pondelok 16. septembra 2019

Dobrovoľníčka na literárnom festivale? | Spontánne nápady


Že sú pondelky zlé? Môžu byť ozaj takými zlými, keď na oblohu vyjde krásne slnko? -ktoré ešte chvíľu predtým zafarbilo celú oblohu sýtou farbou lúčov, ktoré sa predrali a osvietili aj steny izby, v ktorej sa pomaly prebúdzam k životu...
Skoré rána mám rada, i keď nie každý im dokáže prísť na chuť. Aj pondelok je len deň. Je ľudský a rýchlo prejde. Tak, ako všetky dni v týždni. Vždy sa v ňom dá nájsť niečo dobré. Na každý negativizmus sa dá položiť nejaký optimistický základ/pohľad, ktorý situáciu otočí na krajší postoj, či lepší deň. Tak sa to snažím vnímať ja.


Pondelok môže niesť nálepku "hektický." A zrejme takým naozaj často býva... Ale keď sa náhlime za niečím, na čo sa tešíme, nie je to až také zlé.
Napríklad ja som si pridala do zoznamu vecí, ktoré nestíham ďalšiu položku. A dávno som sa neradovala väčšmi :)!

Spontánne nápady mám rada, ako ste si už dávno mohli všimnúť, nuž a tento ozaj nebol plánovaným. Ani očakávaným, keď mám byť celkom úprimná. Sama by som nečakala, že moje kroky budú smerovať sem, keď už o týždeň smerujú niekam ďaleko, preďaleko a z čoho mám už teraz deficit času na všetko, čo treba zariadiť... Nevadí! Chcem zbierať zážitky a keď som uvidela túto príležitosť, vedela som, že bez nej toto obdobie prežiť nechcem. Bol to osud? Ktovie. Šťastná som však veľmi. Aspoň zatiaľ som O:)...

Kníhkupectvo Artforum je pre mňa miesto, ktoré neraz veľmi obdivujem a kde cítim čaro, ktoré ťažko opísať. Veľmi však vzhliadam aj k ľuďom, ktorí sú jeho súčasťou, a ktorí sa angažujú na mnohých zaujímavých podujatiach.

Literárny festival v Žiline
Že je to už 16. ročník? Netušila som... Nikdy som nemala príležitosť zúčastniť sa ho a jeho celkové dianie mi ušlo pomedzi prsty. Tentoraz mi však náhodne vyskočil status, kde Artforum hľadalo dobrovoľníkov pre túto príležitosť.
Celé dni som v škole, takže som mala obavy, či by bola moja pomoc vítaná a žiadaná skrz obmedzený čas. No s potešením som zistila, že bola. Každý je tam vítaní.

A tak som sa dnes ocitla na prvom stretnutí podobne odhodlaných ľudí, ako som ja. Mnohí tam prišli v skupinkách, takže som zrejme jediná, čo nikoho nepozná. O to viac sa však teším, že spoznám.
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že tento festival je príležitosť stretnúť ľudí, niečo zažiť, niečo vykonať... Tým niečím mám na mysli čas, na ktorý si raz spomeniem o pár rokov neskôr. Môže to byť rozhovor v jedno slnečné popoludnie, kedy si spomeniem a budem hovoriť o ľuďoch a rokoch a politike a knihách a umení a spoločnosti... No aj vtedy ma naplní fakt, že som tam bola pocitom - že som bola tam, kde som mala byť. Presne tam na tom mieste.
Toto stretnutie (z ktorého som bola trochu nervózna) prebehlo veľmi príjemne. Robili sme malú prácu, ktorá nás zamestnala dosť na to, aby sme neboli rozpačitý, až do extrémnych rozmerov, ale popritom sme sa rozprávali a preberali, čo bolo treba. Asi nikto sa necítil nekomfortne, či nemal chuť zdupkať domov. Atmosféra bola milá a dala mi trošku istoty, že to zvládnem. Aj keď som nikdy nič podobné nerobila.


Bolo náročné si čas usporiadať tak, aby som sa akcií mohla zúčastniť. Ale teraz keď tak nad tým uvažujem, až také náročné to nebolo. Na vete, "keď sa chce, všetko sa dá" je niečo pravdivé. Pomaly, ale isto to zisťujem - i keď nie vždy to priznám takto radostne. Vtedy však človek zrejme nechce a nie nemôže.
Som na seba veľmi hrdá, pretože nie vždy by som tak odvážne skočila do niečoho, kde si nebudem istá tým, čo robím a sama sebou. No bola by to chyba.

Veľmi sa teším. Teším sa na to, čo ešte len príde a prísť má. Teším sa, že som v dianí niečoho, čo ma naplní inšpiráciou pre ďalšie dni. A tak sa len opäť raz smejem, že spontánne nápady, sú tie najlepšie nápady.


Máte to tak aj vy? Aký spontánny nápad ste v poslednom čase urobili vy?

