pondelok 10. februára 2020

Zákon príťažlivosti | Svieža novinka, o ktorej by ste mali počuť

Autorka: Katarína Kuniková
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2020
Počet strán: 224

Láska prichádza, keď ju najmenej čakáme...
Ona je sama v cudzom meste a sníva svoj veľký sen. On je vo svojom meste a rozhodne nie je sám. Majú spoločný balkón, každý jednu mačku a z duše sa neznášajú. Každé ich stretnutie je ako zrážka planét, iskry lietajú na všetky strany. Do poslednej chvíle nebudete vedieť, ako to dopadne, a nepustíte knihu z rúk, kým sa to nedozviete.

...

Priznám sa... váhala som, keď mi prišla ponuka, či by som si prečítala túto knižku. Zvažovala som svoje možnosti, to aký žáner zväčša čítam, svoj nedostatok času a strach, či mi koniec koncov príbeh sadne. Takmer som už ponuku úplne odmietla, no potom som sa na chvíľu zastavila a uvedomila si pár vecí, na ktoré by som niekedy nemala zabúdať.
Autorka do knihy vložila množstvo času, lásky a fantázie, preto by som ju nemala, ani na sekundu podceňovať. Navyše sa jedná o jej prvú, vydanú knihu, takže som začala cítiť radosť spolu s ňou, pretože keby jedného dňa vyšla kniha mne, tešila by som sa. A veľmi! Uvedomila som si, že nemôžem mať žiadne predsudky a zavrhovať niečo, čo som ešte ani nedržala v rukách, nech mám akékoľvek dôvody, a tak som dala knihe šancu. Ako sa mi napokon páčila?

Človeku sa niekedy ťažko priznáva vlastný omyl, ale ja si ho priznám v tomto prípade s radosťou. Bola by obrovská chyba keby knihe nedám šancu. Zákon príťažlivosti ma veľmi milo prekvapil a to hneď od samotného začiatku. Katarína mala skvelý, svieži štýl písania vďaka ktorému mi príbeh ubiehal veľmi príjemným a rýchlym tempom. Občas ma až mrzelo, ako rýchlo sa mi otáčajú stránky a koniec sa neodvratne blíži, avšak zároveň som túžila poznať záver a dozvedieť sa ako to s hrdinami dopadne. Celé to bolo zábavné, milé, vlastne to bolo... výborné! Spočiatku som mala predsudky voči istému charakteru v príbehu, ale snažila som sa to potlačiť a autorka to nakoniec zvládla tak, aby mi zmena neprišla nereálna a zároveň, aby som zmenila svoj názor a začala si užívať tú vzájomnú chémiu, ktorá medzi hlavnou dvojicou bez debaty fungovala.

Veľmi pekný rozprávačský talent a vykreslenie situácií. Popravde nemala som pocit, že by Katarína doteraz nič nenapísala. Jej štýl bol "vypísaný", vedela sa dobre hrať so slovíčkami, so zápletkou, s charaktermi... Musím uznať, že ako autorka je veľmi talentovaná. Nemyslím si, že táto kniha je jej posledná.

Pamätáte si ešte vlnu nadšenia, ktorú spustilo vydanie románu Spolubývajúca? Čítali ste ju?
Spomínam ju, pretože táto kniha mi ju veľmi pripomína. Ale v dobrom slova zmysle. Nejedná sa o to, že by mala podobné prvky, ani kúskom ju nekopíruje, to nie... Avšak práve tá atmosféra vďaka ktorej sa aj mne Spolubývajúca veľmi páčila, humoru a dobrej energii, tým všetkým sa mi podobajú, ako knižné dvojčatá. Vzhľadom k tomu, že doteraz som Spolubývajúcu odporúčala kade tade, šetriť chválou a tipmi na Zákon príťažlivosti rozhodne do budúcna taktiež nebudem.

A tým ju odporúčam aj vám! Nedajte sa oklamať. Obálka možno pôsobí, ako klasické vydanie červenej knižnice, no realita je niekde inde. Určite to v príbehu občas medzi hrdinami poriadne iskrí, ale príbeh obsahuje oveľa viac. Má viac zmyslu a kvality, ale zároveň je príjemne oddychový. 
Ja osobne súčasné romány pre ženy veľmi nevyhľadávam, no som neskutočne šťastná, že v tomto prípade som urobila výnimku. Neviem... Ja som možno toľko romantiky v príbehu, ani nepociťovala. A pokiaľ tam aj bola, tak mi neprekážala. Veľmi som si však užívala aj cestu hlavnej hrdinky, ktorá sa postupne rozvíjala, bojovala a svoj život si brala do vlastných rúk. Veľmi sa mi páčila každodennosť dní, ale naopak aj náhody a výnimočné okamihy v živote, ktoré sa nám dejú, no nie vždy si ich dokážeme vysvetliť, tie boli vykreslené veľmi pekne. Už dávno som sa pri knihe tak milo nezasmiala a nemala na duši taký príjemný a hrejivý pocit. 
Dúfam, že aj vy dáte tejto novinke šancu a že vás nadchne rovnako, ako mňa. Že vás poteší a spríjemní vám vaše dni, pretože túto silu v sebe má... :)

Za to že som si čítanie mohla užiť, a že sa mi dostal do rúk taký milý príbeh, ďakujem samotnej autorke: Kataríne Kunikovej
Jej knihu si môžete zakúpiť, napr. na tejto adrese, ale určite na ňu narazíte, aj v každom dobrom knihkupectve :)!

Moje hodnotenie:

piatok 7. februára 2020

Len pár slov chcem povedať... | Dáma s maghrebským psíčkom


Originálny názov: Die Dame mit dem maghrebinischen Hündchen
Autorka: Dana Grigorcea
Vydavateľstvo: Inaque
Rok vydania: 2019
Počet strán: 120

Novela Dáma s maghrebským psíčkom je nielen príbehom nezvyčajnej, práve sa začínajúcej lásky, ale aj príbehom umenia a nádherným portrétom Zürichu.
Anna je úspešná primabalerína a Gürkan turecký Kurd. Hoci majú obaja celkom iný pôvod a žijú v odlišných svetoch, pociťujú k sebe navzájom silnú príťažlivosť a sympatie. Už samotný názov nepochybne odkazuje na slávnu poviedku Antona Pavloviča Čechova Dáma so psíčkom z roku 1899, no Dana Grigorcea si ju interpretuje po svojom a predstavuje nám jej variáciu, v ktorej šikovne zamieňa roly. Tento príbeh je ako balet s presne naplánovanou choreografiou na úžasnú hudbu, kde sú tanečníkmi aj okoloidúci. Aj keď je novela obhajobou letmého šťastia a zmyselnosti, súčasne otvára témy ako osamelosť v manželstve.


...

Neviem, či sa vám oplatí čítať si anotáciu a vytvárať si nejaké predstavy o tom, ako by táto krátka novela mohla vyzerať. Pretože na jej opise nezáleží. Nezáleží na tom, či je Gürkan Kurd, či je kniha zvyčajná alebo nezvyčajná... nič nemá význam. Pretože tie opisy a charakteristiky vám nepovedia nič o kráse, ktorá vás naplní skrz slová a riadky. O tom, aká plná života táto útla knižka je. A pocitu...

Nič vám nepovedia o písaní Dany Grigorcea, ktorej slová akoby vychádzajú priamo z duše a ktorá vo vás dokáže vyvolať dojmy, ktorých ste nečakali, že ste schopní. Cítite nostalgiu. Spomínate na svoje lásky, svoje silné emócie, na ktoré ste už dávno zabudli. Alebo aj nie... Nostalgicky vám chýbajú momenty, ktoré ste sami prežili alebo aj tie, ktoré ste ani len nezažili. Vaše sny a predstavy. Ožívajú vám v mysli, pretože ten pomalý, hlboký štýl, ktorý vám rozpráva príbeh Dámy so psíčkom vás núti všetko cítiť a všetko väčšmi vnímať. Najmä samých seba. Cítite sa akoby ste čítali o sebe. Medzi postavami a vami tu dochádza k zvláštnemu spojeniu a pochopeniu. Celý dej je len také pomalé plynutie času. Opisy miest, opisy chvíľ. Tým všetkým je príbeh popretkávaný, až tvorí krásny obraz človeka a lásky.

"Pociťovala nepokoj, znepokojujúce tušenie, že nerobí to, čo by chcela robiť,
pričom však ani len netušila, čo by to tak mohlo byť. Iba si všimla, že sa 
pohybovala príliš rýchlo, akoby sa ostýchala vlastnej prítomnosti, ako cudzinka
v záhrade..."

Túto knihu som čítala náhodne, celkom bez rozmyslu, ale ihneď sa stala mojou obľúbenou a výnimočnou spomedzi iných kníh. A som za to úprimne vďačná. Milujem takéto jednoduché a zároveň podstatné diela, ktoré hovoria viac, než sa snažia dať najavo. Ktoré sa vás dotknú na tých správnych miestach. Azda nie každému sa Dáma zapáči tak, ako sa zapáčila mne, no i ten pokus za to stojí. Venovať jej čas a pozorovať prostredie, spomienky, lásku a charaktery... tu niet priestoru na oľutovanie tejto voľby. Preto... moje odporúčanie máte - zvyšok je len na vás. Viac slov netreba.

"V jeden skorý večer, pri miernom svetle, keď drobnými krokmi kráčala pozdĺž kanálu,
zmocnila sa jej radostná myšlienka s intenzívnym uvedomením si niečoho, k čomu mala
dospieť už dávno, a to, že v živote neexistujú náhody a žiadna záhuba a že našim túžbam
nie je vlastný žiadny hriech..."


Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu MegaKnihy.sk
Dámu s maghrebským psíčkom, ale aj veľa iných krásnych kníh, si môžete zakúpiť na tejto adrese.

piatok 31. januára 2020

Slepé škvrny | 1989

Originálny názov: Vakfoltok
Autorka: Noémi Bogyó
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2019
Počet strán: 288

Osudy mladých ľudí i osud Československa sa odvíjajú paralelne. Hlavní hrdinovia románu ovplyvňujú vývin udalostí v roku 1989, no revolúcia zasiahne aj do ich súkromných životov. Surrealizmus pretkaný históriou. Štyri životy – umelec proti štátnej bezpečnosti, matematička v slede nevyspytateľných udalostí, organizátorka a jej pochybnosti a charizmatický revolucionár bez citov. Ako sa prepletú ich životy? Stačí talent a láska na to, aby sme sa vzopreli sebe samému? Mnohokrát nechtiac spustíme lavínu udalostí, na ceste za šťastím sa necháme odradiť vlastnou neistotou. Chceme niečo dosiahnuť, no akú cenu má život bez lásky? Slepé škvrny v príbehu každého z nás.

...

Táto kniha je úprimne iná a niečím sa jednoducho odlišuje od ostatných kníh, s ktorými sa povaľuje na poličke. Už v kníhkupectvách, krátko po tom ako vyšla mi ihneď padla do očí a nevedela som z nej spustiť zrak. Nielen, že jej obálka je prekrásna, aj samotný príbeh mi znel zaujímavo a vedela som, že si knihu prečítať musím... Stalo sa tak neskôr, než som plánovala, no ako vždy hovorím - lepšie teraz ako nikdy :)!

Nečakala som, že sa mi slová, ktoré by vyjadrili moje pocity budú hľadať takýmto ťažkým spôsobom, pretože tých dojmov mám v sebe mnoho, avšak vety sa akosi strácajú a nechcú zo mňa vyjsť. Neviem, čím to je, pretože Slepé škvrny sa mi páčili. Ich nezvyčajnosť si ma veľmi získala, no možno to bude práve tým... že nie je celkom možné vyjadriť ich výnimočné stránky.

Príbeh sa venuje udalosti, ktorú sme len nedávno oslavovali 30. výročím - revolúcii. Neviem, či sa mi to len zdá, ale mňa Slepé škvrny potešili práve tým, že knihy, ktoré by sa venovali tejto tématike (tým nemyslím historické knihy, ale príbehy beletrizované), takých je málo. Nespomínam si, že by som sa okrem tejto s nejakou stretla, nuž a kedže mám históriu rada, nemohla som si to nechať ujsť. Bolo skvelé pripomenúť si tie dni, kedy sa mladí ľudia zomkli, a vôbec... nielen mladí ľudia, ale celkovo ľudia s presvedčením, víziou lepšej budúcnosti a s hlbokou vierou, ktorí vyšli do ulíc a zabezpečili nám možnosti, ktoré dnes máme.


Mnoho ľudí v dnešnej dobe prijíma názor, že kedysi sa žilo lepšie. "Dostal si byt, mal si prácu..." Ja s tým nesúhlasím, pretože na tie negatívne stránky, na ktoré doplatilo mnoho nevinných je ľahké zabudnúť. Až príliš ľahké... Tá doba mala oveľa viac tienistých stránok, než by sa mohlo zdať a jej stabilita bola falošnou pozlátkou. Ako povedala moja stará mama, "za mojich čias sa žilo inak. Nemali sme možnosti, ako vy. Nedokážem si predstaviť, že by sa žilo ako dnes... Buď rada, za to, čo všetko teraz môžeš." A ja úprimne som. Milujem cestovanie, milujem slobodu voľby a slobodu prejavu... to všetko sú veci bez ktorých by som nedokázala žiť.
Túto knihu som čítala značne neskôr od výročia a všeobecného pripomínania si revolúcie v spoločnosti, avšak rada som sa k nej vrátila aj teraz.

Autorka spracovala dianie veľmi originálne. V Slepých škvrnách nesledujete len samotné protesty a revolúciu, pozorujete aj dejovú líniu, ktorá sa týka mladých hrdinov, ktorí sú mimochodom hlavnými postavami príbehu. Počas čítania sledujeme ich pocity, osobné problémy a psychiku ako takú... V ich konfliktoch a životných útrapách sa skrýva ešte celá škála vecí, ktoré dej zamotajú a osviežia. Samozrejme sa tu však dá aj pekne nahliadnuť do obrazu vtedajšej doby lebo ako to už býva - my ľudia sme často jej obrazmi. I hlavní hrdinovia nimi boli, i keď s čerstvými myšlienkami a chuťou bojovať.

Kniha sa mi čítala výborne a príbeh uteká, ako voda. Jeho vývoj je zvláštny, pomaly sa akoby ponárate hlbšie do útrob príbehu, až ste odrazu na hladine a vzápätí ste opäť pod vodou. Je to nejasné, mätúce, iné... ale všetky tieto pocity sú vlastne pozitívne. Nemôžem to knihe vytknúť, pretože jej nejasnosť sa mi veľmi páči. Jediné, čo by som naopak vytkla je jej koniec, ktorý mi k tejto celkovej atmosfére až tak nesedel - nie celkom. Autorka mohla pokojne knihu ukončiť skôr a nerozvíjať ďalej to, čo sa rozvíjať rozhodla... Avšak samozrejme je to jej rozhodnutie a jej tvorba. Takisto ako toto je len môj pocit a dojem. Ani ten koniec mi nadšenie nepokazil a koniec koncov vám knihu určite odporúčam. Veľmi ma mrzí, že som spozorovala to, že Slepé škvrny nezískali toľkú pozornosť, koľkú by si zaslúžili. Už len ich obálka je krásna a ihneď človeka upúta, príbeh je zaujímavý, preto úplne nerozumiem prečo je záujem o ich čítanie, aspoň z môjho uhlu pohľadu, nižší. Jedná sa o skvelé vydanie a príbeh, ktorý by si tú pozornosť zaslúžil.
Och a aby som ešte nezabudla poznamenať... od tejto knihy sa neoplatí mať žiadne očakávania. Je nemožné predvídať ju, či vytvoriť si predstavu o tom akým štýlom sa bude vyvíjať. Žije svojim vlastným životom a tak sa aj vy len nechajte prekvapiť.

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Slepé škvrny, ale aj mnoho iných krásnych kníh si môžete zakúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

utorok 28. januára 2020

Neschopnosť vyjadriť...

"Vedel, že si človek môže zlomiť nohu alebo ruku a vylieči sa,
ale prekvapilo ho, že si človek
môže dolámať aj mozog v hlave a tiež sa vylieči."
-Smäd po živote: Irving Stone-

Slová s takýmto nádychom u mňa nie sú zvykom. Zriedkavo sa vám prihováram inak, než s úsmevom na perách a povzbudivými slovami v zásobe. 
Tentoraz je však niečo inak. A ja mám pocit, že môj mozog je skutočne skrz naskrz dolámaný. Viem však, že sa poskladá. Úprimne to viem... Avšak ten proces hojenia a skladania kostí na ich pôvodné miesto ma ničí. Skutočne mi trhá vnútro na drobné kúsočky a ja sa cítim bezbranná voči pocitom, ktoré prichádzajú. Pomaly ma okrádajú o zásobu tých slov, ktorými vám rada hovorím svoje vlastné presvedčenia. Okráda ma o lúče slnka, ktoré sú osobnými a dni si nimi osvetľujem sama. O môj úsmev a radosť. Okráda ma o pohľad na svet a o samú seba, čo bolí hádam najväčšmi. A ja si odrazu neviem dať rady. Nedokážem sa povzbudiť absolútne ničím, pretože...


ma opustili slová. Nedokážem písať. Nedokážem tvoriť, objavovať, skúmať a skúšať. Cítim len prázdno, ktoré ma desí viac, než dívať sa koncu z očí do očí. V tej prázdnote niet umenia, niet v ňom nádeje na vyjadrenie vlastného vnútra, na nové riadky a pravdy, ktoré treba vypovedať... Niet v ňom nič. Ani pocitov, ani energie.

A tak som zmätená. Viac, než kedykoľvek predtým a nič okolo mňa mi nepomáha. Dni sú pochmúrne a tmavé. Ráno, keď sa prebudím je tma, cez deň je sychravo, večery sú ešte tmavšie, než skoré rána, či hmlisté poobedia a mňa začína dusiť tento čas, v ktorom nie je slnko a svetlo. Neviem sa na nič zamerať, ničím sa obklopiť. A vôbec... úniky nie sú nápomocné. To, čo potrebujem je opäť získať seba.

Stále sú tu skvelé knihy. Literatúra a slová iných, ktoré vďakabohu dokážem prijímať. No potrebu písať v sebe cítim stále viac. 

Mňa v skutočnosti neničí samota, neničí ma nedostatok času, či hektické obdobia... mňa ničí neschopnosť vyjadriť sa. Nedokážem nebyť. Nebyť v pohybe, skúmajúc nové zážitky a skúsenosti. Nedokážem sa nestrácať v umení a nemyslieť mysliteľsky. 

Umelecké duše a všetci vnímaví ľudia to zrejme nemajú jednoduché. Vidím, že aj keď sa veľmi zaujímam o pozitívne myslenie a venujem sa týmto témam, stále sú dni, kedy moja duša dokáže zvalcovať všetky moje vedomosti a veci, ktoré poznám. A vtedy nastane prázdno... ten najhorší druh pocitu.

Mojou najhoršou schopnosťou je to, že nedokážem byť v rovnováhe, nie celkom... Buď som veľmi šťastná alebo veľmi smutná. Buď sa veľmi teším alebo naopak nedokážem cítiť radosť. Buď som veľmi nahnevaná alebo veľmi pokojná, no nikdy nie som nič medzi tým. Nikdy nedokážem nájsť ten zlatý stred. A tak som aj teraz spadla z extrému do extrému, ktorý ma pomaličky oberá o energiu. Určite je to aj tým obdobím, tou tmou a sychravosťou, že by som len spala a nemyslela... Avšak z tohto divného kruhu musím nájsť už čoskoro cestu von. 

Cítim, že Porto, o ktorom som vám už aj nedávno písala a kam som sa rozhodla vycestovať sama, je pre mňa oveľa potrebnejšie, než som si myslela. Vedela som, že tam túžim ísť sama, prežiť dobrodružstvá, či absolútny stav pokoja. No teraz viem, že ja to musím urobiť... aby som sa našla. Musím vytrhnúť samú seba na chvílu preč od všetkého, čo poznám. Skutočne sa stratiť, aby som napokon objavila to, čo hľadám - seba samú. 

Mám pocit, že aktuálne nie som schopná sa rozhodovať o svojom živote. No zároveň cítim, že táto cesta, ktorá sa už prudko blíži mi pomôže zistiť kým naozaj chcem byť, kým som a akým spôsobom túžiť prežiť svoj život. Čo v ňom chcem cítiť...

Je mi ľúto, že som vás tentoraz nenamotivovala. Nepovedala som vám nič pozitívne, len som sa vyrozprávala z pocitov, ktoré ma vnútorne trápia. Avšak zrejme aj toto sú veci, ktoré všetci prežívame. V ktorých sa dokážeme nájsť a stotožniť. A možno aj tú spriaznenosť, tú podobnosť pocitov si niekto potrebuje prečítať, aby vedel a pochopil, že nie je sám.

Pocit zlomenosti skutočne bolí. Najmä keď príde po období, v ktorom veríme, že sme na tej správnej ceste a práve tvoríme svoj najlepší možný život... Dúfam však, že už čoskoro sa vám opäť prihovorím, ako JA - so všetkým, čo ku mne patrí. Dovtedy vedzte, že sa hľadám... A že verím, že sa nájdem. Majte sa krásne kamoši!

nedeľa 19. januára 2020

Niekedy netreba zdolať vrchol | Milovaný Cognetti...


Originálny názov: Senza mai arrivare in cima
Autor: Paolo Cognetti
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: ODEON
Rok vydania: 2019
Počet strán: 144

Túžba dobyť proti túžbe pochopiť

Paolo Cognetti, fascinovaný knihou amerického spisovateľa a cestovateľa Petra Matthiessena Snežný leopard, ako štyridsaťročný zorganizoval výpravu po jeho stopách. Prešiel takmer rovnakú trasu ako jeho veľký vzor o štyridsať rokov skôr. Obaja navštívili končiny v severozápadnej časti Nepálu, kde stále prežívajú a ďalej sa zachovávajú zvyšky prastarej tibetskej kultúry. Okrem niekoľkých dobrých priateľov (a, pravdaže, početnej karavány, nevyhnutnej na takéto vysokohorské putovanie) Cognettiho sprevádzajú obšúchaný výtlačok Matthiessenovej knihy, modré ovce a najmä vidina zriedkavo spozorovaného snežného leoparda.


...

"Tajomstvo hôr spočíva v tom, že hory, jednoducho sú, ako som i ja. Lenže hory
existujú, prosto, čo ja nedokážem. Hory nemajú nejaký zmysel, pretože onen zmysel je ich
podstatou - hory jednoducho sú. Slnko je guľaté. Život vo mne zvoní, hory zvonia, a keď to 
dokážem počuť, znamená to, že je nám ono zvonenie spoločné."

Paolo Cognetti je autor, ktorý si moje srdce získal už dávno. Jeho Osem hôr, ktoré boli pre mňa prvým stretnutím s jeho tvorbou a písaním, mi dodnes rezonujú v duši a nemálo na ne spomínam. Často ich s úsmevom na perách odporúčam ďalej a radujem sa keď čítam, či počujem, že niekto jeho slová vníma tiež. Že taktiež hlboko cíti jeho talent a schopnosť zastaviť čas. Oživiť momenty, minulosť... a vkladať nádej do pocitu, že byť človekom je dar. Že šanca vidieť svet je skutočné šťastie.

Časom začali byť prekladané aj jeho odlišné tvorby, skôr poviedkového charakteru. Celkom iné, no rovnako výrazné. A i keď neexistuje možnosť, že by som z jeho kníh mohla byť sklamaná, tie ktoré sú venované prírode, kráse a turistike, jeho životu... sú mi predsa len o niečo bližšie. Možno aj preto preloženie novinky Niekedy netreba zdolať vrchol, ma už nemohlo urobiť šťastnejšou.

Je zrejme veľmi očividné, že kniha sa mi páčila a tak vás veľmi nemám, ako prekvapiť. No opísať vám v čom tkvie jej čaro a prečo sa tak radujem z jej existencie, aspoň to vám rada rozpoviem.

Nejedná sa o komplikované dielo, ktoré by sa snažilo byť vážnou literatúrou a povedať vám množstvo právd. Povie vám ich, áno... no jedná sa skôr o autorove podvedomé myšlienky, o spontánne postrehy, čím sú vlastne oveľa cennejšími, než úmyselné reakcie. Je to veľmi útly príbeh. Pokiaľ máte deň voľna a chuť do čítania, tak za malú chvíľu sa ocitnete na posledných stranách a toto dobrodružstvo ukončíte. No i tak vám niečo dá. Niečo vo vás zanechá.

"Vedel som, že v horách človek kráča sám, aj keď kráča s niekým iným, no bol som rád,
že sa budem o samotu deliť s týmito priateľmi."

Nerada knihy porovnávam, no táto je určite inšia od Ôsmych hôr, i keď tematicky odlišná nie je. Nie veľmi... Niekedy netreba zdolať vrchol skutočne stručne opisuje púť, na ktorú sa Cognetti odhodlal skrz inšpiráciu Snežným leopardom. Hovorí o podmienkach, v ktorých ju prežívali a o ľuďoch, ktorých v údoliach stretávali. Ženy a mužov, chlapcov, deti... Spoznávanie kultúr je úžasná vec a cez autora ma to bavilo. S miestnymi sa neraz pustil do reči a tak ma fascinovalo počúvať o ľuďoch, ktorí tri dni párkrát do roka putujú, aby sa na hraniciach stretli so svojou rodinou. Tam sa zídu, porozprávajú sa, vymenia si dary a tri dni cestujú nazad domov. Sú to rozdiely, ktoré si nedokážeme v našej spoločnosti a v spôsoboch života predstaviť.

Milujem však tú ľahkosť. Tú krehkosť momentov... Tie chvíle, kedy len Cognetti opisuje, čo vidí. Čo cíti. Kedy hovorí o veciach, ktoré má rád, ktoré v ňom niečo prebudili alebo ho fascinujú. Z jeho písania cítiť jeho vášeň pre život. Jeho schopnosť pozorovať a je len máločo na svete, čo by som si v písaní cenila väčšmi. 

Túto kniha vám nemožno neodporúčať. Neviem, či by som začínala práve s ňou ako prvou, ak ste doteraz s autorom nemali tú česť, avšak šancu by ste jej mali dať. Veď predsa nemáte o čo prísť, môžete len získať :). A možno... možno sa vám zíde vidieť cesty, ako ľúbiť život viac. Ako ho vnímať trochu hlbšie.


"Nechával som za sebou niečo, čo som nevidel a čoho som sa nedotkol, no dostal som
sa k tomu tak blízko, až som to pocítil."


Moje hodnotenie:

sobota 18. januára 2020

Len kúsok odvahy, len troška presvedčenia | Novinky

Ahojte!
Práve sa vám prihováram s neskutočnou radosťou a teším sa z riadkov, ktoré v tejto chvíli plánujem napísať a ktoré budú čítanými ♥. Ani neviem kde začať!

Tento článok bude krátky. Bude priamy... Len pár slov chcem povedať, či lepšie povedané napísať. Alebo skôr oznámiť to, čím tieto dni žijem vo svojich myšlienkach a čo sa už čoskoro i v realite stane skutočným. Dni mi prídu odrazu oveľa slenčnejšími a aj keď prežívam návaly strachu, ľahkosti a neúnosnej detskej radosti - to dobré prevyšuje. Pretože plniť si sny je vždy tým správnym krokom k šťastiu. Mať zo seba dobrý pocit je správne. Malo by to byť prirodzené a dôležité pre všetkých z nás.

"Create the life you can't wait to wake up to."

A tak som sa rozhodla, že nechcem len o veciach hovoriť, ale ich chcem aj vykonať.
Že nechcem len snívať, túžiť, predstavovať si... ale aj zažívať a spomínať nie na predstavy, ale na momenty videné, prežité.
Viem, akým človekom chcem byť. Akým spôsobom chcem žiť, ale to všetko je otázka budúcnosti. Viem, že príde čas, kedy sa ním začnem stávať a meniť svoj život k obrazu, ktorý chcem... pretože viem, že mám čas. Ibaže je to tak? Myslím si, že začať treba hneď. Je nutné sa vytrhnúť, zastaviť, stratiť sa, nájsť a konať. Svoje predstavy urobiť skutočnými :). A tak...

13. februára 2020 cestujem do Portugalska, presnejšie do Porta. Verím, že tam nájdem pokoj v mysli, viac lásky k životu, radosti z bytia, krehkých chvíľ a seba samú. Azda sa viac spoznám. Azda mi svet ukáže to, čo tak túžobne hľadám alebo to skôr ja zazriem v ľuďoch a v okamihoch prežitých v neznámych uličkách, a hľadiac na tak známu a neznámu oblohu zároveň.

Idem úplne sama. Verím, že stratiť sa a opäť sa raz nájsť je jedna z vecí, pre ktoré sa oplatí žiť.
Vždy som vedela, že chcem cestovať. Že chcem objavovať miesta a nové kultúry, ale tušila som, že mnohé tieto cesty chcem podniknúť len sama so sebou. Byť so svojimi myšlienkami... Aj toto však bolo niečo budúce, niečo vzdialené, žijúce len v mojom vedomí.

Som však neuveriteľne hrdá na to, že som tú odvahu nabrala. Všetko si zariadila sama a stratila som aj posledné zábrany, či protichodné myšlienky, ktoré by sa začínali slovom "ale..." Pretože týmto chcem byť. A týmto aj budem.
Viem, že tento čas potrebujem. Nebyť a byť zároveň. Cítiť sa nažive. Myslieť a nemyslieť. Vytrhnúť sa z reality a vrhnúť sa do života... Áno toto je to, po čom momentálne túžim.

A tak sa teším, ako vám už za malú chvíľu budem písať riadky o tom, ako som to zvládla. Aké krásne dni to boli... Je to zvláštne, ale plniť si svoje sny je desivé. Skutočne je to celkom iné, než kým sú vaše sny len vašimi myšlienkami, pri ktorých sa radi zastavíte. Je desivé začať. Urobiť potrebné kroky. A napokon aj pre vaše okolie je ťažké ich prijať. Avšak cítiť potom pocit, ktorý vám hovorí, že robíte presne to, čo máte, ste tým kým ste a že ste na správnom mieste... To je radosť. Pre mňa význam a zmysel, mám taký pocit.


Vážim si mojich rodičov, ktorí po prvotnom zhrození - a ja ich strach podstatne chápem - podporili moje rozhodnutie a podporili moje sny. 
Vážim si počuť vetu, ako, "Vieš čo? Inšpirovala si ma. Myslím, že to potrebujem aj ja a nevidím dôvod prečo to neurobiť..."
Život žijeme tak prázdne. Tak zaužívane a plánovane... Tak priamo a konečne. Myslím si, že veľa vecí by bolo lepších, keby sme len jednoducho robili, čo chceme. Bez žiadneho ale, bez argumentov a logiky. Proste len žili.

Máte aj vy svoje sny? Myslíte, že na ich plnení pracujete, tak akoby ste chceli? Máte pocit, že niečo vo vašom živote zmeníte, ak ste zabudli robiť, čo vás napĺňa? Ste tým, kým túžite byť?

Majte sa krásne kamoši! A držte mi palce ♥!




štvrtok 9. januára 2020

Proces

Originálny názov: Deutsches Haus
Autorka: Annette Hess
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 288

Frankfurt 1963.

Eva Bruhnsová, vyškolená tlmočníčka a mladšia dcéra majiteľov reštaurácie Nemecký dom, sa chystá zasnúbiť s priateľom Jürgenom. Počas slávnostného obeda ju nečakane zavolajú na výsluch svedka, Poliaka, ktorý má vypovedať v blížiacom sa procese s dôstojníkmi SS v koncentračnom tábore Osvienčim. Vydesene berie na vedomie obsah výpovede, opísané strašné udalosti však nevie zaradiť. Povojnová nemecká spoločnosť nemá záujem priznať pravdu o režime v tábore. „Nechaj minulosť minulosťou, Eva. To bude najlepšie, ver mi,“ radí matka svojej dcére.
O pripravovanom procese píšu vo všetkých novinách. Eva sa chce o tom pozhovárať s rodičmi, ale Edith a Ludwig Bruhnsovci sa zdráhajú. Neželajú si, aby ich dcéra na procese tlmočila, proti je aj snúbenec Jürgen. Eva sa však riadi svojimi pocitmi a rodine sa vzoprie. Počas nasledujúcich týždňov sa jej otvárajú dvere do iného sveta, stretáva sudcov, obžalovaných a najmä bývalých väzňov, ktorým prepožičiava svoj hlas.
Netuší, že proces storočia definitívne zmení nielen krajinu, v ktorej žije, ale aj jej život.

...

Kniha Proces ma zaujala od prvého momentu. Rada čítam literatúru, ktorá sa venuje dejinám z obdobia druhej sv. vojny, avšak čítanie o veľkom súde nemeckých zločincov mi prišlo iné. Ťažko sa mi vyjadrujú moje pocity, pretože inokedy by som bežne použila slová ako "znelo to originálne, lákavo...", no v tomto prípade sa sem predsa len veľmi nehodia. Vedela som však, že knihu si chcem prečítať a už po krátkom momente som bola rada, že sa tak aj stalo.


Pred čítaním si môžete vytvoriť množstvo milných predstáv o tom, ako samotný príbeh bude zhruba vyzerať, no mám pocit, že všetky budú ďaleko od pravdy. Autorka mala veľmi svojský štýl, povedala by som, že chvíľami veľmi autentický, nuž a aj jej rozprávanie a vytváranie dejových línií bolo pre mňa osobne netradičnejšie. Príbeh sa ani trochu neodvíjal smerom, aký by som čakala, no to vôbec nie je negatívum, práve naopak :). Tento neobyčajný pohľad na vec sa mi páčil a v knihe sa dozvedáte napokon ešte oveľa viac, než anotácia tvrdí.

Eva Bruhnsová, hlavná hrdinka príbehu, ktorá je zároveň veľmi podstatnou osobou procesu a výsluchov zločincov, bola skvelá. Málokedy sa už nejak citovo zameriavam na postavy kníh, keď mám pravdu povedať, no Eva ma veľmi milo prekvapila. Jej rodina ju nepodporovala v tom, že sa stala súčasťou tejto obrovskej historickej udalosti - procesu. Nechceli aby s tým mala niečo spoločné, no vidieť Evino odhodlanie, tvrdohlavosť a túžbu konať podľa svojho svedomia bolo absolútne skvelé! Priznám sa, že chvíľami som naozaj pocítila akési feministické sympatie a chuť bojovať pre jej práva, no ona to dokázala aj sama.

Kniha sa odohráva pomaly, dej sa rozvíja postupne a predsa sa ani na chvíľu nenudíte. Nemáte pocit, že tempo je zdĺhavé. Možno je dôležité spomenúť aj to, že predovšetkým to nie je čisto iba o Procese. Odohráva sa tam viac zápletiek, viac konfliktov a ja som sa do čítania veru nútiť nemusela. Skôr som mala problém, knihu odložiť... Kapitoly nie sú veľmi dlhé a celkovo príbeh je kratší. Je zvláštne to hovoriť, ale táto kniha sa mi čítala až príliš dobre. Štýl autorky je svižný, všetko akoby len sucho konštatovala, no aj tak sa zahráva s vašimi pocitmi a to sa mi páčilo. Rada by som knihe niečo vytkla, no pre mňa bola skvelou voľbou hneď na začiatok roku. Rada o nej rozprávam, rada ju odporúčam ďalej, pretože podľa mňa za to rozhodne stojí. Preto budem len rada, ak zaujala aj vás :)!


Moje hodnotenie: