým sa môžete mnohí zhodnúť, poučiť sa z neho, ale pokiaľ máte v pláne knihu predsa len vziať do rúk, neodkladajte tento plán kvôli mojim pocitom, ktoré nemusia byť totožné s tými vašimi. Ako som už povedala. Sme rôzni a každý si môže z príbehu odniesť niečo iné. Niečo svoje. 

Mám hrozné výčitky, pretože táto kniha ma nezaujala, ani len natoľko, aby som ju dočítala do konca. Viem, že nie je správne, ako som sa k tomuto problému postavila a mala som sa prebojovať až na koniec, no nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to.


Neviem v čom bol najväčší problém, no viem, že štýl Abby - autorky príbehu, mi nesadol. Nepáčilo sa mi akým spôsobom rozprávala o udalostiach a životoch postáv. Aj charaktery, ktoré vytvorila mi neboli sympatické, čo mi zážitok priveľmi nezlepšovalo. 
Počas čítania mi neustále svietila v hlave kontrolka, že toto nie je dobré. Že chcem knihu, čo najskôr odložiť a nevrátiť sa k nej. Áno, musela som sa nútiť k tomu, aby som prečítala aj aspoň chabý kúsok navyše. Skrátka ma tam všetko iritovalo. Správanie postáv bolo protivné a ich povahy mi prekážali. Dcéra Maddy síce bola tínedžerka, takže by sa jej nálady možno aj dali odpustiť, no aj tak som mala chuť ju uškrtiť. Manžel David bol absolútne zabratý do práce, takže ich romantický vzťah bol zrejme naozaj len a len na začiatku pri zoznámení sa a najhoršie je, že sympatie som si nevytvorila, ani len k Maddy, ktorá bola mŕtva. 

Chybou sa stali zrejme aj moje očakávania, ktoré sa priblížili, až príliš mimo realitu. Tešila som sa na odhaľovanie zápiskov z denníkov, pretože v knihách milujem pasáže tvorené zápiskami, listami, či čímkoľvek iným a výnimočným. Tu pre mňa nefungovalo absolútne nič.

Rada by som povedala aspoň niečo pozitívne na záver, no kedže som knihu nedokázala dočítať, ani len dokonca a odložila som ju po zhruba sto stránkach, nedokážem vymyslieť pozitívum. Je pravda, že sa číta ľahko a príbeh ubieha rýchlo. Dalo by sa povedať príjemne, no kedže sa mne osobne nepáčil, tak na mňa tieto body neplatili.

Je mi to hrozne ľúto a snáď nikoho neodhovorím od prečítania, ak vás príbeh zaujal. Na internete nájdete obrovské množstvo naopak pozitívnych ohlasov, ktoré sa s tým mojim nezhodujú, no pokiaľ si mám udržať úprimnosť a hovoriť vám o svojich názoroch pravdivo, tak som dnešnú recenziu nemohla napísať inak. No opakujem. Je to len výhradne môj názor.

utorok 1. mája 2018

Všade samé korytnačky

Originálny názov: Turtles All the Way Down
Autor: John Green
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 246

Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok.
Spisovateľ John Green, autor bestsellera Na vine sú hviezdy, ktorý sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, s drsnou úprimnosťou rozpráva svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva.

John Green patrí k mojim obľúbeným autorom. Každé jedno jeho dielo mi za tie roky niečo dalo a nejeden raz som ich vyhľadala zas a znova, pretože som sa potrebovala vrátiť späť k jeho myšlienkam a hrdinom, ktorí prežívajú tie najrozmanitejšie situácie. Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 
Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.
Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.
Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.
Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.
Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.
Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.


Moje hodnotenie:

sobota 28. apríla 2018

Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr

Originálny názov: A Semi-definitive List of Worst Nightmares
Autorka: Krystal Sutherland
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 312

Odkedy starý otec Esther Solarovej stretol smrť, celá rodina trpí strachom. Estherin otec je agorafobik a už šesť rokov nevyšiel zo suterénu. Brat Eugene sa bojí tmy a bez baterky neprejde ani krok. Mama Rosemary sa zas desí nešťastia. Solarovci veria, že sú prekliati a že raz ich to, čoho sa boja najviac, privedie do hrobu.
Lenže Esther kliatbu obíde... takmer. Zatiaľ nevie, z čoho má najväčší strach, a tak sa pre istotu vyhýba všetkému. Výťahom, malým priestorom, davom – skrátka všetkému, čo u nej môže vyvolať fóbiu. Esther je presvedčená, že má situáciu pod palcom, až kým nestretne bývalého spolužiaka zo základnej školy, svoju prvú lásku, Jonaha Smallwooda. Po tomto stretnutí ostane visieť na autobusovej zastávke ľahšia o mobil, všetky peniaze, ovocnú rolku, ktorú si nechávala na neskôr, aj zoznam nočných môr – nehovoriac o dôstojnosti. Lenže táto krádež je zároveň začiatkom nečakaného priateľstva. Spoločne hľadajú spôsob, ako prelomiť kliatbu, ktorá ničí Estherinu rodinu. Postavia sa fóbiám čelom, no zistia, že s jedným strachom predsa len nepočítali: so strachom z lásky.

Predstavte si, že by sa smola nelepila len na vaše päty, ale aj na celý zvyšok vašej rodiny. S takouto realitou žijú Solarovci po celý svoj život. Sú pripravený na každú možnú katastrofu, ktorá ich môže postretnúť a podľa toho riadia svoje životy. Snažia sa vyvarovať tragédiam, ktoré podvedome očakávajú v akýkoľvek čas. 
Prečo nemôžu žiť, ako bežná rodina s pár katastrofami na krku je viac, ako jasné. Postihla ich kliatba. Čo presne zapríčinilo ich kliatbu nie je jasné, no odkedy Estherin starý otec Reg stretol smrť v plnej kráse (nie neumrel, naozaj ju stretol) s ich životmi nie je niečo v poriadku. Esther sa s tým vysporiadava po svojom. Vidí svoju rodinu chrániacu sa pred vecami z ktorých majú strach a tak si aj ona vymyslí plán. Ostatní svoj strach poznajú, no ona nie. Prečo však čakať nepripravená? Takmer definitívny zoznam fóbii ju pripravý na všetko. Takže sa stráni každej potencionálnej veci, ktorá jej môže nahnať strach.
Taktiež Esther často môžete nájsť v prestrojení. Esther si je istá, že situácie zvládne oveľa ľahšie, keď sa prezlečie za sebavedomé ženské hrdinky, filmové postavičky, či podobne. 
Veru u Solarovcov je to pestré.

Asi musíte premýšľať nad tým, ako zvláštne pôsobí anotácia knižky. O čom to asi je? Ako môže taký príbeh vyzerať? Stojí za to risknúť? Nuž nado mnou zvíťazila zvedavosť a hlavne presvedčenie o Krystalinom talente, pretože jej predošlé dielko "Srdcu nerozkážeš" môjmu srdcu rozkázalo a jej príbeh sa mi veľmi páčil. I keď som bola po informáciách o jej novinke v rozpakoch, chcela som jej dať šancu. Opakujem, že som jej verila.


Medzi mnou a zoznamom sa to zrejme nezačalo najlepšie. Nepadli sme si do oka a keby to bola oficiálna schôdzka, tak by sme na ďalšiu zrejme spolu nikam nezašli. Pri knižkach to tak však nefunguje a aj keď nejakej nešťastnej kandidátke prvé stretnutie nevyjde, vždy má možnosť okúzliť vás na tej ďalšej. 
Rodina Solarovcov šťastie nemá, ale knižka o nich rozhodne áno, pretože na ďalšie razy si to u mňa opravila. Ospravedlnila sa mi dobre volenými slovami a šibalsky sa jej predsa len podarilo zatiahnuť ma do jej útrob.

A tak so mnou zoznam putoval po rôznych miestach. Cesta do školy mi odrazu ubiehala extrémne rýchlo a čakanie na zástavke mi bolo prikrátkym. Prestávky v škole nestačili a hodiny na ktorých nebolo možné čítať pod lavicou boli naopak príliš dlhými. Bolo náročné so sebou knižku nevláčiť, keď sa tak jednoducho a ľahučko zmestila do kabelky a sama sa pýtala do rúk a na cesty.

Priznávam, že som nečakala zlepšenie. Začiatok mi nesadol a príbeh sa mi nepáčil. Popravde ani samotný námet/zápletka mi nebola sympatická. Odjakživa mám rada v knihách zvláštnosti. Zvláštnych knižných hrdinov, poruchy, zvláštne prvky... To všetko mám rada, no tu to nefungovalo. Všetko mi prišlo divné, až príliš. Autorke som jej písanie neverila a tak mi to prišlo hlúpe a pritiahnuté za vlasy. Strácala som sa v tom a často som sa pristihla pri tom, že ani neviem o čom čítam.
Kedy sa to zlepšilo vám povedať neviem, no prišlo to rýchlo a nečakane. Ako ste si mohli všimnúť aj podľa mojich slov. V jednej chvíli som krútila hlavou a v tej ďalšej som sa usmievala od ucha k uchu. Časom možno prišlo ešte pár slabých chvíľ, no som presvedčená o tom, že za to mohli skôr moje osobné nálady, než príbeh ako taký.

Krystal písať vie a musím jej uznať plus za to, že v jej novom príbehu absolútne necítiť podobnosti s tým starým. Naozaj to bolo celkom, celkom inšie, než Srdcu nerozkážeš. Či už štýl, akým písala, ale aj celkové rozprávanie príbehu. Každý jeden detial bol akoby od inej autorky. Muselo byť náročné posunúť sa na takú úroveň, že sa odpútala od svojich spisovateľských zvykov a začala sa hľadať odznovu, no chválim ju. Stáva sa to málokedy.

V zozname mi boli sympatické netypické postavy. Esther je svojská, čo asi nikoho z vás neprekvapí a mám ju svojim spôsobom rada, no i tak mi sadol oveľa viac, než ona niekto iný.
Kto? No predsa Jonah - jej zlodejský, filmársky, novo-nadobudnutý kamarát, ktorý jej pomáhal prekonávať fóbie spísané na zozname. Práve on si ma získal zo všetkých postáv najviac a jeho prístup k životu a k Esther mi bol maximálne sympatický. Páčila sa mi jeho povaha a charakter. Sám mal doma množstvo problémov, no bol to priateľ, ktorého by mal po boku rád každý z nás.
Veľmi sa mi páčili línie o Estherinom starom otcovi a smrti. Nápad o kliatbe a jej prevedenie mi až tak nezavoňal, no nápad o smrti a pasáže s jej dedom boli fantastické. Chvíľkami som sa pristihla aj pri tom, že mám strach, no naozaj len chvíľku(!). Príbeh o Regovi by som si bez problémov rada prečítala.

Takmer definitívny zoznam má veľa chybičiek a záporov, no tie dobré stránky všetky negatíva šikovne vyvažujú. Cez všetko sa mi zoznam páčil a viete čo? Fakt rada by som videla videá, ktoré z dobrodružstiev pri prekonávaní strachu vznikli. Čo narobím...
Je pravda, že pri tejto knihe ma asi po prvýkrát napadlo, že možno je načase opustiť YA žáner a ísť na dôchodok, no to sa zrejme tak skoro nestane. Krystal to zachránila. A napokon uznávam i to, že téma, ktorú spracovala má svoj význam. Nepísala len tak do vetra, ale riešila problematiku, ktorá sa v našej spoločnosti vyskytuje.
Knihe dávam 3,5 sovičky.


Moje hodnotenie:

pondelok 23. apríla 2018

Chlapec, vtáčik a truhlár

Originálny názov: The Boy, The Bird and The Coffin Maker
Autorka: Matilda Woods
Vydavateľstvo: Albatros
Rok vydania: 2017
Počet strán: 200

Alberto žije v mestečku Allora, kde ryby vylietavajú z mora a domy žiaria ako drahokamy. Býva sám a dni trávi tým, že vyrába truhly pre miestnych obyvateľov, ktorí odišli na večný odpočinok. Jedného dňa mu do života vstúpi záhadný chlapec menom Tito a čarovný vtáčik, ktorí unikajú pred nebezpečenstvom a hľadajú útočisko. Tito je ustráchaný a nedôverčivý, ale kým zimné dni sú chladnejšie a ponurejšie, v Albertovom dome je čoraz teplejšie a veselšie. Uchráni truhlár chlapca a vtáčika pred sliediacimi očami miestnych klebetníc a tieňom minulosti?
Tento príbeh je o živote, o smrti a o tom, ako môže nádej prežiariť miesto, ktoré poznačil smútok.

Knihy by sa nemali súdiť podľa obálky, no len málokto by dokázal odolať túžbe siahnuť po tejto kráske. Na svete je množstvo prekrásnych obálok a aby som bola úprimná, tak som vám ich v predchádzajúcich recenziách/článkoch i často spomínala, ale... Chlapec, vtáčik a truhlár je prípad, ktorý dokázal prevýšiť všetky krásne obálky, ktoré poznám a ocitnúť sa na ich obľúbenej priečke takmer bez problému, či námahy. Farby, kresby, jednoducho každý jeden detail tvorí niečo výnimočné a prekrásne. V knižke sa nachádzajú aj ilustrácie, ktoré nie sú o nič horšie a tak treba naozaj uznať, že výsledok je doladený do absolútnej dokonalosti a oku polahodí, či chcete alebo nie.
Avšak ako sa hovorí - z peknej misky sa nenaješ. Bolo tomu tak?

Nie, pravidlo sa mi nepotvrdilo. S veľkým potešením vám môžem oznámiť, že Matilda Woods nám priniesla niečo nové a kúzelné. Tak, ako je kniha krásna na pohľad, tak je krásna i obsahom.
Nejedná sa o komplikovaný román s komplikovanou zápletkou. Dielo nie je rozsiahle a aj útly počet strán ešte väčšmi zužuje počet ilustrácií. No slová sú mocný nástroj a autorka s nimi vie pracovať. Jej štýl je priam magický. Stačí jej pár slov, pár viet a tak, ako kúzelník dokáže čarovať s kúzelnou paličkou, ona robí zázraky s písaním a vyjadrovaním svojich predstáv. Často sa stáva, že sa v bežnom živote povie veľa slov, no význam nie je jasný. Matilda však vie o čom hovorí, vie čo chce odkázať, a tak cez krásne metafory, výmysly a drobnosti odkáže svoju pointu, tak ako potrebuje.

Očakávala som rozprávku, ktorá je však určená aj dospelým čitateľom - skrz jej význam a odkaz. Moje očakávania boli správne a predsa som dostala o kúsok viac a ostala som prekvapená. Čím ďalej som čítala, tým menej som cítila rozprávku. V deji neboli veci nevhodné detským ušiam. Nič pohoršujúce, aj keď téma je predsa len v istých smeroch netradičná a každý ju pojme inak, čo však podľa mňa záleží individuálne od každého malého čitateľa a jeho povahy. No i tak to na mňa pôsobilo vyspelo, reálne, silne. Iste, nachádzali sa tam výmysly a absolútne nereálne prvky. Kde by som narazila na lietajúce ryby, všakže? No aj tak sa tohto pocitu nezbavím a knihu vnímam skôr, ako rozprávku pre dospelých. Krásne poetickú.

V príbehu sa nachádzajú postavy, ktoré sú rozmanité, ako svet samotný, no ich rozdielnymi charaktermi, povahovými črtami a prejavom autorka často ukazovala akýsi príklad. Lepšie povedané poučenie. Ich správanie ukazovalo v jednoduchosti, akými ľuďmi sú. Dobrými, či zlými, no samozrejme tu narazíme aj na komplikované postavy, pri ktorých nemôžeme použiť nálepku dobrý/zlý a jednoducho ich musíme vnímať takých, akí sú.
Truhlár Alberto je skvelou postavou. Postupne sa v príbehu dozvedáme o jeho živote. O tom, ako sa priučil svojmu remeslu a aké okolnosti formovali jeho osobnosť. Bol to láskavý muž, ktorý všetko, čo mal ochotne a rád rozdával iným, ktorý toho mali naopak menej. O mŕtvych sa staral s nehou a priateľsky, a o živých mal rovnaký záujem. Bol však osamelý a na iných hľadel viac, než na seba.
Ani netušil, akým spôsobom sa mu zmení život, keď naň nie je sám. Chlapec Tito - šikovný, plný snov, nápadov a myšlienok mu priniesol do domu teplo a radosť. Vtáčik bol skvelým pomocníkom a spolu boli výbornými spoločníkmi.

Na túto knihu nemôžem povedať jediné zlé slovo. Čítanie som si vychutnávala a rozhodne som sa nenudila. Vám, moji milí čitatelia, knižku odporúčam koľko len vládzem a dovolím si tvrdiť, že nikto jej prečítanie nedokáže vyslovene oľutovať. Každý z nás má možnosť odniesť si z nej "to svoje".
Majte sa krásne :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Knižku si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

nedeľa 8. apríla 2018

Ďaleko od hlučného davu

Originálny názov: Far from the Madding Crowd
Autor: Thomas Hardy 
Vydavateľstvo: Pravda
Rok vydania: 1981
Počet strán: 404

Samostatná a nespútaná Bathsheba Everdeen vo veľmi mladom veku zdedí farmu po svojom strýkovi. Vďaka jej duchu a povahe, ktorá nepodlieha spoločenským zvyklostiam o podceňovaní ženského pohlavia, sa rozhodne viesť farmu celkom sama. Nenajme si šafára, ktorý by zariaďoval chod vecí. Ponechá si len základných podriadených a vlastným rozumom panuje nad všetkými záležitosťami pevnou rukou.
Gabriek Oak je farmár alebo ním aspoň bol. Okolnosti ho posunú k návratu k pastierstvu, ale privedú ho k žene, ktorá ho v myšlienkach sprevádza po celý život. K Bathshebe. Snaží sa jej byť priateľom, poradcom, ale predovšetkým jej dáva priestor pre jej rozlet a realizovanie sa. 
Román venovaný prírode, komplikovanej láske, smiešnosti osudu, charakterom ľudí a samotnému životu. O tom písal Thomas Hardy v jeho klasickom a veľmi známom románe - Ďaleko od hlučného davu.

Niekedy si nás príbeh nájde sám bez nášho vlastného pričinenia.
Môj príbeh s Hardym bol takmer, ako z filmu, teda lepšie povedané naše prvé stretnutie sa odohralo za milých podmienok. Jedného pekného dňa som zavítala na burzu kníh celkom sama, samučičká. Prehŕňala som sa kopou kníh a snažila som sa nájsť tú správnu. Do očí mi padali skvelé tituly, ale srdce mi poskočilo len pri jednom, jedinom. Áno bol ním - Ďaleko od hlučného davu. Príbeh mi nebol neznámy, pretože pred dávnou dobou som videla film z ktorého som mala množstvo zmiešaných pocitov, ale tá obálka... Musím sa priznať, že aj keby som v tej chvíli narazila na knihu, ktorú vyslovene nemám rada, ale mala by takúto krásnu obálku, neváhala by som. V mojej knižnici mám množstvo kníh, ktoré patria k tým vzácnejším a opatrujem si ich, ako oko v hlave. No toto je môj osobný klenot, pretože nielen že obálka je prekrásna, ale ešte i putuje na svete dlhý čas (rok 1981) a vlastnili ju mnohé ruky, ktoré ju opatrovali. Myslím, že vlastniť takúto knižku s históriou vie srdce knihomoľa zahriať rovnako, ako teplé objatie.

To akú knihu čítame je našou voľbou. Slobodne si vyberáme tituly po ktorých následne siahneme, no predsa len sa stáva ojedinele, že kniha si zvolí nás. V takýchto chvíľach po nej siahneme bezmyšlienkovito, bez úvah a očakávaní. Neplánujeme si ju ani kúpiť, ani čítať, no predsa sa tak stane. Zriedkavo je výsledok zlým, pretože keď si kniha zvolí nás, za jej čitateľov a vyberie si čas, kedy ju prečítame, úspech je takmer zaručený. 
Takýto príbeh sa nám vie dostať pod kožu. Prehovára nám do duše a srdce nám v istých chvíľach bije o niečo prenikavejšie, pretože niektoré momenty nás prenášajú, až za hranice príbehu. Prenikáme do prostredia v ktorom sa pohybujú postavy, ktorých osudy sledujeme a nás sa to odrazu začína celkom nevinne dotýkať.

Dokonca i keď sa dívame priamo pred seba, obraz
si kreslíme a farby nanášame podľa vlastnej túžby, ktorú v sebe
skrývame, nezávisle od toho, čo oči vnímajú.

Thomas Hardy ku mne prehovoril presne takýmto štýlom. 
Knihy čítam odkedy sa pamätám a celé roky striedam tituly za titulom. Neustále skrývam hlavu v nejakom inom svete. Avšak čoraz častejšie sa mi stáva, že knihy mi už nedávajú toľko, ako na začiatku, keď som bola mladšia a čítala som pomalšie. V poslednom čase čítam rýchlo a kníh chcem mať prečítaných, čo najviac, ale príbeh si prežijem veľmi povrchne. Zakrátko si ani na mená postáv nespomeniem a pri čítaní mám veľký problém s vnímaním a sústredením. V skratke... čítam povrchne. Volím kvantitu a nie kvalitu.

A potom prišiel Hardy. Preniesol ma ďaleko do krásnej prírody. Na vidiek, ktorého opisy ma strhli a vytvorili mi takmer zimomriavky. Fascinoval ma spôsob, akým rozpráva a aký sa predovšetkým v dnešnej dobe len tak nevidí. Knihu som mala rozčítanú dlhší čas, no nebolo to tým, že by som na ňu nemala čas. Totižto každý jeden úsek som si vychutnávala a prežívala ho. Niekedy som isté dni nečítala zámerne a o to viac som sa tešila na príbeh, na ten ďalší deň. Všetko vo mne doznievalo oveľa intenzívnejšie, ako keď čítam nepretržite a dlhé hodiny.

Charaktery boli fantastické a krásne rozmanité. Ľudia sú rôzni a Hardy sa snažil vykresliť, čo najreálnejšie postavy v reálnom svete. Dej je zameraný na mladú Bathshebu, no pokiaľ čítate pozorne, tak to zďaleka nie je iba o nej. I keď v príbehu má svoje pevné miesto.
S Bathshebou to nie je jednoduché a pre mňa, ako čitateľa, nebolo jednoduché pochopiť všetky jej rozhodnutia a názory. Často som iba potichučky krútila hlavou a zamýšľala sa nad tým, ako by som sa zachovala ja alebo iní, no časom som predsa len dozrela na inakšie závery, než som mala v tých okamihoch. Aj v tom je to čaro. Tá autentickosť a uvedomenie si, že v živote máme rôzne rozhodnutia a to aké boli si uvedomíme, až spätne. Bathsheba má však tú nevýhodu, že mi jej zlé a neuvážené konanie vidíme a vnímame ihneď.

- Pretože ste taká zmyslov zbavujúca a ja som taký
zmyslov zbavený.

Čarovné však boli pre mňa opisy. Prírody, situácií, ľudí. Ale najmä prírody a okolia. Ďaleko od hlučného davu je kniha, ktorá je akoby stvorená pre čítanie v prírode. Je dokonalá pre rozširovanie snov, fantázie a cítenie.
Mám pocit, že som nič krajšie nečítala, i keď som mala možnosť čítať množstvo krásnych románov. Thomas Hardy však nosí čaro, ktoré cítiť v každej jednej vete. Človek nadobúda pocit, že to musela byť veľmi zaujímavá osobnosť a krásna duša. Pozeral sa na svet výnimočným pohľadom a prenikal ním do hĺbky. Pozoroval a preciťoval chvíle, ktoré obnášajú jeho knihy.
Tento román na mňa spravil obrovský dojem a zasiahol ma na mieste, kde mi vyčaril úsmev na tvári, ale z toľkej krásy ma až zabolel na duši. Avšak nič vám nedokážem odporúčiť viac, než Ďaleko od hlučného davu. Ak sa vám podarí vcítiť do jeho slov a myšlienok, ktoré som si ani nestíhala značiť, no rezonovali vo mne ešte pár dní, tak vás čaká jeden z najkrajších zážitkov, aké vás môžu postretnúť.
Myslím, že hodnotenie ani netreba.

- ...Kedysi ste pre mňa nič neznamenali, a vtedy som bol spokojný.
Teraz pre mňa opäť nič neznamenáte, ale aké je rozdielne toto druhé
nič od toho predošlého!