Tieto dni letia. Prežívam zvláštne obdobie, pekné, rýchle a živé... Akoby sa všetko okolo mňa dialo práve teraz. A ja som šťastná, že sa o tom s vami môžem podeliť. Majte sa krásne!

nedeľa 15. septembra 2019

I heard calling of the nature 🌼

O tom ako málo času mám, vám hovoriť nejdem. V posledných dňoch toto tvrdenie aspoň z časti odmietam, pretože človek má aj tak čas na to, na čo si ho sám urobí. To kam ho venuje a smeruje je na ňom.
Ja som sa však cítila v úzkych, predtým než som začala zmýšľať voľnejšie a slobodnejšie. Myšlienky som neovládala ja, ale oni mňa. Myseľ mi išla vybuchnúť a hlava mala dosť analyzovania problémov a riešení situácií, ktoré ešte ani nenastali. 
V blízkom čase, veľmi blízkom, chystám niečo veľké. Niečo krásne, no samotné plánovanie ma v tom momente vyčerpalo, až do krajnosti. Uvedomila som si, že je jeseň. Moje obľúbené obdobie. A došlo mi, že ho nechcem len obdivovať spoza okna a na obrázkoch Pinterestu. Že nechcem len hľadieť na cudzie zážitky, ale chcem tvoriť svoje vlastné. Že chcem na malý moment vypnúť, všetko utíšiť a stratiť sa v myšlienkach inými smermi. A tak som vyšla von... Nič lepšie som urobiť nemohla.


Bol večer. Krásny, tichý a chvíľami mrazivý. Vzduch ma štípal na tvári a obloha bola taká jasná... Túlala som sa cestami, ktoré dobre poznám, ktoré pre mňa veľa znamenajú a tá krása sa ma dotkla na miestach, ktoré potrebovali byť dotknuté spôsobmi, ktoré doma zažiť nemôžem.
Áno, bola som unavená, no spánok by nič nevyriešil. Neuľavila by som svojej mysli. A už vôbec nie svojej duši, ktorá potrebuje vidieť, počuť, objavovať a cítiť sa nažive.

Do batohu som si zabalila knihu, vodu, niečo na sedenie a bundu, keď sa ochladí. Stačilo len ísť...


Miesto, ktoré som zazrela ma dojalo svojou krásou a tichom. Aj tie malé chvíle, ktoré som venovala sama sebe, na mňa urobili ohromný dojem. Ťažko sa to opisuje, ale aj keď som tie miesta, kvety, vodu, všetko naokolo, nevidela po prvýkrát - to všetko bolo aj tak iné, a známe zároveň.



Cítila som len radosť. Veľmi hlbokú a dotýkajúcu sa. Krehkú vo svojej podstate. A vzduch tak krásne voňal. V jeho ostrosti bolo cítiť spomienky a všetky dôvody, pre ktoré sa človek teší a raduje. Vánok hladil nielen tvár, ale aj všetky problémy a realitu odnášal doďaleka a neznáma...





Až napokon prišiel pokoj.
Čím chladnejší bol vzduch, tým väčšmi som sa usmievala. Netrvalo dlho a na oblohe žiaril prekrásny mesiac, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Hanbím sa to priznať, ale od toľkej krásy a hlavne jej jednoduchosti a tichosti, mi odrazu do očí takmer vyhŕkli slzy. Cítila som sa tak neskutočne ľudsky, ľahko a radostne, až ma to dojalo. Stalo sa vám to niekedy, keď ste videli niečo, čo vás naplnilo krásou? 
V tomto dni mi nezáležalo na ničom, čo ma trápi iné dni. Ak si nejak predstavujem ľahkosť bytia, tak aj táto podoba k nej určite patrí. Neviem, čím to je, že stačí vyjsť von, kde kvety rastú a kde nie je bežný ruch, v ktorom žijeme a všetko sa vyjasní.

Toto miesto nie je vôbec ďaleko od domu kde bývam a predsa tam bežne len tak nezájdem. Nevyhľadávam ho toľko, ako by som mohla.
Po jednej stránke je to asi dobré, pretože jeho výnimočnosť vo mne väčšmi zostáva. Po druhej by som mohla... mohla by som chodiť častejšie tam, kde cítim šťastie.


Kiežby sa dal mesiac odfotografovať, tak ako ho vidíme svojimi očami...
Kiežby sme mali v sebe vždy toľko odvahy prekonať sa a ísť tam, kam nás svet volá...

Nedávny článok o túžbach a o tom, ako často niekam chcem ísť, niečo chcem vykonať a keď príde čas to urobiť, tak začnem utekať a bočiť od svojich snov... Zistila som, že v tom nie som sama. Viacerí z vás prežívajú pochybnosti a túto neistotu, ktorá vždy zabije všetko pekné, čo sa mohlo stať.
Napísanie toho článku mi pomohlo. Akoby fakt, že som dostala zo seba celú pravdu o strachu a ľudskej povahe, mi pomohol mať viac odvahy a viac odhodlania. Verím, že je niečo na tom, že keď začneme hovoriť, začnú sa aj veci diať.

"You don't grow when you are comfortable."

Majte sa krásne kamoši a užite si všetko, čo vám tieto dni prinesú :)!

pondelok 9. septembra 2019

Vo vzduchu cítiť jeseň a na okná klope dážď


Obdobie, kedy leto ponúka posledné teplé, slnečné dni a kedy sú prázdniny na konci, tma je čoraz hustejšia a skorejšia a kedy si hlboko uvedomujem ďalší nový školský rok, ktorý ma neminie - toto obdobie je pre mňa vždy niečím veľmi výrazné.
Možno je to tým, že vo vzduchu začínam cítiť jeseň. Popri prechádzkach občas zacítim dym z komína a vzduch vonia ohňom, zeminou, lístím, azda aj hnilobou... Niečo vo mne, počas roka driemajúce, sa preberá a ožíva. Rada to nazývam spomienkami, či neraz to nazývam nostalgiou. Vždy tvrdím, že jeseň je presne takou - nostalgickou. Všetko, čo som kedy zažila a čo si výrazne pamätám, všetky intenzívne pocity a hlboké dojmy... neodlučiteľne sa mi spájajú s jeseňou. Nedokážem poprieť fakt, že ak aj moje telo trpí únavou, moja duša je vždy nažive, keď za oknami duní dážď, a keď čelím prvým úskaliam školy, na ktoré som s chuťou zabudla cez obdobie radosti a času na dobrodružstvá. Zvláštne však je, že ak aj letu pripisujem slobodu a vždy rada plánujem pekné momenty, ktoré je možné cezeň prežiť... Skutočné dobrodružstvá na obzore vnímam, až teraz. Hoc je počasie horšie, vzduch je ostrejší a dážď je vždy dakde za zákrutou, svet ma volá hlasnejšie, než kedykoľvek predtým.

Už sa nedá prehliadať, že september priniesol obdobie náhlenia sa domov a túžby po šálke čaju. Nemožno poprieť, že ten čas už prišiel.
Zo skrine nesmelo vyťahujem svetre a na každý sa ráno usmievam. Oblečiem si svoj obľúbený rolák a cítim sa byť pripravená na deň... funguje to takmer, ako šálka kávy. Pohľady hneď hádžem na prevesené kabáty, ktoré čakali kým príde ich čas a radujem sa, pretože ešte stále nemôžem uveriť, že konečne ich môžem nosiť. Že mi bude príjemne a vzduch bude čerstvý.

Niekedy sa ráno zobudím. Postavím si vodu na kávu, pomaly ju zalievam, tak ako každé ráno, a keď sa napokon z hrnčeka do vzduchu rozplýva para a teplý nápoj nesie vôňu po mojej izbe, hodím si na seba niečo teplé a otvorím okno. Dýcham. Je to zvláštne, ale myslím si, že každý deň vonia inak. A že práve na tom, ako ráno vonia vzduch možno pozorovať premenu období najväčšmi. Som presvedčená o tom, že každý človek by mal ráno aspoň pár minút zastať a kým pije rannú šálku čohokoľvek, mal by len potichu sledovať oblohu. Pomalé brieždenie. Prudký dážď. Holé stromy. Ťažkú tmu. Či naopak slnečné lúče, ktoré sú o to vzácnejšie. Myslím si, že pozorovanie sveta prináša ozajstnú radosť.

Jeseň prináša čas, kedy je v poriadku byť sám. Je to čas, kedy sa môžeme nájsť. Objavujeme svoje vnútro a veľa premýšľame. Zatiaľ, čo v lete lietame po vonku a bláznime sa s priateľmi - teraz je čas, kedy prídeme domov a uvaríme si čaj. Zabalíme sa do deky a necháme na nás doznieť celý deň, ktorý nie je vždy jednoduchý, no akonáhle sme v teple domova - všetko je v poriadku.
A tak cítim neraz vďačnosť. Často myslím na ľudí, ktoré to šťastie nemajú. Ktorí sa nemajú kam vrátiť domov a žiadny hrnček z teplým nápojom ich nečaká, ani žiadna rodina. Núti ma to snažiť sa byť lepšou a sledovať aj tieto stránky svojho okolia. Vnímať väčšmi rozdiely.
Som typ človeka, ktorý by najradšej pomohol každému. Vždy ma trápili rozdiely, ktoré v spoločnosti fungujú a nikdy som nedokázala obmedziť úvahy, nad tým, ako nespravodlivo sme si zariadili svet. Avšak vždy som rada, že som schopná to vnímať. Že ešte stále mám v sebe niečo, čo ma dokáže prinútiť zastať a byť si vedomou toho, čo sa okolo mňa deje. Nepamätám si presne kde, ale viem, že som raz čítala aj článok, ktorý narážal na to, že v dnešnej dobe strácame empatiu oveľa väčšmi, než mali naši predchodcovia pred pár rokmi. Polemizovať o tom, čím sa táto problematika prehlbuje tentoraz však nejdem. Modlím sa len za tých, čo sú osamelí a stratení, a želám si pre nich ten pokoj, čo nachádzame vo svojich bytoch a izbách, v ktorých sme prežili mnoho chvíľ.

Som veľmi citlivá, ale nie len na pocity. Veľmi vnímam zmeny. Počasie. Obdobia.
Je to zvlášťne, ale často moju náladu ovplyvňuje to, aké počasie je za oknami alebo, či je jar a či jeseň. Všetko veľmi intenzívne vnímam mysľou, dušou... ťažko sa opisuje. Takto to však mám vo väčšine vecí. Knihy čítam podľa období a nálad. Akosi podvedome dokážem zaradiť žánre a dané príbehy do atmosféry obdobia, ktoré momentálne prevláda. Nepríde mi to však, až natoľko zvláštne. Myslím si, že my ľudia sme na prírodu napojení väčšmi, než si dokážeme predstaviť, keby si nájdeme opäť viac času pozorovať ju a vnímať jej znaky.

Som šťastná. Naozaj som. A smutná zároveň, no sú to najkrajšie pocity, ktoré môžem prežiť. Skúmať svoje vnútro a len pozorovať, čo všetko je schopné pocítiť za jeden okamih.
Začali sa moje dni "jesenné". Dni radostné :). A mňa len úprimne zaujíma, aký postoj máte k jeseni vy? Či vás rovnako teší, máte ju radi a či aj vás tak veľmi napĺňa popíjať horúci čaj, váľať sa v deke, byť tak zvláštne sám a prepojení zároveň? Pokojne sa rozpíšte... Čo napĺňa tú vašu dušu a ako vnímate svet okolo vás?

nedeľa 1. septembra 2019

Moja myseľ mení túžby na prekážky


Pravdou je, že skutočne milujem rána. Moment, kedy si uvarím kávu, vyvenčím svojho štvornohého kamoša a v pokoji si sadnem za stôl, pričom izbu mi zalieva ešte krásne, oranžové slnko... Niet nad ten pocit! Veľmi často sa mi stáva, že nie len k čítaniu mám v týchto momentoch najväčšie nutkanie, ale aj k tvoreniu - teda písaniu.
Tak tomu bolo i teraz.

V hlave mi vŕta myšlienka, s ktorou sa s istým rešpektom neustále pohrávam. Totižto, "milujem rána..." Neviem čím to je, ale často veci, ktoré milujem ma dokážu najväčšmi desiť a odrádzať od činov. Nefunguje to v tomto konkrétnom prípade, ale napríklad som človek, ktorý ma veľmi rád dobrodružstvo a spontánne nápady. Zároveň však viem, že mnohokrát, keď za tým dobrodružstvom chcem ísť, veľmi často ma chytia pochybnosti o mojom rozhodnutí a začnú ma nahlodávať obavy. Vždy keď niekam túžim ísť, bojujem s pocitmi, že na to miesto ísť napokon nechcem. Netuším prečo, ale takmer vždy musím bojovať sama so sebou, aby som si mohla plniť to, po čom túžim - pretože moja myseľ dokáže premeniť sny, na prekážky.
Skvelým príkladom je aj spomienka na Londýn. V momente, ako som si kúpila letenky a tešila sa na cestu, som takmer plakala radosťou, no pár dní pred odchodom som nechcela ísť a premýšľala som, že to vzdám a ostanem doma. Pritom vôbec nie som až taký zbabelec. To len myseľ akosi funguje svojimi smermi... Nahovárala som si, že budem mať ešte veľa príležitostí niekam ísť a že táto nie je tá správna. Existuje však niečo, ako správny moment? Naučila som sa, že nie, ale aj tak si to musím často pripomínať.
Ak vás pripomienka o Londýne zaujala, dočítate sa viac v článku.

"Don't ever save anything for a special occasion.
Being alive is a special occasion." 
-unknown

Občas nadobúdam pocit, že moja myseľ musí neustále bojovať. Nie len s týmito obavami a pochybnosťami, ale aj sama so sebou, so svetom a so všetkým, s čím je to možné. Som však rada za to, akým spôsobom funguje, pretože zároveň mi dáva možnosť o všetkom uvažovať.

Prekonať sa a vyjsť zo svojej komfortnej zóny je vždy veľmi náročné. Potešenie sa dokáže chvíľami strácať, keď niekam vyrážam v súboji so sebou a potláčam chuť vrátiť sa domov. Ibaže volanie miest, ktoré chcú byť objavené je silnejšie, než neopodstatnené obavy - a tak by to aj vždy malo byť. Pokiaľ načúvame správne. Pokiaľ ticho pozorujeme znamenia a tok myšlienok, ktorý nám beží v mysli... Pochopíme, že každé miesto má svoje volanie a že svojimi záhadnými nitkami nás omotá do svojej moci, nuž a my musíme vykročiť na cestu za ozvenou toho, čo nás čaká. Je to tak správne. Pretože, keď tak urobíme a prekonáme svoje pohodlie, zistíme že sme na mieste, na ktorom byť máme.

Takže existuje niečo, ako správny moment?
Nemyslím si. Skutočne si nemyslím, že existuje správna chvíľa na veľké rozhodnutia, pretože pokiaľ človek túži, napr. cestovať, nemal by to odkladať. Nikdy nebude viac peňazí, viac príležitostí, viac času... Nič také neexistuje, pretože tieto podmienky a prekážky si kladieme len my - sme naučení takémuto rozvážnemu mysleniu. Netreba však na nič čakať. Aj keď máme množstvo času na plnenie si snov, nie je ho zas až tak veľa, na to aby sme posunuli každú túžbu do úzadia.
A tento princíp sa netýka len veľkých činov, ale aj každodenných maličkostí, na ktoré viac nemáme čas.
Ak existuje správna chvíľa, tak ju vnímam celkom inak. V správny moment, môžeme byť na správnom mieste, na ktoré sme sa však vydali vtedy, keď sme najväčšmi túžili - nie keď prišla lepšia príležitosť.

Medzi mnou a časom je v poslednom čase obrovský súboj, kedže mi často z úst vybieha veta o tom, že ho nemám. Ale v hĺbke duše verím, že tomu tak nie je. Skôr len moje vnútro cíti, že nežijem, tak akoby som mala a najmä chcela. A keď odkladám to, čo je v živote naozaj dôležité, venujúc sa úlohám patriacim spoločnosti - vtedy začnem kričať za časom, ktorý strácam.


Aby som vás len nezavalila samými myšlienkami a úvahami, tak by som rada preskočila ku krátkemu, trochu osobnejšiemu úseku. Len tak pre radosť :).
Tento víkend mi poskytol veľmi príjemné momenty. Soboty a nedele trávim často v práci, ale tentoraz som mala konečne čas sama na seba. Túžila som niekam zájsť, túlať sa, cítiť sa nažive. Potrebovala som vyjsť von a nemyslieť, unaviť sa... Veľmi som to potrebovala. Život je niekedy veľmi hlučný a neustále sa hýbe, preto mám rada momenty, kedy som v pohybe i ja, no zároveň sa pre mňa zvyšok sveta zastaví.
Práve v týchto momentoch som narazila na odpor, ktorý som vám opisovala v úvode. Aj keď som potrebovala ísť a túžila som vydať sa smerom, ktorý som poznala... Na poslednú chvíľu som zahadzovala svoju potrebu. Chcela som ju nahradiť obyčajným programom. Domov ma lákal ostať a ponoriť sa do jeho bezpečia, ale napokon (ani sama neviem ako) som zamkla svoje vchodové dvere a vydala sa na chodníky, ktoré mi priniesli radosť.
Totižto fyzická únava nie je vždy zlá a mňa môj výlet unavil, netvrdím, že nie. Končatiny ma bolia a telo bolo vyčerpané. Ale pocit, ktorý na mňa prišiel, keď som zvládla to, kam som sa vydala bol krásny. Príroda nám ponúka oveľa viac, než si dokážeme predstaviť. A v momentoch, kedy sa s ňou priamo stretneme a dívame sa do jej hlbokej duše, myslím, že vtedy sme si hlbšie vedomí toho, ako ubližujeme všetkému, čo nám dáva možnosť dýchať a žiť na tomto mieste, ktoré zdieľame. Prírodu musíme chrániť, či sa nám to páči alebo nie. A hlavne túto zodpovednosť nesieme všetci, nie len zopár skupín. 
To už sú však opäť veci na zamyslenie a hlbšie témy. Hlavnou myšlienkou však je, že keď vyjdete von, pocítite radosť. A v tej radosti nájdete pokoj, po ktorom neraz človek túži. 
Majte sa krásne kamoši :)! 

piatok 30. augusta 2019

Delia sa o posteľ, no nikdy sa nevideli | Spolubývajúca

Originálny názov: The Flatshare
Autorka: Beth O'Leary
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 400

Tiffy a Leon sa delia o byt, dokonca aj o posteľ.
Tiffy Moorová si po nepríjemnom rozchode s priateľom hľadá nové bývanie. Čo najrýchlejšie a čo najlacnejšie. Lenže ponúkané londýnske byty sú príliš drahé a so svojím nízkym príjmom pomocnej editorky si ich nemôže dovoliť.
Je taká zúfalá, že odpovie na inzerát, v ktorom sa hľadá spolubývajúci. Leon pracuje na nočné zmeny v hospici a byt vtedy nepotrebuje. Tiffy by ho teda mohla využívať v noci aj cez víkendy. Leon bude doma len v čase, keď sa ona bude zdržiavať v práci. V skutočnosti sa teda nikdy nemusia stretnúť.
Tiffy a Leon si začnú nechávať odkazy – najprv o tom, kedy sa odvážajú odpadky, postupne sú však odkazy srdečnejšie, jeden druhému nechávajú jedlo či koláče, debatujú o všeličom možnom. Hoci sú rozdielni, čoskoro sa spriatelia. A možno medzi nimi vznikne aj niečo viac.
Ibaže zaľúbiť sa do svojho spolubývajúceho asi nie je dobrý nápad, najmä ak ste sa s ním nikdy nestretli!


...

Nie som veľký fanúšik oddychových románov, ktoré v dnešnej dobe vychádzajú, no tak ako každý smrteľník, aj ja si niekedy dokážem dopriať "zakázané potešenie". Otázne len je, či daná voľba zhrešiť bude naozaj potešením alebo sa utvrdím v názore, že od istých žánrov treba dať ruky preč. Pretože nikdy som nevidela veľký význam vo vyberaní si kníh, pri ktorých viem, že podobné tipy nemám rada a že sa mi veľmi pravdepodobne daná kniha páčiť nebude.

Spolubývajúca však už od prvého momentu znela dobre. Príbeh je netradičný a bola som zvedavá, ako sa autorka popasuje s vlastným nápadom, ktorý jej knižné postavy uvádza do netradičnej situácie. Dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nestretli, no i tak zdieľajú jednu posteľ a komunikujú cez odkazy na papierikoch... nepamätám si, že by som sa stretla s niečím podobným. Takže aj to bolo motiváciou knižku si prečítať. (Prispela k tomu, aj milá obálka, no o tom pomlčím...)


Napokon som rada, že som sa rozhodla nevyhýbať sa žánru, ktorý čítať nezvyknem, ale že som naopak vyšla zo svojej komfortnej zóny. Nebola to žiadna strata času a o nič som neprišla. Skôr som získala tým, aké skvelé pobavenie na mňa čakalo.
Ako to už býva, úplný začiatok príbehu pre mňa nebol ľahký. Mala som pocit, že autorka si nedokáže udržať moju pozornosť a jej štýl písania mi nesedel. Avšak rýchlo som si zvykla. Prestala som hľadať chyby a ohŕňať nosom nad "jednoduchosťou" a naopak som si začala užívať charaktery a zápletky príbehu, ktoré vlastne neboli vôbec nudné. Zvykla som si aj na štýl autorky, aj na všetko, čo mi predtým prekážalo. Nuž a potom to šlo už samo. Za jeden deň som prečítala takmer polovicu knihy a čas mi príjemne ubiehal. Nemala som dôvod ju odložiť, či nútiť sa do toho, aby som ju do rúk vzala... Autorka už spomínanú pozornosť mala v hrsti. 

Veľmi svetlým bodom knihy sú postavy, ktoré spomedzi stránok žiaria, ako lúče slnka. Tiffy je totižto veľmi svojská a zábavná. Má rada kreatívne činnosti, pre život má vášeň a zároveň je tak milo ľudská, lebo dni ju taktiež vedia dohnať a tak sa vie neraz opustiť. Je to však osoba, ktorá chápe, že jeden zlý deň neznamená, že svet sa končí a rozpadá, a tak si uvarí šálku čaju alebo zavolá svojim priateľom, s ktorými je svojim spôsobom nerozlučná, nuž a všetko je hneď opäť jasnejšie. Tiež to však nemala jednoduché a tak je zaujímavé sledovať, ako sa vyrovnáva so svojimi prežitými skúsenosťami, či do akej miery ovplyvňujú jej terajší život.
Leon mi však prirástol k srdcu úplne. Ani o ňom sa nedá nepovedať, že nie je svojský. Je. A veľmi... No svojský je skvelým spôsobom a tak vám neraz pri čítaní jeho charakter zahreje srdce. Leon je veľmi tichý a necíti sa úplne dobre v spoločnosti ľudí. Trvá mu kým si na niekoho zvykne a pustí si ho k telu, no i tak je veľmi nápomocný a obetavý. O svoje okolie má obrovský záujem. S Tiffy sú vlastne pomerne odlišné osobnosti, no aj tak sú spriaznenými dušami, bez najmenších pochýb.

Príbeh teda nie je len romantickým počinom, ale ako som už predtým spomenula - je v ňom zapojených viac zápletiek, ktoré mu dodávajú dobrú dynamiku a sviežosť. 
Rozhodne som sa nakoniec nenudila a som rada, že som si knihu prečítala. Na jej konci som sa cítila strašne spokojne... Chcelo sa mi len usmievať a celkovo by som povedala, že ma to pohladilo na duši. Už dlho som nečítala niečo tak rozkošné, lebo tento úsmev mi na tvári nevybehol len raz. Množstvo scén bolo krásnych a nakoniec porazenecky uznávam, že Spolubývajúca sa mi dokonca dostala do rúk v období, kedy som ju potrebovala. Neostáva mi teda nič iné, než vám ju (s úsmevom) odporúčať ďalej.


Moje hodnotenie:

utorok 20. augusta 2019

Mini recenzie | Elena Ferrante

Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú 

Originálny názov: Storia di chi fugge e di chi resta
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2017
Počet strán: 352

Tretí diel bol rovnako výrazný a výrečný, ako ostatné časti. Sága nestráca svoje čaro a opäť sa jemne načrtnutý feminizmus o čosi prehĺbil a mňa podnecoval otázkami, či témami, ktoré vyvolával. Podotýkam, že sa nejednalo o žiadnu feministickú rétoriku, ktorú by vám autorka chcela vtlačiť. Skôr len otvorene opisovala život Lily a Eleny, a ten opis vo vás prirodzene vyvolával pohoršenie a úvahy, nad tým, či je to tak správne... Či je spoločnosť nadstavená ľudsky, a čo my ženy vlastne vo vnútri počas života prežívame. Nakoľko dokážeme byť úprimné samé k sebe a do akej miery si dokážeme nahovárať klamstvá, ktorým neskôr veríme a prijímame ich za bezpodmienečný fakt.

Príbeh stratenej dcéry

Originálny názov: Storia della bambina perduta
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2017
Počet strán: 400

Napadá mi len jediné slovo - život.
Tieto knihy sú jednoducho priamou výpoveďou o ľuďoch, ktorý nie sú len knižnými hrdinami, ale naozaj nesú charaktery a povahy, ktoré my dávame svetu, a svojim blízkym ukazujeme činmi. Nie každý však má odvahu ich menovať a opisovať v podobe tých výsledných činov, pretože povedzme si úprimne... sme ľudia. Nie všetko je na nás len dobré a nezištné. Často máme v sebe veľa negatívneho, za čo nie vždy nesieme zodpovednosť. Jednoducho nám napadnú neprajné myšlienky, závisť a pociťujeme nedostatky, ktoré nám chýbajú a iným nie.
Elena Ferrante opäť využila svoj ostrý spôsob rozprávania a kniha mala hlbokú atmosféru, tak ako aj všetky predošlé. Netušila som, že Neapolská sága ovládne moje leto, no moja myseľ tieto dni nemohla myslieť na nič iné. Nemohla som prestať čitať, až kým koniec nebol na obzore, no nebolo to také jasné... Aj keď som netúžila po ničom inom, než po absolútnom rozuzlení dvoch ženských myslí, nedokázala som sa zmieriť s myšlienkou odlúčenia - toho, že žiadny ďalší diel už nejestvuje. Trápilo ma to. Bolelo ma to. Ale prísť to muselo.


Zhrnutie
Zatiaľ, čo som počas čítania druhého dielu neveriacky krútila hlavou a pociťovala som smútok nad tým, že mi trvalo roky, dostať sa k pokračovaniu... Teraz som vďačná. V tom čase by som nedokázala pochopiť problémy, ktoré Elena Ferrante vrámci ženstva načrtla - nemohla som mať skúsenosti, ktoré by mi dovoľovali chápať a precítiť ostré pravdy, ktoré sú s pokojom zapísané na stránkach týchto románov, ale teraz žiaľ viem, prečo sú jej vety také podstatné. Túto ságu som začala čítať, ako dievča zamerané na celkom iné stránky sveta a života. Teraz ju však čítam, ako mladá žena, čo môže znieť komicky, no ja ten rozdiel pociťujem, až príliš intenzívne a udiera mi do očí. Stojím pred začiatkom svojej cesty a zisťujem, aké rôzne smery môžu oberať človeka o samého seba... Až príliš desivo dokážem pritakať a dať za pravdu autorke, ktorá má v mojich očiach obrovský rešpekt a úctu. Nemohla som chápať... Aj keď by som si bola pred pár rokmi vedomá toho, že v rukách držím dobrú knihu. Nemohla by som, i keď nie vlastnou vinou, oceniť jej pravé kvality a úprimnosť.
A aj keď som sa vyjadrila, že táto séria ovládla moje leto, väčšmi by som povedala, že ovládla môj život. Veľmi veľa pre mňa znamená a odporúčam ju len s úprimným nadšením, ktoré vo mne vyvolala, a ktoré hádam nikdy neopadne.

"Kedy je teraz, kedy bolo vtedy?"

streda 14. augusta 2019

Príbeh nového priezviska

Originálny názov: Storia del nuovo cognome
Autorka: Elena Ferrante
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2016
Počet strán: 364

Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti.

Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.


...

Ubehli dva roky od momentu, kedy som po prvýkrát čítala Geniálnu priateľku, teda úplný úvod do sveta dvoch dievčat, ich priateľstva a spôsob života v talianskej štvrti. Pre nespočetne veľa dôvodov som bola v tom čase rovnako nadšená, ako moje okolie, v ktorom som pozorovala obrovskú vlnu obdivu k písaniu Ferrante a jej séria bola veľmi vyhľadávaná. Chápala som to nadšenie. Sama som cítila, že niečo v spôsobe, akým je vykreslené priateľstvo Lily a Eleny, je oveľa hlbšie, oveľa prudšie... Knihu som mala prečítanú na jeden dych, za jediný deň. Ale i tak ubehli dva roky, kým nastala chvíľa siahnuť po druhom diely. Prečo? Úprimne neviem, ale som šťastná, hoc aj po tak dlhom čase, že prišiel moment, ktorý napravil túto odmlku a ja som sa do Neapolu ponorila opäť.
Na moje veľké prekvapenie som sa do udalostí a dejovej línie dostala rýchlejšie, než by som čakala. 


Ach, ani neviem kde začať.
Predovšetkým cítim neopísateľnú fascináciu ...snáď všetkým. 
Narábanie so slovami, ktoré si Elena Ferrante ohýba a prispôsobuje, hrá sa s nimi a tvaruje ich, ako sa jej zapáči - je to niečo neskutočné. O jej písaní ste už čítali zrejme veľa dojmov a nadšených reakcií, mne samej boli dobre známe. Ale to, ako úprimne a šokujúco dokáže vykresľovať a s desivým pokojom opisovať životné udalosti, nie je nič s čím by som sa mala možnosť stretnúť kedykoľvek predtým. I keď samotná identita autorky nie je známa, myslím si, že z jej štýlu písania je poznať, že jej autorská ruka je ženská. Ona rozumie, chápe... Tak úprimnú výpoveď o ženskom vnútri a psychike som snáď ešte, ani nečítala. Niektoré postoje a myšlienkové pochody hlavných hrdiniek boli natoľko úprimné, tvrdé a presné, až (podľa mňa) dokážu šokovať nejednu ženu, pretože práve v ich myšlienkach sa nachádzali vety, ktoré si my ženy niekedy nedokážeme, ani len vzdialene priznať. Naše najtajnejšie túžby. Pohnútky. Vášne.

"Čo to znamená, že život je viac životom bez zraku, bez sluchu, dokonca bez slov?"

Áno, fascinovalo ma sledovať psychiku Lily a Eleny, ale bolo to spôsobené, aj tým aké odlišné, jedna od druhej vlastne boli. Nie je to nič nové, už od detstva sú tie dve, ako deň a noc, avšak ich životy sa začínajú posúvať a ich okolie priam extrémne formuje možnosti, ktoré im život poskytuje. Ale nielen preto ma to tak zaujalo. Veľmi výrazne na mňa pôsobila ženská sila, ktorou je nasiaknutý celý román. Chvíľami sa Ferrante veľmi jemne zabára do feminizmu, alebo skôr motivuje k jeho poznaniu. Nie je to nič násilné. Žiadne priehľadné frázy a presadzovanie emancipácie. Jedná sa skôr o najzákladnejšie princípy feminizmu a jeho podnety, jeho významy... V nás ženách je sila, ktorej si takmer, ani nie sme vedomé. Všetko však zvládame inak. Sme dravé, jemné, zraniteľné a priebojné. Ženy zo štvrte, zo smotánky... Všetky charaktery sú tak krásne iné, ale na všetkých je podpísané prostredie, v akom daná postava vyrástla. Nejednu chvíľu to vo mne spôsobovalo horlivé premýšľanie nad tým, ako to vo svete fungovalo a ešte stále funguje. Že nie všade sú podmienky pre život rovnaké a všetci žijeme v inej realite a bojujeme s rovnakými, no zároveň inými problémami.

To, čo som pri Ferrante pocítila tentoraz je niečo neopísateľné. Tá ostrosť, úprimnosť, priamosť... jej čarovanie so slovami a to, ako vkladá významy do jednoduchých viet. Som z nej úprimne unesená.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že druhý diel sa mi môže páčiť ešte viac, než ten prvý. Myslela som si, že každým dielom to už stratí atmosféru a čaro sa vytratí... Avšak nestalo sa tak. Každá kniha je výraznejšia, než tá predošlá. Každá vyráža dych ešte väčšmi. Prežívam obdobie, v ktorom moja myseľ patrí len dvom ženám, ktoré kráčajú rozdielnymi cestami, majú odlišné skúsenosti a v ktorých sa ukrýva život mnohých žien, medzi ktoré patrím ja alebo vy... Všetky ich trápenia, ich osudy - v tom všetkom sa ukrýva niečo z každodennosti a najhlbších rán, ktoré prežívame. Všetko, o čom len zriedka hovoríme úprimne. My ženy sa v nich zrkadlíme. Odrážame sa zo stránok, ktoré na mňa tak veľmi zapôsobili.

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly
vďaka ktorému som si ju mohla s radosťou prečítať.
Pokiaľ vás príbeh zaujal, a ja pevne verím, že áno - knihu si môžete kúpiť, 
napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie: