nedeľa, 29. mája 2016

Tajomstvo Pembrooke Parku / Julie Klassen

Tajomstvo Pembrooke Parku

Autorka: Julie Klassen
Originálny názov: The Secret of Pembrooke Park
Vydavateľstvo: i527.net
Rok vydania: 2016
Počet strán: 450

Abigail Fosterová je praktickou dcérou. Bojí sa, že skončí ako stará panna najmä preto, že má malé veno a, ako sa zdá, jediný muž, o ktorom si myslela, že by sa s ňou mohol oženiť, sa zamiluje do jej mladšej pôvabnejšej sestry. Keď rodina čelí finančnému bankrotu, Abigail a jej otec hľadajú primeranejšie ubytovanie. Vtedy prichádza neznámy právnik so zarážajúcou ponukou: užívať odľahlé panské sídlo, ktoré už osemnásť rokov stojí opustené. Fosterovci odcestujú do veľkolepého Pembrooke Parku, ktoré s hrôzou nachádzajú tak, ako ho jeho predchádzajúci obyvatelia náhle opustili: dná šálok pokryté zaschnutým čajom, moľami prežrané šatstvo v skriniach, domček pre bábiky rozložený uprostred hry... Privíta ich atraktívny miestny kaplán, ale hoci sa zdá, že on aj jeho rodina poznajú minulosť sídla, jediná informácia, ktorú im poskytnú, je strohé varovanie: Majte sa na pozore pred cudzincami, ktorých do Pembrooke Parku prilákajú reči o tajnej izbe plnej pokladov.
To Abigail zaujme. V nádeji na obnovu rodinných financií – a svojho vena – Abigail pátra po údajnom poklade. Desivé zvuky v noci a stopy v prachu však prezradia, že nie je jediná, kto tajne prehľadáva dom. Nato Abigail začína dostávať anonymné listy s kľúčom k tajnej izbe a prekvapujúcim odhalením z minulosti. Keď Pembrooke Park navštívia starí priatelia a noví nepriatelia, tajomstvá vychádzajú na svetlo sveta. Nájde Abigail poklad a lásku, ktorú hľadá... alebo veľmi reálne nebezpečenstvo?

Mnohí z vás už vedia, že som veľkou fanúšičkou kníh Julie Klassen. Celé sa to začalo, keď som sa konečne odhodlala k čítaniu Učiteľovej dcéry. Tá je pre mňa doteraz asi najlepšou z kníh tejto autorky. Potom som čítala Učiteľa tanca, ktorý síce bol skvelý, ale dcére sa nevyrovnal. Nuž a teraz som sa s potešením dostala k Tajomstvu Pembrooke Parku. Úprimne som si nebola celkom istá tým čo mám od knihy čakať. Anotácia znela viac ako sľubne. Záhada a tajomno? Prečo nie?! Lenže vedela som, že by som sa nemala predčasne tešiť, keďže to je väčšinou skôr na škodu a tak som sa do čítania púšťala s chladnou hlavou, dobrou náladou a bola som otvorená všetkému čo ma v príbehu môže stretnúť.

Ale som len mala obavy zo začiatku! Čítala som, čítala... a nie, a nie sa začítať. Bolo mi to v prvom rade veľmi ľúto, pretože som vedela, že autorka je to dobrá a príbeh je tiež celkom fajn. Odložiť som to však nechcela a ani by mi to svedomie nedovolilo, pretože niečo mi nahováralo, že aj keď ma to v tej chvíli nebaví, tak sa to určite zlepší a baviť ma to začne, a tak sa aj stalo... Ono Julie ma taký svoj typický štýl písania, pričom sú jej začiatky vždy pomalšie a zaostávajú popri zvyšku knihy. Príde mi, že zo začiatku sa iba rozpisuje a sama sa dostáva do svojho príbehu. Všetko nám pomaličky vysvetľuje. Predstavuje nám postavy a ich charaktery, privádza nás do prostredia kde žijú a ukazuje nám ich medziľudské vzťahy. Aj keď sa to môže ťahať, koniec koncov je takéto predstavovanie dobré a múdre, pretože postavy sú nám potom akosi bližšie a viac s nimi cítime, pretože už od začiatku ich spoznávame akoby sme ich poznali oddávna.


Čo som si nedávno všimla, teda vlastne nedávno ako nedávno... Všimla som si to už pri predošlej knihe, ktorú som od tejto autorky čítala, tak Julie Klassen má syndróm ako samotný John Green. Určite viete čo mám na mysli. JG môže mať aj desiatky kníh, no v každej jednej sa hlavné postavy podobajú na tie z predošlej knihy. A tak je to aj pri Julie. Vytvorila si určité charaktery s ktorými sa jej očividne dobre pracuje a tak si ich už iba pretvára a formuje. Avšak mne ako čitateľovi to ani trošku neprekážalo a nepovažujem to za mínus. Tie postavy koniec koncov nie sú rovnaké, len majú podobné prvky. Nie je to však veľmi výrazné.

Plusom týchto kníh je to, že Julie do nich vždy vloží nejaké tajomstvá a záhady. Často sa tam prelína minulosť s prítomnosťou a presne toto mám v príbehoch rada. Mnoho ľudí si pomyslí, že sú jej knihy predvídateľné a že zápletku odhalili skôr než vôbec začali čítať knihu. Omyl! Tiež si občas pomyslím niečo v zmysle "To bude takto....". No ten úsmev, ktorý sa mi objaví na tvári potom ako zistím, že autorka sa so mnou vyhrala a ja som jej skočila na falošnú stopu stojí vždy za to. Vždy keď už si myslím, že viem ktorá postava je za celým problémom, alebo aká udalosť sa udiala, tak sa to celé prevráti a ja sa nestačím diviť. Áno stane sa, že pár vecí sa mi predsa len odhaliť podarí, ale tieto knihy predvídateľné rozhodne nie sú. Ale Julie je vo svojich knihách naozaj veľký pedant. Zápletky, ktoré do svojich príbehov vloží, neodflákne a neodhalí ich hneď naraz. Ona na to ide postupne. Na všetky odhalenia nás pomaly a trpezlivo pripravuje počas celej knihy.

Tajomstvo Pembrooke Parku sa môže pochváliť veľmi príjemnými a sympatickými postavami. Hlavná hrdinka Abigail je presne taká ako ju opisuje anotácia. Je praktická, rozvážna a veľmi zodpovedná. Je však aj veľmi milá, citlivá a ľudská. Kameň úrazu však nastáva, keď sa na scéne objaví jej mladšia sestra Louisa. Abigail si vôbec neuvedomuje aká výnimočná je. Podceňuje sa a to ma vedelo privádzať do šialenstva. Najhoršie bolo, že Louisa si to veľmi dobre uvedomovala a tak si na všetko robila nároky a Abigail poslušne plnila všetky Louisine nezmysly. Som však rada, že ako dej postupuje, tak Abigail objavuje samu seba a jej charakter sa vyvíja. Je mi strašne ľúto, že nemôžem spomenúť všetky postavy, pretože všetky boli neskutočne zaujímavé a svojské a je veľká škoda nechať ich nepovšimnutými.

Pri týchto knihách si vždy prídem na svoje a viete prečo? Autorka tie príbehy vždy zasadí do neskutočne krásneho prostredia a tak je to aj tu. Krásne róby, spoločenské zvyky, slušné správanie, honosné sídla, koče... Veci a dobu, ktorú som vám vymenovala milujem ako v knihách, tak aj v skutočnosti! Milujem dobu v ktorej žili naši predkovia. Uvedomujem si, že určite mala mnoho nedostatkov a že to bola v mnohých ohľadoch aj dosť povrchná doba, no pre mňa ma neoceniteľné čaro, ktoré asi nikdy nevymizne.

Som naozaj veľmi rada, že som mala možnosť prečítať si túto knihu. Aj keď som sa spočiatku bála, tak som rada, že som to s ňou nevzdala a objavila v nej všetku krásu čo ukrýva. Mám ju rovnako rada ako už vyššie spomínanú Učiteľovu dcéru a tým pádom je jednou z najlepších kníh, ktoré som zatiaľ od autorky čítala. Teší ma, že na Slovensku má Julie Klassen čoraz väčší úspech. Keď som začínala s jej tvorbou, tak to bolo skôr naopak. Ona si úspech zaslúži. Knihu vám určite odporúčam! Odporúčam ju všetkým milovníkom klasiky! Ak máte chuť prečítať si niečo jemné, romantické a oddychové, tak určite siahnite po tejto knihe. Je ako stvorená pre pokojné slnečné, či už rána, poobedia, alebo večery.

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu MEGAKNIHY.
Ak vás kniha zaujala (v čo pevne verím), môžete si ju kúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie: 

utorok, 17. mája 2016

Portrét Doriana Graya / Oscar Wilde

Portrét Doriana Graya

Autor: Oscar Wilde
Originálny názov: The Picture of Dorian Gray
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2012
Počet strán: 208

V predslove k svojmu jedinému románu Portrét Doriana Graya Oscar Wilde napísal: „Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná, alebo zle napísaná. Nič iné.“ A o pár riadkov nižšie: „Myšlienka a jazyk sú umeleckými nástrojmi umelca. Neresť a cnosť sú umeleckou látkou umelca.“ Román vznikol v roku 1891 po úspechu jeho poviedkových kníh. Kritici ho označovali za explóziu estetizmu a dekadencie s naznačenou témou homosexuality. To v prudérnej viktoriánskej spoločnosti stačilo na zavrhnutie diela a riadny škandál. Slovenský prekladateľ Ján Vilikovský však upozornil, že „Portrét Doriana Graya je svojím námetom vlastne klasickou moralitou a napriek všetkým ohňostrojom amoralizmu sa končí potrestaním previnilca“. Román rozpráva o túžbe po večnej mladosti a kráse. Maliar Basil Hallward namaľuje portrét osemnásťročného Doriana Graya, mladíka s krásnou tvárou a čistou dušou. Lord Henry Wotton však Dorianovi zdôrazňuje, že mladosť a fyzická krása sú pominuteľné, a nabáda ho, aby ich naplno využil. Dorian podľahne lordovmu vplyvu a zostane večne mladý a krásny, kým čas a Dorianove výčiny sa odrážajú na obraze. 

Portrét Doriana Graya je kniha, ktorá ma lákala už veľmi dlho. Aj keď je autor Oscar Wilde dosť známy na toto jeho dielo som prišla náhodou. Odvtedy som sa stále nie a nie dostať ku knihe, no som rada, že teraz nastal ten čas a ja som si ju konečne prečítala. Je mi troška ľúto, že takúto klasiku nemám vo svojej zbierke, ale mala som ju iba vypožičanú z knižnice, no určite si ju plánujem zaobstarať. Vydanie, ktoré je vyššie na obrázku mi príde vydarené a tá obálka vyzerá vynikajúco. Takže dúfam, že zohnať ju nebude taký problém. Nuž, ale prejdime ku knihe... Že je to klasika to asi všetci vieme. Napísaná bola v roku 1891 čiže ide z nej už naozaj história. No viete čo ma na nej prekvapilo najviac? Že keby som nevedela v ktorom roku bola napísaná, tak by som ju pokojne zaradila aj medzi súčasnú literatúru. Totižto tá kniha je neskutočne nadčasová! Áno prostredie je z viktoriánskeho Anglicka, no aj v dnešnej dobe sa píšu knihy, ktoré majú dej zasadený práve do tej doby. Autor ma neskutočne úžasný štýl písania!

"...Keď je človek zaľúbený, vždy začína začína tým, že klame seba samého, a vždy končí klamaním druhých. A to svet nazýva láskou..."

Počas čítania som neprestávala byť v úžase. Oscar Wilde písal jednoducho, no zároveň išiel strašne do hĺbky a do svojho diela zasadil toľko myšlienok, až som mala chuť chytiť do ruky ceruzku a podčiarkovať každú druhú vetu (čo len tak mimochodom nejaká nadšenkyňa, ktorá to čítala predo mnou urobila.) Jeho výroky by zaplnili aj samostatnú knihu a to teraz myslím úplne vážne. Často som sa musela len tak pozastaviť a popremýšľať nad danou myšlienkou, pretože každá jedna ma nesmierne uchvátila. No bolo ťažké len tak knihu odložiť a zamýšľať sa, pretože zároveň bol dej veľmi zaujímavý a ja som chcela čo najskôr vedieť ako to skončí. Dej plynul pekne pomaličky, no zároveň takým správnym tempom stále viac napredoval. Jediné čo by som vytkla je, že konkrétne v jednej kapitole bolo až príliš veľa opisov. Bolo ich toľko, až som tú kapitolu musela preskočiť, pretože ma to už po dvoch stranách ani nezaujímalo a ani som to nedokázala vnímať. Je to síce iba jedna kapitola, no dojem mi to troška pokazilo, aj keď naozaj len trošku.

Prostredie mi však všetko vynahradilo. Milujem viktoriánske Anglicko! Je to skrátka moja srdcová záležitosť a ja by som knihy zasadené do tejto doby mohla čítať snáď donekonečna. A najlepšie je ak je to prostredie ešte k tomu ponuré, pochmúrne, priam až zlovestné. To je ten pravý pôžitok. A tu sa mi to splnilo až, až... Malo to až taký strašidelný nádych. Nemôžem povedať, že by som sa bála, ale v tých časoch to museli považovať za horor. Autor mal odvahu, pretože dej bol niekedy naozaj psycho a ako som už vyššie spomínala tak táto kniha je absolútne nadčasová. 

Postavy sa mi je ťažké povedať páčili. Je tam viac zlovestných(?) ako dobrých postáv a tak si človek moc nenavyberá. Avšak hlavná postava Dorian je aspoň pre mňa z istej časti fascinujúci. Určite ho nemám rada a neobdivujem ho, ani nič také, no to ako sa z nevinného chlapca stal skazeným a zlým bolo zvláštnym procesom, ktorý som sledovala s istou dávkou zvedavosti. Podľa mňa bol Dorian dosť ovplyvňujúci a najmä sa dosť v jednej veci mýlil. Istého človeka obvinil, že mu zničil život a všetko spôsobil, no pritom keby sa držal rád toho človeka a poslúchal ho, tak by ho čakal dobrý život. A človeka, ktorý mu život skazil naozaj a neustále ho zvádzal z dobrej cesty (ak časom nejaká dobrá vôbec existovala) toho mal za priateľa. Pre mňa to bolo až nepochopiteľné.

"Lebo ovplyvniť niekoho znamená dať mu svoju vlastnú dušu..."

Keď si knihu zhodnotím a zvážim všetky pre a proti, tak musím uznať, že kniha Portrét Doriana Graya patrí ku knihám na ktoré len tak nezabudnem a ktoré sa oplatia prečítať. Ono aj nedostatky, ktoré sa tam objavili urobili knihu o to dokonalejšou. Táto kniha zobrazuje asi všetko. Zlé stránky človeka, zlé stránky života. Naozaj všetko! Je to veľmi zvláštna kniha a ja som naozaj strašne rada, že som ju čítala. Zaujímalo by ma aj to aké je filmové spracovanie, pretože nevyzerá najhoršie, ale mám taký pocit, že tam Doriana zobrali po svojom a dotiahli to niekam inam. Preto budem rada ak mi napíšete váš názor na film a samozrejme budem rada ak mi napíšete aj o tom ako sa vám kniha páčila, alebo či uvažujete o jej prečítaní :). Ja ju rozhodne odporúčam! Každý človek si tu nájde niečo pričom sa pristaví a prenikne mu to do hĺbky. Celé to bolo zaujímavé a koniec vyvrcholil v podstate aj nečakane aj "čakane", no predovšetkým spravodlivo. Takzvane "smekám" pred touto knihou. Hodnotím ju však 4,5*.

Moje hodnotenie :

štvrtok, 12. mája 2016

Čo Clara zanechala / Ellen M. Wisemanová | Keď slová nestačia...

Čo Clara zanechala


Autor: Ellen Marie Wisemanová
Originálny názov: What She Left Behind
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2016
Počet strán: 358

Sedemnásťročná Izzy Stonová žije v usporiadanej pestúnskej rodine. Pred desiatimi rokmi jej mama zastrelila svojho manžela, Izzinho otca, a odsúdili ju na doživotie . Izzy, zdrvená matkinou zjavnou stratou zdravého rozumu, ju odmieta navštíviť vo väzení. Náhradní rodičia pracujú v miestnom múzeu a Izzy zapoja do projektu katalogizácie predmetov objavených za múrmi chátrajúcej štátnej psychiatrickej liečebne. V záplave opustených osobných vecí pacientov Izzy v batožine Clary Cartwrightovej nachádza kôpku neodoslaných listov, starý denník – a svoju vlastnú trinástu komnatu.
Clara v roku 1929 dovŕšila plnoletosť a ocitla sa v životnej etape, keď ju ubíja spolužitie s panovačnými rodičmi a jej jedinou nádejou je láska k chudobnému prisťahovalcovi z Talianska. Odmietne sa vydať za muža, ktorého jej rodičia vybrali, a otec ju proti jej vôli posiela do nóbl domova pre psychicky labilných ľudí, po páde na burze však prichádza o majetok. Claru preto premiestnia do štátneho psychiatrického ústavu, kde liečba na úrovni doby prináša ľuďom viac utrpenia ako úľavy.
Zatiaľ čo Izzy čelí výzvam, ktoré prináša nová etapa jej života, Clarin príbeh je úzko spätý s minulosťou. Napriek tomu majú niečo spoločné. Ak Clara nikdy netrpela žiadnou duševnou poruchou, čo by mohlo vysvetliť či obhájiť násilný čin Izzinej mamy? Skladaním mozaiky Clarinho života je Izzy nútená prehodnotiť svoje vlastné životné kroky. Závery sú nečakané a ohromujúce.

Na úvod by som chcela povedať, že pri tejto knihe som veľmi váhala, či si ju chcem prečítať, alebo nie. Veľmi ma zaujala anotácia, ktorá znela sľubne, ale aj tak som mala veľké pochyby. Avšak prekonala som to, a povedala som si, že to skúsim. Výsledok? Dostala som do rúk knihu na ktorú nikdy nezabudnem. Ale poďme pekne od začiatku...
Ak ste o tejto knihe ešte nepočuli, tak vás ubezpečujem, že je to úplne v poriadku. Čo Clara zanechala je čerstvá novinka z dielne Ikaru. Vyšla v apríli a keby som nebola blogerka, tak úprimne priznávam, že neviem či by som sa k nej dostala, pretože mám pocit, že okolo nej nebolo až tak počuť a mala pomerne málo reklám. Ale aj to je v poriadku. Som rada, že vám tento klenot môžem predstaviť ja.

Teraz si predstavte situáciu. Máte radi, keď sa vám stane, že napríklad v knižnici objavíte neznámu knihu, strašne vás láka prečítať si ju, požičiate si ju a potom vás tak ohromí až nechápete, že ste o nej doteraz nepočuli? Toto je presne ten prípad. Pre mňa neznáma kniha, neznáma autorka, výber pomaly naslepo. A tak krásny výsledok! Toto nie je obyčajná kniha. Keď som ju čítala prežívala som asi všetky pocity, ktoré sa prežiť dajú. Je to zaujímavý a originálny príbeh, ktorý by nemusel byť taký skvelý nebyť úžasného spracovania autorky, ktorá svoj nápad dotiahla na výbornú. Svojim pútavým štýlom si ma úplne omotala okolo prstu a ja som jej žrala každé jedno slovíčko. Zo začiatku som mala pocit, že to nebude dobré. Jej štýl mi prišiel príliš opatrný, nevypísaný, ale čím ďalej som čítala, tým bola Ellen istejšia a prejavovala svoj talent stále viac a viac. A musím povedať, že jej veľkou prednosťou sú opisy! Opisy dokážu často pokaziť knihu, pretože ich je veľa a sú nezáživné, ale tu je to iné. Všetky situácie, ale aj priestory opísala tak vierohodne, až som sa cítila akoby som bola uprostred.


Neviem či tu mám niečo čo by som mohla knihe vytknúť. Jediným mínusom bol pre mňa začiatok ako som už vyššie spomínala. Myslela som, že ma to nebude baviť a že anotácia žiaľ znela lepšie než je samotná kniha, no mýlila som sa. Po pár kapitolách som sa nevedela donútiť prestať čítať, takže nevidím tu žiaden problém. Táto knižka má silnú myšlienku. A veľmi... Človek tu príde až na dno svojich síl a okúsi koľkú bezmocnosť a krutosť je schopný zniesť. Staré psychiatrické liečebne ma vždy desili len čo som o nich niečo započula a teraz som sa v podstate porad ocitla uprostred jednej z nich. Nikdy som nebola zástancom týchto liečební. Tých ľudí tam skôr týrali než im pomáhali a tu sa to len potvrdilo. Takéto miesto je plné žiaľu, opustenosti, bezmocnosti a beznádeje. Nedá sa tomu ujsť. Pri čítaní vás husia koža bude sprevádzať ako samozrejmosť.

Postavy sú výborné. Hlavné postavy tu máme dve. Jedna je zo súčasnosti a druhá z minulosti. Prvou a zároveň súčasnou hrdinkou je Izzy. Izzy si v živote prešla svojim. Ako malá bola svedkom vraždy svojho otca pričom páchateľom bola jej vlastná matka. Odvtedy sa je život obrátil naruby a z jednej pestúnskej rodiny putovala k ďalšej a ďalšej... Izzy ako hrdinka je fajn. Obľúbila som si ju a bavilo ma čítať príbeh z je pohľadu aj keď v knihe sa nachádza hrdinka, ktorá mi prirástla k srdcu o niečo viac a tou je Clara. Tú som si zamilovala. Obdivujem ju za jej neutíchajúcu nádej a vieru. Za jej silu, odhodlanie a trpezlivosť. Nedala sa zlomiť, nič ju nepoložilo. Všetko pretrpelo so zdvihnutou hlavou a ja si ju za všetko čo prežila neskutočne vážim. Ona je "krásny" príklad toho koľko nespravodlivosti je na svete.

Čo sa mi veľmi páčilo bolo striedanie pohľadov. Nebolo to také to klasické kedy sa iba striedajú pohľady od jednej postavy k druhej, ale tu sa menila doba, čas, spôsoby. Milujem keď sa v príbehoch strieda prítomnosť s minulosťou a vzájomne sa prelínajú. Vždy ma to absolútne očarí a do príbehu sa vďaka tomu ponorím ešte viac. Túto knihu ešte dlho nedostanem z hlavy. Mám pocit akoby som ten príbeh prežila a nie prečítala. Nedokázala som knihu len tak odložiť a prestať čítať. Nešlo to! Mňa len teraz začína mrzieť, že táto kniha nie je medzi čitateľmi až taká známa. Veľmi by ma potešilo keby vás moji milí čitatelia oslovila a keby ste si ju prečítali a snáď odporúčali ďalej. Ja vám ju určite odporúčam :)! Nedajte sa odradiť začiatkom a nechajte sa strhnúť mrazivými pazúrmi chladného ústavu Willard.

Internetové kníhkupectvo BUX.sk

Moje hodnotenie :

pondelok, 9. mája 2016

Mesačná chvastačka - Apríl 2016

Ahojte :)! Vítam vás pri mojej obľúbenej rubrike a to pri Mesačnej chvastačke! Som rada, že tento mesiac som na ňu úspešne nezabudla a mám čas na to aby som ju mohla napísať. Priznávam, že na chvastačku za marec som úplne zabudla a o predchádzajúcich mesiacoch ani nehovorím. Nové aprílové knižky stoja rozhodne za to. Zo všetkých mám obrovskú radosť :).

Kúpené knihy :
Lupene vo vetre, Budú aj tŕne, Záhrada tieňov / V.C.Andrewsová - Pre mňa je táto séria novinkou a ešte stále iba objavujem jej "krásy." Zatiaľ som čítala iba prvý diel s názvom Kvety v podkroví (recenzia TU) a druhý diel Lupene vo vetre (recenzia). Obe sa mi veľmi páčili. Andresová je perfektná autorka, ktorá má svoje príbehy do detailov vymyslené. Navyše je to kráľovná zápletiek! Do zbierky mi chýba ešte štvrtý diel - Ovocie minulosti, tak mi držte palce aby som ho zohnala čo najskôr :). Čo sa týka tejto série, tak určite odporúčam :)!
Búrlivé výšiny / Emily Brontë - Čistá srdcovka! Som strašne rada, že som sa rozhodla vyzbierať túto edíciu kníh od Slovartu. Sú prekrásne! A Búrlivé výšiny obzvlášť milujem. Nie je to len tak obyčajný klasický román. Drsné prostredie prírody a kruté postavy sú priam až fascinujúce! Je to jedna z mojich najobľúbenejších klasík :).
Anna v Redmonde, Anna v Summerside / L.M.Montgomery - Čo na tom, že mám aj staré vydania? Anny nie je nikdy dosť, a najmä vtedy keď vyjde nové krásne vydanie! Tie obálky sú úžasné! Nikdy sa na ne neviem vynadívať. Už sa teším, keď si dám re-reading a stretnem sa so svojou starou dobrou priateľkou, ktorá mi je po celý život spriaznenou dušou :).
Na záver sem pridám pár fotiek oddelene. To skrátka musí byť :D. A ďakujem vám za pozornosť :)!



sobota, 7. mája 2016

Lupene vo vetre / V.C.Andrewsová | Po štyroch rokoch v podkroví

Lupene vo vetre

Po štvorročnom utrpení sa súrodencom podarí z nenávideného podkrovia ujsť. Zhodou priaznivých náhod sa dostávajú k šľachetnému lekárovi Dr. Sheffieldovi, ktorý sa ich ujme a umožní im štúdium. Na starších deťoch, Cathy a Chrisovi sa čoraz väčšmi prejavuje vplyv minulosti, okrem toho v Cathy narastá túžba po pomste.

Tak teda kde začať? Je pre mňa veľmi ťažké hodnotiť a celkovo písať recenziu ohľadom tejto knihy, pretože jej námetom je pomerne ťažká téma. Prvý diel opisoval život štyroch súrodencov Chrisa, Cathy, Carrie a Coryho, ktorý sú nedobrovoľne zavretý okolo tri a pol roka v podkroví. Bez možnosti vyjsť von, uniknúť, vzoprieť sa. Žiadne slnko, láska od rodičov, skrátka nič. Kto čítal prvý diel chápe ako veľa emócií sa tam odohráva. Ľútosť, zmätenosť, hnev, pochopenie... Keď som dočítala Kvety v podkroví cítila som sa absolútne vyčerpane. Pokiaľ viem, tak by to malo byť podľa skutočného príbehu. Nemohla som uveriť ako sa mohlo niečo také stať a ako sa niektorí ľudia môžu chovať tak ako sa chovajú. No očividne sa aj takéto veci stávajú. 

Kým som sa dostala k druhému dielu, trvalo mi to nejaký čas. Bola som veľmi zvedavá ako sa bude ďalej rozvíjať život súrodencov. Nájdu svoj šťastný koniec? Podarí sa im splniť si svoje sny, ktoré si vytvorili počas osamelých rokov? Všetky tieto otázky mi vírili hlavou a dúfala som v to, že sa dočkám aj odpovedí. Dúfala som, že sa pomstia. Že sa pozrú do očí ľuďom, ktorý na sebe nesú vinu a pocítia pocit víťazstva. Dúfala som v ich šťastie a splnenie snov. Priala som Cathy aby sa stala slávnou primabalerínou a Chrisovi aby vyštudoval medicínu. Želala som si to skoro tak veľmi, ako oni sami. Príbeh sa však odvíjal mnohými cestičkami, ktoré boli skutočne veľmi kľukaté...

Lupene vo vetre začínajú úplne plynule nadväzujúc na Kvety v podkroví. To ma potešilo, pretože takéto plynulé začiatky mám pri sériach rada. A pri tejto to bolo priam až žiadúce. Pre Virgíniu Andrews patrí veľký obdiv. Jedna vec je vymyslieť nejaký príbeh, no druhá vec je napísať ho a ešte k tomu tak výborne. Jej knihy sú doslova nadčasové a aj keď nie sú vyslovene staré, tak aj tak sú na tú dobu veľmi otvorené čo je ďalším obrovským plusom. Rieši rôzne témy a nebojí sa ich vyslať svojimi myšlienkami do sveta. Troška ma mrzí, že som si nestihla o Andrewsovej čo to zistiť, pretože by ma zaujímalo aký mala život a či ju k jej príbehom niečo viedlo. Určite si preto o nej niečo naštudujem. Ale Virgínia je naozaj pani spisovateľka. Jej štýl písania je svojský a tak by ste jej knihy rozpoznali kdekoľvek a kedykoľvek. Dokáže pútavo a veľmi dôveryhodne rozprávať príbehy o ktorých sa točia jej knihy. Skvele vykresluje situácie a v zápletkách, ktoré vymýšľa je neprekonateľná. A navyše nedá sa poprieť, že naozaj s veľkým potešením používa zvraty v deji. Vždy keď už máte pocit, že je to dobré a všetko zlé je preč, tak vás musí presvedčiť o tom, že sa mýlite a to najhoršie je ešte len pred vami. 


Síce od jednotky ubehol iba jeden diel, no časovo sa to veľmi posunulo. Postavy už nie sú deťmi. Stali sa dospelými ľuďmi, ktorý sa postupne vyvinuli, na všetko si utvrdili svoj názor a začali svojim spôsobom žiť ďalej. Najstarší zo súrodencov Chris sa však pre mňa až tak veľmi nezmenil. Stále je láskavý, múdry, chápajúci a dobrý. Je veľmi obetavý, trpezlivý a rozvážny. A je aj veľmi oddaný. Keď niekoho ľúbi, tak je schopný ľúbiť toho človeka hoc aj do konca života aj keby mu to nebolo opätované. Chrisa mám naozaj veľmi rada. Je mierny. Keď Cathy nevládze ísť ďalej, alebo ju opantáva túžba po pomste, tak sa ju snaží zmierniť. Páči sa mi, že on si naozaj vzal život do vlastných rúk a snažil sa dosiahnuť tie najlepšie ciele.

Cathy... Nuž akoby som to povedala. Cathy som mala rada. Svojim spôsobom ju mám rada doteraz. No Cathy aj keď s dobrým úmyslom ide tými horšími cestami. Ona nie je zlá. To rozhodne nie. Len už som z nej naozaj bola nervózna a mierne mi liezla na nervy. Konala bezmyšlienkovo a úplne hlúpo. Jej chápanie a názory boli niekedy tak strašne hlúpe až mi rozum zastával. Bola naivná a nechala so sebou mávať aj keď si myslela presný opak. Keď si už aj premyslela nejaký dobrý plán a bola plne rozhodnutá ho uskutočniť, tak to zrazu úplne pretočila a nestačila som sa čudovať. Neviem čo si mám o Cathy myslieť. Mám ju rada, ale niekedy by som jej naozaj otrieskala knihu o hlavu nech sa konečne preberie.

Kniha skončila viac ako zaujímavo. Koniec nebol len tak obyčajným koncom, ale bolo to veľkolepé. Som naozaj zvedavá čo sa bude diať v treťom diely. Verím, že to bude taktiež zaujímavé a ja opäť budem na nervy. Niekedy bola táto kniha fakt masaker a mám pocit, že bude ešte horšie, čím moja zvedavosť na pokračovanie narastá. Som veľmi rada, že som sa do tejto série po dlhšom čase odkladania pustila. Odporúčam ju každému jednému! Tieto knihy nie sú dobré, sú perfektné! Príbeh je strhujúci a myslím, že naň asi nikdy nezabudnem, pretože aj keby som chcela, tak toto z mysle vytlačiť nejde. A čo vy? Čítali ste sériu Kvety v podkroví?

Moje hodnotenie :