štvrtok 19. júla 2018

Kým prišla búrka | Skutočný príbeh o prežití

Originálny názov: Adrift
Autorka: Tami Oldham Ashcraft, s pomocou Susea McGearhart
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 224

Dvaja mladí ľudia. Tami a Richard, ktorí sa bezhlavo ľúbia a ich život sa len začína.
Nebojácni, dobrodružní a plní života si užívajú všetko, čo im ich vášeň pre more a námorníctvo ponúka. Spoločne cestujú, spoločne plánujú, smejú sa a prirodzene, ľúbia sa. Ich vzťah je takmer dokonalý a jeden v druhom nachádzajú oporu, spriaznenosť.
Tento pár žil jachtárskym životom. Neustále skúmali nové miesta a plavili sa na množstvo ostrovov, čo im prinieslo i množstvo známych s rovnakým zápalom pre vec. A tak, keď ich v októbri, roku 1983, požiadali ich noví priatelia, či by nemali záujem preplaviť ich jachtu Hazanu z Tahiti do Ameriky, súhlasili. Koniec koncov, prečo nie? Nebola to ich prvá plavba a táto ponuka im mohla priniesť skvelé výhody. Prijali ju a už onedlho putovali po mori.

Všetko prebiehalo dobre. Počasie bolo prekrásne a nič im nestálo v ceste.
Po dvoch týždňoch prišiel hurikán. Pokúšali sa mu vyhnúť, striasť sa ho, ale nič z toho im nepomohlo. Zasiahol ich v plnej sile. Richard za kormidlom poslal Tami do podpalubia. A posledné, čo si Tami pamätá je Richardov výkrik a tma. Prebrala sa o pár hodín. Zmätená a do zvláštneho ticha. Vybehla hore. Vystrašená, hľadala Richarda, no jeho bezpečnostný popruh sa pretrhol. Loď bola zničená. Zásoby chabé a akákoľvek pevnina bola, až bláznivo vzdialená. Vtedy Tami, ani netušila, že nasledujúcich 41 dní prežije a bude bojovať zo všetkých síl. Otázkou je... Čo by ste robili v jej situácii vy?


Ukončili to? Snažili sa? Bojovali, či vzdali sa?
Kým prišla búrka je román založený na skutočnej udalosti o ktorej som doteraz nevedela absolútne nič. Viac, ako román, sa jedná o výpoveď. O osude a o tom, aký zvláštny nevyspytateľný dokáže život byť. Táto kniha sa mi nehodnotí jednoducho, pretože ju nepovažujem za príbeh, na ktorý by som mohla prilepiť nejakú charakteristickú nálepku. Udať mu žáner, či hodnotiť štýl písania a podobné veci. Každá veta je písaná z hĺbky srdca, pretože to nie je niečo, čo by Tami napadlo ráno, keď si zalievala kávu alebo cestovala vlakom. Všetko, čo popisuje má vryté, až v duši. Prežila to. Absolvovala každý jeden moment a tak, ako som povedala... Nejedná sa práve o jednoduchý prípad.

Neviem si to predstaviť. Nedokážem si ujasniť, čo by som na jej mieste robila ja, no to nevedela, ani ona. Každý deň bol pre ňu prekvapením. 
V knihe popisuje, ako prežívala osamelé dni na lodi. Čím sa zabávala, čo jedla a pila. Aby jej vydržali zásoby, musela si robiť prídely a ešte k tomu pri búrke utŕžila zranenie, ktoré si musela ošetrovať. Loď viedla bez motoru a bez plachiet, (dalo by sa povedať, že naozaj krôčik po krôčiku, až kým nedorazila do cieľu).

Dozvedáme sa, aké to bolo vyrovnať sa s tým, že ona tu je a Richard, jej láska, nie. Autorka nepopisuje len samotné prežitie plavby, ale aj spomienky na prežité dni s Richardom a návrat domov, keď bolo po všetkom. Čo sa mi veľmi páčilo boli fotografie, ktoré robia knihu ešte viac autentickou a dvoch mladých ľudí nám akosi približujú ešte viac.

Na to, koľko vecí sa udeje, je to útla knižka, ktorú prečítate veľmi rýchlo. Mne sa, ako celok páčila a odporúčam ju, pretože vám dáva možnosť obrovskej inšpirácie a nabratia sily. Keď vidíte, ako niekto bojuje o základné prežitie, uvedomíte si, že množstvo problémov je nepodstatných. 
Jediné s čím som mala problém boli pasáže v ktorých Tami príliš opisovala námornícke veci. Chod jachty a podobne... Nevyznám sa v tom a tak to pre mňa nebolo veľmi "chytľavé", ale na konci, v knihe nájdete slovník, ktorý vám množstvo vecí objasní lepšie. Ja som si ho žiaľ všimla, až na tom konci. Je to veľmi silný príbeh o ktorom som rada, že viem. Príde mi dôležité vedieť aj o takýchto veciach, ktorými si niektorí ľudia museli prejsť. Nemalo by sa na ne zabúdať. Takže určite odporúčam :).

A čo vy? Chystáte sa čítať knihu alebo ste to vsadili na film? Zaujímalo by ma, ako ho spracovali, čo sa časom chystám aj zistiť. Ako sa však páčil vám?


Moje hodnotenie:

streda 11. júla 2018

Máj, jún v knihách


Ahojte!
Konečne vás opäť raz vítam pri mojom obľúbenom mesačnom zhrnutí :). Je mi až neuveriteľné, že tentoraz už píšem článok počas prázdnin. Netrápia ma žiadne povinnosti a času mám toľko, že až neviem, čo s ním. A tomu všetkému, je len predovšetkým začiatok! Týmto, aj vám prajem krásne leto plné zážitkov a dobrých kníh! Hlavne, nech si to leto užijete, nakoľko je možné i nemožné.
Tentoraz som sa rozhodla spojiť dva mesiace dokopy, pretože v máji sa mi v čítaní akosi nedarilo. Prečítala som len jednu knižku, čo sa mi zrejme už roky nestalo, no jún mi to pekne vykompenzoval a rada sa s vami podelím o dojmy.

Prečítané knihy:

  1. Tess d'Urberville / Thomas Hardy
  2. Zakázané ovocie / Jojo Moyes
  3. Sesternica Ráchel / Daphne du Maurier
  4. x
  5. Peter a Lucia / Romain Rolland
  6. x
  7. Smäd po živote / Irving Stone
  8. Poirot: Smrť pani McGintyovej / Agatha Christie
  9. Slečna Marplová: Puknuté zrkadlo / Agatha Christie
Už teraz vidím, že pre mňa nebude vôbec jednoduché vybrať spomedzi všetkých titulov, len niektoré - najlepšie. Každý jeden vo mne tentoraz niečo zanechal a preto, ak sa príliš rozpíšem, vopred sa vám ospravedlňujem.
K tým "x"... Musím k vám byť trochu tajnostkárka, pretože som mala možnosť zapojiť sa do zaujímavého projektu, no nie je povolené pridať recenzie na dané príbehy už v tomto čase. Verím, že časom sa dozviete viac O:). 

Srdcová záležitosť - Thomas Hardy
Tess d'Urberville
Ani len na prstoch nedokážem spočítať, koľkokrát som vám ospevovala jeho dielo Ďaleko od hlučného davu. Mnohí ste mi písali, že Tess je ešte lepšia a mala by som si ju prečítať, čo najskôr. Tak sa aj stalo.
Tess je rovnako prekrásny príbeh a bola som veľmi prekvapená tým, akým spôsobom v nej Thomas Hardy písal. Cítila som tam všetky prvky, ktoré som si zamilovala v predošlej knižke, ale zároveň musím priznať, že som nadobudla zvláštny pocit. A to taký, že zároveň bol jeho štýl celkom iný. Písal po svojom. Písal typicky preňho, ale zároveň prevracal všetko, čo som uňho poznala. Nedokážem to celkom dobre vysvetliť, no základom je, že sa mi kniha veľmi páčila. Je možné, že sa mi Dav páčil o kúsoček viac, pretože je to pre mňa jeho prvá kniha a mám k nej zvláštny vzťah, no Tess je skutočne výborná a som z nej taktiež nadšená.

Najväčšie prekvapenie
Zakázané ovocie 
Už keď som s Jojo Moyes strácala nádej a prestávala som mať jej tvorbu rada... prišlo to. Dostalo sa mi do rúk Zakázané ovocie, do ktorého som sa pustila s minimálnym očakávaním a bolo to tam. Tento príbeh sa mi naozaj veľmi, veľmi, veľmi páčil. Roky do ktorých autorka dej zasadila mi polahodili a najmä postavy boli fantasticky vykreslené. Tak ako vždy v jej prípade sa mi páčili viac úseky z minulosti, no uznávam, že tentoraz aj tie súčasné, nemali chybu. Túto knihu môžem bez výčitiek svedomia odporúčať. Nemyslím si, že sadne každému, no som presvedčená o tom, že na letné čítanie je to ideálna voľba.

Najlepšia zápletka
Slečna Marplová: Puknuté zrkadlo
Poirot: Smrť pani McGintyovej
Nedokážem sa rozhodnúť, ktorú legendárnu postavu od Agathy Christie mám väčšmi rada. Slečna Marplová je pre mňa taká inšpirujúca stará dáma, ktorá ma dokáže vždy pobaviť a zlepšiť mi náladu. Prípad Puknuté zrkadlo ma spočiatku neohúril a myslela som si, že som už mala tú česť s jej lepšími záhadami, no to vraciam späť. Napokon som až do poslednej stránky bola v napätí a nedokázala som si, ani len predstaviť možné riešenie. 
Nuž a prípad Poirota s ktorým som sa aktuálne stretla? Jedlým slovom: fantastický. Už od začiatku som sa nevedela odtrhnúť. Prečítané na posedenie.

Najlepšia atmosféra
Sesternica Ráchel
Daphne du Maurier je kráľovná v pochmúrnych, gotických a intenzívnych atmosférach. Jej tvorbu milujem a pri každej jej knihe mám zaručenú kvalitu.

Najhodnotnejšie dielo
Smäd po živote
Príbeh, respektívne životopisný román o Vincentovi van Goghovi. Čo dodať? Irving Stone spracoval život tohto umelca úžasne a v románe nájdete množstvo myšlienok a situácii, ktoré vám vyrazia dych. Dostanete sa do kože umelca, ktorý sa veľmi nestretol s pochopením, či ocenením, no vaše srdce si istotne získa svojimi činmi a nevšednou povahou. Túto knihu nemožno neodporúčať.

Najkrajšia kniha
Peter a Lucia
Dalo by sa povedať, že toto bolo pre mňa tiež veľkým prekvapením. Voči pozitívnym ohlasom som bola pomerne skeptická a pustila som sa do toho viac-menej zo zvedavosti. Ale takmer okamžite sa knižka zaradila k mojim srdcovým záležitostiam. Nedokázala som si vyznačovať myšlienky, pretože na každej stránke ma nejaká svojou hĺbkou, silou a krásou dostala do kolien. V Petrovi som sa zvláštnym spôsobom na začiatku našla a nenapadá mi jediná vec, ktorá by sa mi v knihe nepáčila. Je to prekrásny príbeh, ktorý je akoby zo sna. Je napísaný s obrovskou poetickosťou, do ktorej som sa zaľúbila. Príbeh svojou dĺžkou nezaberie veľa času, no odovzdá vám mnoho. Nesie v sebe odkaz a rieši otázky, ktoré prežíva a na ktoré hľadá odpoveď množstvo mladých ľudí, nehľadiac na to, že žijeme v iných podmienkach. Nie je to len najkrajšia kniha, ale aj najhodnotnejšia, aj najväčšie prekvapenie... Nesie v sebe mnoho. Určite odporúčam. Nie každému sa bude páčiť, tak bezpodmienečne, ako mne, no záleží, akým spôsobom si ju prečítate. Ako naberiete informácie, ktoré vám poskytne.

štvrtok 28. júna 2018

Ďalšie stretnutie s Daphne du Maurier | Sesternica Ráchel

Originálny názov: My Cousin Rachel
Autorka: Daphne du Maurier
Vydavateľstvo: Smena
Rok vydania: 1969
Počet strán: 316

Možno ste sa práve pozastavili a názov tohto románu je vám akýsi povedomý, aj keď ste knihu nikdy nečítali, či ste sa nikdy nestretli s tvorbou autorky. Odkiaľ? Minulý rok sa tvorcovia filmu rozhodli knihe dopriať filmové spracovanie v hlavnej úlohe so známym Samom Claflinom. Snímka nepobrala prehnaný úspech a slávu, no svojich divákov a skupinu nadšencov rozhodne má v svojej moci. O aký príbeh sa jedná?

Philip Ashley bol len chlapec, keď jeho rodičia náhle umreli. Jeho strýko Ambrose, bohatý majiteľ obrovského sídla a významná osobnosť Cornwallu, Philipa nezanechá osudu, ale osvojí si ho a vychová, ako vlastného syna. Ambrose nikdy nemal svoju rodinu a tak sa medzi ním a Philipom vytvorí hlboký, pevný vzťah, ako medzi otcom a synom. Všetkému Philipa priučí, učí ho premýšľať a vedie ho životom, no aby mal dobré vzdelanie, pošle ho na internátnu školu. 

Philip sa po rokoch štúdia vracia domov, ako mladý muž a teší sa na svojho strýka. Na domov, ktorý mu tak veľmi chýbal. Po pár mesiacoch sa však Ambrose vydáva na cestu. Kvôli zdraviu zvykne chodiť do cudziny, kde je podnebie teplejšie a slnečnejšie. Philip sa spočiatku neznepokojuje, no napokon je veľmi prekvapený, keď mu od strýka začnú chodiť nevšedné listy. Vo Florencii sa Ambrose spozná so vzdialenou rodinou, sesternicou Ráchel a následne sa s ňou ožení. Obyvatelia Cornwallu sú šťastní a tešia sa na príchod pána s novou pani, no Philip nevie, čo si o situácii myslieť. Číta list za listom a jeho zmätenie vyvrcholí, keď mu príde znepokojivá správa od strýka. Týka sa Ráchel. Philip neváha, ani chvíľu a vydá sa na cestu do Florencie, avšak neskoro. Ambrose umiera v cudzine a domov sa nevráti a tak sa snaží Philip zistiť o Ráchel, čo najviac. Je presvedčený o jej vine na strýkovej smrti a v duši si k nej vypestuje obrovskú nenávisť.

Čas však lieči a po návrate domov sa stáva pánom sídla. Po Ráchel niet, ani stopy a život akosi ide ďalej. Áno, až dokým sa Ráchel neobjaví v Anglicku. Philip ju pozve do sídla, odhodlaný zistiť pravdu a pomstiť sa žene, ktorá stojí za smrťou jeho jediného blízkeho. Návšteva sa však neodvíja celkom podľa jeho predstáv a najmä Ráchel nepodlieha predstavám, ktoré vznikli v jeho mysli...

"Bol ako spiaci človek, čo sa zrazu prebudí a začne objavovať
svet,"  pokračovala, "všetky jeho krásy, ale aj všetky zármutky. Hlad a smäd.
Odhalilo sa pred ním to, čo dovtedy ani netušil, a všetko splynulo do jedinej osoby, ktorou 
som náhodou, alebo vôľou osudu, nazvite to,
ako chcete, bola ja."

Od Daphne du Maurier som čítala viaceré jej diela a všetky ma zanechali absolútne nadšenou. Ako úplne prvé som z jej tvorby čítala Hostinec Jamajka, ktorý vám vrelo odporúčam. Veľmi zaújimávaý dojem vo mne vyvolal jej príbeh Už nikdy sa nevrátim, na ktorý si v týchto dňoch často spomínam a recenziu naň nájdete aj na blogu. A Sesternica Ráchel? Tá ma taktiež nesklamala.

Je pravda, že som vedela do čoho idem, pretože spomínaný film som už videla ešte pred prečítaním. Mne osobne sa celkom páčil, aj keď rozhodne to nie je pre každého. Film mal skvelú atmosféru na ktorej si staval zvyšok, no tej vďačí samozrejme knižke. Knihy tejto autorky majú všetky do jednej veľmi intenzívnu atmosféru, čo si naozaj cením. Mám rada, keď vo mne vie kniha vyvolať pocit a keď ju skrátka cítim na vlastnej koži. Príde mi, že príbehy, ktorých atmosféru je cítiť, čitateľa prenášajú do deja o čosi viac. Vždy si viac spomeniem spätne práve na atmosférické knižky. A Ráchel ju mala o tom niet pochýb. Sídlo na anglickom vidieku malo svoje čaro a jeho používané izby si viem aj teraz živo predstaviť. Vidím postavy, ktoré mi ožívajú pred očami a mysľou sa vraciam späť.

"Sme ľudia, to je náš nedostatok."

Ťažko zhodnotiť hrdinov tohto príbehu, pretože patria k tým zvláštnejším častiam. Ambrose je skôr postava, ktorú spoznáme cez spomienky. V deji sa reálne nachádza veľmi málo, no s Philipom je to inak. Celé je to veľmi mätúce a nejednoznačné. Tak, ako aj samotná zápletka knihy. Autorka sa v tomto diele pohráva s našou mysľou a vytvára jednu alternatívu za druhou. Konflikt, ktorý vytvorila nemá riešenie. Koniec je uzavretý a zároveň otvorený a vy aj po prečítaní budete poriadne zamyslený nad tým, ako to vlastne bolo. Zrejme je na nás, aký názor si utvoríme, no ja sama v tom nemám jasno. Ale práve táto zmätenosť a nejednoznačnosť, ktorá mi ostala sa mi páči. Nie je to otvorený koniec, kedy by som nevedela, čo bolo ďalej. Autorka povedala všetko, čo chcela, no je to hra s mysľou, ktorú nad nami zvíťazila. Ktovie, či vôbec ona sama dokonale spoznala jej hrdinku Ráchel, ktorá ostáva veľkým otáznikom, až dodnes.

Knihu vám rozhodne odporúčam. Je to typický gotický román, ktorý si vás získa. V knihe ma nič nenudilo a čítala sa mi výborne. Páčilo sa mi zavádzanie a hranie sa s mysľou, ktoré som už spomínala a atmosféra bola výborná. Je to skvelá voľba na upršané, pochmúrne dni alebo moju milovanú jeseň.

Moje hodnotenie:

utorok 26. júna 2018

"Život bez Vincenta by bol akýsi neúplný" | Smäd po živote

Originálny názov: Lust for Life 
Autor: Irving Stone
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 2018
Počet strán: 408

Vincent van Gogh, maliar, ktorý patrí k najvýznamnejším umelcom dnešnej doby. Jeho diela, ktoré nám zanechal dodnes v ľuďoch vyvolávajú dojmy a svojou tvorbou prehovoril do duše nás všetkých. Vytvoril umenie pri ktorom nemusíte byť odborníkom, či znalcom. Nemusíte sa o umenie dokonca, ani len zaujímať. Stačí letmý pohľad, minútka ticha a vy pocítite niečo celkom nepatrné, čo je ukryté v tých krásnych ťahoch štetca.

No predovšetkým to bol tiež človek, ako my. Z mäsa a kostí. Mal svoje sny, nádeje a osobnosť.
Čo o ňom však vieme? Vincent bol a aj je žiaľ často považovaný za čudáka. Mnohí z nás o ňom nevedia viac, než že si sám odrezal svoje pravé ucho a daroval ho prostitútke. Jeho smrť má zvláštne okolnosti a počas svojho života bol nepochopeným, no mám pocit, že aj keď jeho diela spoločnosť ocenila, jeho osobnosť ostala nepochopenou aj po rokoch. Aj preto som veľmi vďačná a šťastná za román, ktorý by som vám rada trocha priblížila.

Zrejme takým prvým dielom, ktoré sa venovalo životu Vincenta van Gogha a s ktorým som mala tú česť bol pre mňa minuloročný film Loving Vincent. Jedná sa o prvý film, ktorý je vytvorený olejomaľbou, čo ma už od začiatku fascinovalo. Príbeh mi za krátky čas prirástol k srdcu a informácie o spomínanom umelcovi ma nesmierne zaujali. Asi od toho momentu som sa o jeho život začala zaujímať viac a viac. Jeho tvorba sa mi stala akosi bližšou a čo je najzvláštnejšie, našla som si v ňom zvláštnu spriaznenosť. Páčil sa mi jeho charakter, myšlienky a jeho osobnosť, ako celok. Páčil sa mi spôsob, akým tvoril a najmä to, čo do svojich diel vkladal.

Vedel, že si človek môže zlomiť nohu alebo ruku a vylieči sa,
ale prekvapilo ho, že si človek
môže dolámať aj mozog v hlave a tiež sa vylieči.

Krátko na to som po prvýkrát narazila na titul Smäd po živote. Ihneď som si o knižke začala zisťovať čo najviac a vedela som, že skôr, či neskôr si ju musím prečítať. Tak sa aj stalo.
Konečne som toho času mala viac a cítila som, že teraz je ten správny čas splniť si prianie. Od prvej chvíle som bola nadšená, pretože obálka na tomto novom vydaní je jednoducho prekrásna. Jednoduchá, v štýle Vincenta. Krásna.

Nuž a potom prišiel príbeh.
Bola som prekvapená, azda i zaskočená. Viete, Loving Vincent mi ponúklo množstvo informácii, ktoré ma zaujali a hlavne som ich zobrala, ako fakty. Myslela som si, že sú podložené a pravdivé. Bola som tým príbehom fascinovaná, no táto kniha mi takmer všetko prevrátila. Nezmenila mi mienku o Vincentovi, no ukázala mi, že príbeh, ktorý som považovala, ako ukážku jeho životnej púte, bol akurát tak krátkym úsekom. Konečným žiaľ. V knihe to bolo posledných pár strán a aj to sa mi niektoré informácie krížili s tými v knihe. Mám pocit, že Loving Vincent je naozaj len príbehom a je vytvorený v zmysle "ako to mohlo byť", nie "ako to bolo." No už končím so spomínaním filmu. Recenzujem knižku a asi nikdy nie je správne porovnávať, no nie?


Takže spočiatku na mňa autor vyvrcholil nával informácii z ktorých som sa nestačila diviť. Zistila som, že o Vincentovi som absolútne nič netušila a že tých pár informácii boli len chabou hŕstkou.
Začiatok bol pre mňa mierne náročných. Musela som sa do toho dostať a hlavne to bolo písané štýlom písania, ktorý nedokážem čítať v jednom kuse. Bola to pre mňa kniha, pri ktorej čítaní potrebujem pauzy.

"Vy si teda myslíte, že okrem tohto sú aj iné svety, monsieur?"
"Neviem Roulin. Odkedy ma celkom zaujala práca, prestal som
o takých veciach premýšľať. Ale tento život sa človeku vidí taký neukončený, však?
 Zavše si myslím, že tak ako nás železnice a vozy dopravujú z miesta na
miesto na tomto svete, tak nás týfus a tuberkulóza prenášajú
z jedného sveta na druhý."

No, ak nejaký príbeh stojí za vašu pozornosť, tak Smäd po živote je rozhodne tým pravým. Irving Stone píše výborne a ani roky, ktoré od prvého vydania titul nabral ho neokracujú o celkovú nadčasovosť s akou je stvorený. Totižto tento román bude vždy svojim spôsobom aktuálny a jazyk, ktorým je písaný prístupný všetkým radom čitateľov. Má v sebe odkaz, ktorý sa bude predávať stále ďalej a ďalej, čo je fantastické, pretože je to dielo, ktoré je priam potrebné čítať.
Vincentov život je pozliepaný z neúspechov, no práve tie formovali jeho umeleckú dušu. Jeho nešťastie namaľovalo tie najlepšie plátna a bezmocnosť zocelila žiarivé farby. Vincent mal v sebe nespočetné more otázok a myšlienok. Dielo je skutočne na zamyslenie a autor tam vložil také množstvo, úžasných myšlienok, až som sa postupne vzdala ich vyznačovania. Nestačili by mi farebné papieriky.

Táto kniha vám priblíži aj to, ako niektoré jeho diela vznikli. Čo ho inšpirovalo k ich vytvoreniu. Ale dozviete sa aj o mnohých iných umelcoch a o vzniku impresionizmu. Informácie autor samozrejme napísal nenásilnou formou, takže sa nejedná o odbornú literatúru, ale príbehom sa dozvedáte samé zaujímavé veci.

Bol to nepochopený človek. Nešťastný a vo svojej podstate osamelý. Nepovažoval sa za pekného, príťažlivého a svojim zjavom ľudí odplašoval rovnako, ako zvláštnym správaním. No jeho osobnosť žiarila. Fascinoval ma vzťah, ktorý mal so svojím bratom Theom. Boli si blízky a kniha je z veľkej časti poskladaná z ich korešpondencie.

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému knihkupectvu PreŠkoly.
Vďaka nim som mala možnosť prežiť tento skvelý zážitok, ktorý mi kniha poskytla a vy si ju môžete zakúpiť taktiež, napr. na tejto adrese.
Som nadšená z toho, že pocity zo Smädu po živote nie sú chvíľkové, ale dojem vo vás ostane dlhý čas. Je to ten typ príbehu, kde je veľká pravdepodobnosť, že časom po ňom siahnete opäť a nájdete v ňom i tak ešte viac a viac.

Mám pocit, že existuje kniha v ktorej sú ich listy zaznamenané alebo niečo v podobnom duchu... To ma vedie k prosbe a otázke na vás. Pokiaľ viete niečo bližšie o Theovi a Vincentovi. Pokiaľ poznáte knihu ich korešpondencie alebo čokoľvek iné. Budem rada, keď mi napíšete nejaké tie informácie dolu do komentárov. Samozrejme nielen v tom prípade :).

Moje hodnotenie:

štvrtok 7. júna 2018

Zakázané ovocie | Minulosť nikdy nie je zabudnutou

Originálny názov: Foreign Fruit
Autorka: Jojo Moyes
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 392

Máte radi príbehy v ktorých môžete sledovať dve rôzne dejové línie?
Zakázané ovocie je zobrazenie toho, ako minulosť dokáže ovplyvniť naše životy bez ohľadu na to, aká vzdialená nám bola a ako hlboko sme pochovali naše pocity z čias minulých. V živote zažívame množstvo situácií, či už sú šťastné alebo naopak ťažké a zvládame ich len s obrovskou námahou. Všetky nás však v istom smere ovplyvňujú. Naučia nás byť silnejšími. Azda i citlivejšími, či naopak sa dokážeme obrniť voči budúcim trápeniam dopredu. Všetky nás však posúvajú ďalej, či sa nám to páči alebo nie a v tejto knihe nás autorka zoznámila s osudom niekoľkých postáv, ktoré osud a situácie ovplyvnili na celý život. Ktoré sa museli posunúť ďalej a pocity, ktoré prežili zanechať za sebou. No sú naozaj vymazané z ich histórie? Naozaj možno zanechať spomienky naveky?

Ospalé prímorské mestečko Merham neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.
Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art déco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.
Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva v Merhamčanoch silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi. A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?


Diela Jojo Moyes mi vôbec nie sú vzdialené, či cudzie. Práve naopak po nich veľmi často siaham a aj keď som sa už párkrát možno i popálila, zakaždým jej dávam novú šancu s radosťou, chuťou a zvedavosťou. Zatiaľ, čo na sklamania som rýchlo pozabudla, jej príbehy ktoré na mňa zapôsobili mi z mysle tak ľahko nevymizli. A to o niečo svedči, či nie?

Pre mňa je jej najlepším dielom Dievča, ktoré si tu zanechal, čo môže byť pre niektorých prekvapením, kedže autorka je preslávená najmä často spomínaným románom Predtým, ako som ťa poznala. Čím ma zanechané dievča tak veľmi zaujalo? Faktorov je tam viac, no veľmi sa mi páčila práve doba do ktorej bol príbeh zasadený. Prostredie, postavy a aj samotná zápletka. Všetko mi tam nesmierne sadlo a dodnes na toto čítanie rada spomínam, pretože vo mne zanechalo... niečo. Akýsi pocit, dojem. Časom som zistila, že pri Moyesovej mi najviac sedia príbehy, ktoré sú venované minulosti. Akoby sa tak jej štýl písania lepšie vynímal. Vždy sa mi pri nej jednoducho páčia viac pasáže z inej doby, než keď píše o súčasnosti.

Preto ma Zakázané ovocie potešilo hneď na začiatku. V prostredí Lottie a Celie som sa veľmi rýchlo zabývala a cítila, ako doma. Jemné náznaky a drobnosti, ktoré podfarbovali časy dvoch dievčat mi dokonale skrášľovali už inak veľmi dobrý pocit. Či už išlo o krátke opisy ich oblečenia, nejakej udalosti, správania, činnosti... Čokoľvek príznačné len pre ich roky mi spríjemnilo čitateľský zážitok a ocenila som to.
Veľmi sa mi páčilo písanie autorky, ktorá sa mi predviedla presne v tom svetle, v ktorom ju mám najradšej. Nemôžem jej vytknúť ani jedinú maličkosť. Pretože tentoraz ju chválim aj za zápletku zo súčasnosti.

Som tak nadšená! Kiežby som vám aspoň spolovice dokázala popísať, akým skvelým čítaním to celé bolo, no spravidla sa mi stáva, pri knihách, ktoré sa mi páčili až v takej veľkej miere, že svoje nadšené pocity nedokážem popísať dostatočne. Aspoň pre mňa nie.
Obrovským plusom boli postavy, ktoré vám k srdcu prirastú rýchlosťou svetla. Na úplnom začiatku som bola krátku chvíľu zmätená, pretože som osoby o ktorých som čítala nepoznala a tak som bola mierne zahltená informáciami, no tento stav bol zanedbateľne krátky. 
V poriadnom šoku som bola, keď Jojo prestriedala línie a zrazu som sa ocitla na celkom inom mieste a o obrovské množstvo rokov dopredu. Mala som pocit, že ešte nie som pripravená zanechať dej, ktorý bol v tom čase poriadne zamotaný a ja som bola mysľou stále v ňom. Pri osudoch, ktoré ma trápili viac, než tie nové, črtajúce sa. No viete čo? Po chvíli sa moja myseľ zrejme rozdelila na dve polovice, pretože línia, ktorú som začala sledovať ma zaujala rovnakým spôsobom. Hlavnej hrdinke som fandila a neustále som uvažovala o súvislostiach s minulosťou. Tak veľmi zvedavá som už dlho nebola a vzbudila ju vo mne samozrejme autorka, ktorá ma tentoraz absolútne presvedčila o jej kvalitách.

Záver bol úžasný. Nenapadá mi ani jediná maličkosť, ktorý by ma v tejto knihe sklamala. 
Táto kniha mi sadla bez najmenšej výčitky a ja vám ju odporúčam. Presne som ju potrebovala na obdobie, ktoré prežívam pričom som o tom ani sama nevedela a zistila som to, až keď som ju držala v rukách a nebolo mi pomoci. Nebolo možné ju nemilovať.
Som presvedčená o tom, že ak máte radi romány a ešte k tomu ste fanúšikmi Jojo Moyes, tak je Zakázané ovocie pre vás tou pravou voľbou.
Majte sa krásne :)!


Moje hodnotenie:

piatok 18. mája 2018

Apríl v knihách

Ahojte!
Mám rada čas, kedy si konečne dostatočne usporiadam a ujasním veci. Sadnem si za stôl (alebo viď. ešte viac sa vyvalím v posteli zakrytá, až po nos) a pustím sa do písania o knižkach prečítaných za minulý mesiac. Tradíciou je samozrejme pridať toto zhrnutie zásadne neskôr. Pamätajte - nikdy nie načas! Ale inak by to zrejme nebolo ono :).
Ani neviem prečo mi táto "rubrika" tak prirástla k srdcu, ale rozhodne je to typ článku, ktorého písanie si užívam a teším sa, až sa oň podelím s vami.

Prečítané knihy:

  1. Ďaleko od hlučného davu / Thomas Hardy
  2. Chlapec, vtáčik a truhlár / Matilda Woods
  3. Následníčka / Kiera Cass
  4. Koruna / Kiera Cass
  5. Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr / Krystal Sutherland
  6. Všade samé korytnačky / John Green
Niečo oslovilo viac, niečo menej, ale ani jedna z týchto kníh ma nesklamala a neprekazila moje očakávania. Každý z titulov bol celkom iný a oslovil ma z odlišných dôvodov. No predsa len sa tu nájdu tituly, ktoré si ma získali natoľko, že prevyšujú ostatné. Nechcem robiť rozdiely, ale nepomôžem si a klamať vám nebudem. Zhrnutie venujem len dvom príbehom a vy čoskoro zistíte ktorým.

Predtým by som len rada zhrnula to, že ak ste milovníkmi série Selekcia, ktorá je pre nás mnohých pomerne previnilým potešením, pretože súboj dievčat o princa? Boj o lásku v reality show? Nuž nie je sa čím chváliť :D. Ale áno i ja ju mám naozaj rada a prvé tri diely o Amerike som si poriadne obľúbila. Od pokračovania som dávala ruky preč, ale napokon si ma predsa len našlo a viete čo? Nebolo to vôbec zlé! Názory, či ohlasy objavíte v spojení s pokračovaním veľmi rôzne a rozpoltené, no mne sa to páčilo a som rada, že som sa do toho predsa len pustila. Takže Následníčka a Koruna, rozhodne potešili.
Z Takmer definitívneho zoznamu najhorších nočným môr som bola spočiatku veľmi zmätená. Mám rada príbehy v ktorých sú zvláštnosti, divné prvky a nie tak celkom normálne postavy, no tu mi to prišlo prehnané. Čas však všetko zariadil a mne sa po pár stranách kniha veľmi zapáčila.
Som verný fanúšik Johna Greena a na jeho novú, novučičkú knihu som sa tešila priam detskou radosťou. Výsledok? Súhlasím s názormi, ktoré tvrdia, že táto Greenovka nie je celkom Greenovkou. Totižto autor má veľmi svojský štýl, ktorý dýcha z jeho diel, no toto mi prišlo, ako niečo nové. Iné. No rozhodne odporúčam. Ujo Green nesklamal :).

Nuž blížime sa k pasáži na ktorú som sa tešila najviac.
Ktoré knihy si ma získali najviac?

Chlapec, vtáčik a truhlár

Počuli ste už o knihe od autorky Matildy Woods? Pravdaže recenziu na tento titul nájdete na blogu, no aj tak verím, že nie každému je známy. A to je chyba! 
Jediné slová mi rezonuje v mysli - krása, krása, krása.
Krása! Ako na pohľad, tak aj po obsahovej stránke. Chlapec, vtáčik a truhlár je príbeh venovaný detským čitateľom, no o niečo viac pohladí dušu dospelákom, ktorý sa potrebujú zastaviť a prečítať si niečo, čo je vyjadrené jednoducho, no presne a trefne. Túto knižku vám určite odporúčam. Je veľmi útla, no poskytne vám príbeh z ktorého budete ústa otvárať. Zároveň sa milo usmievať a možno že i slzička vám ujde z oka, no ak uvažujete, tak by ste túto knihu vynechať nemali. A aby toho nebolo málo... vo vnútri na vás čakajú prekrásne ilustrácie na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať.


Zostáva nám posledný titul a tým nie je nič iné, než:

Ďaleko od hlučného davu
Milí moji čitatelia... Ani neviem kde začať! Toto nie je len najlepšia kniha za apríl. Za mesiac, za obdobie. Tak veľmi sa mi páčila, až sa zaradila k mojim najmilším za celý môj život. 
Som nerozhodný človek a tak, keby ste sa ma pred časom opýtali kto je mojim najobľúbenejším autorom, buď by som vám povedala, že neviem alebo vám vymenovala dlhý zoznam mien. Nuž teraz poznám odpoveď veľmi presne. Thomas Hardy. Jediné meno. Jediný autor.
Ešte nikdy som nezažila to, čo pri čítaní jeho tvorby. Neskutočne na mňa pôsobí a jeho štýl mi rezonuje pod kožou, v srdci, v duši. Ťažko sa to popisuje a vysvetľuje, ale pri ňom dostávam presne to, čo potrebujem. Čo nikde inde. Inšpiruje ma. Paralyzuje ma. Fascinuje ma. 
Jeho opisy sú čírou krásou a jeho niekedy priam poetický štýl je mojou závislosťou. 
Nemyslím si, že tento príbeh alebo aj celkovo jeho iná tvorba sadne každému, no pre mňa je to srdcová záležitosť, ktorá ma ovplyvňuje každý jeden deň.

utorok 15. mája 2018

Bavilo ma žiť | Keď kniha nesadne

Originálny názov: I Liked My Life
Autorka: Abby Fabiaschi
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 304

Maddy je oddaná manželka a matka sedemnásťročnej Eve. Stará sa o do-mácnosť, pre každého má čas a je skvelou hostiteľkou. Vždy pamätá v prvom rade na druhých a v neľahkých životných chvíľach vie dobre poradiť. Pre svoju rodinu je bezpečným prístavom... až do chvíle, keď jedného dňa dobrovoľne odíde zo sveta.
Jej manželovi Bradymu a dospievajúcej Eve to zlomí srdce. Dookola si kladú otázku, čo sa mohlo stať. Ako mohla milovaná osoba tak náhle a zdanlivo bezdôvodne odísť z ich života? Ako majú pokračovať bez nej? Z jej denníka sa o nej dozvedajú viac. Zisťujú, že ju vôbec nepoznali, a musia čeliť aj nepríjemnej pravde o sebe.
Čo sa skrýva za Maddinou záhadnou smrťou? Zmieri sa jej rodina s minulosťou a nájde šťastie v ďalšom živote bez nej?

Cítim sa poriadne previnilo a zakaždým, keď mi, čo i len pohľad padne na knižku ležiacu v zákutí mojej izby, cítim sa vinná. Vinná, vinná a vinná.
Viem, že sa to nestáva len mne. A že je množstvo kníh, ktoré jednoducho nesadnú každému. Že nám všetkým sa páči niečo iné a aj nálady máme v istých okamihoch rôzne, no i tak mi je veľmi ľúto toho, ako veľmi mi tento príbeh nesadol. 

Na mojom blogu narazíte na negatívnu recenziu zriedka. Nemám problém napísať svoj úprimný názor na danú knihu, no ako čitateľovi mi je ľúto, keď sa predsa len nejaká knižka dostane na moju nemilosť. Vždy sa snažím vyberať si knižky, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť. V kritike sa nevyžívam a skôr ma zarmucuje hovoriť o knihe v zlom, ale očividne to raz za čas prísť musí.

Skôr než vám porozprávam o tŕní v mojom oku, ktorým sa stal príbeh o žene, ktorá zanechala svoju rodinu a bez vysvetlenia ukončila svoj život, vám chcem povedať jedno, jediné.
A rada by som to zdôraznila. 
Nikoho od prečítania nechcem odhovoriť. To, že sa nepáčila mne, neznamená, že sa nemôže páčiť komukoľvek z vás. Je to len môj osobný názor s ktorým sa môžete mnohí zhodnúť, poučiť sa z neho, ale pokiaľ máte v pláne knihu predsa len vziať do rúk, neodkladajte tento plán kvôli mojim pocitom, ktoré nemusia byť totožné s tými vašimi. Ako som už povedala. Sme rôzni a každý si môže z príbehu odniesť niečo iné. Niečo svoje. 

Mám hrozné výčitky, pretože táto kniha ma nezaujala, ani len natoľko, aby som ju dočítala do konca. Viem, že nie je správne, ako som sa k tomuto problému postavila a mala som sa prebojovať až na koniec, no nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to.


Neviem v čom bol najväčší problém, no viem, že štýl Abby - autorky príbehu, mi nesadol. Nepáčilo sa mi akým spôsobom rozprávala o udalostiach a životoch postáv. Aj charaktery, ktoré vytvorila mi neboli sympatické, čo mi zážitok priveľmi nezlepšovalo. 
Počas čítania mi neustále svietila v hlave kontrolka, že toto nie je dobré. Že chcem knihu, čo najskôr odložiť a nevrátiť sa k nej. Áno, musela som sa nútiť k tomu, aby som prečítala aj aspoň chabý kúsok navyše. Skrátka ma tam všetko iritovalo. Správanie postáv bolo protivné a ich povahy mi prekážali. Dcéra Maddy síce bola tínedžerka, takže by sa jej nálady možno aj dali odpustiť, no aj tak som mala chuť ju uškrtiť. Manžel David bol absolútne zabratý do práce, takže ich romantický vzťah bol zrejme naozaj len a len na začiatku pri zoznámení sa a najhoršie je, že sympatie som si nevytvorila, ani len k Maddy, ktorá bola mŕtva. 

Chybou sa stali zrejme aj moje očakávania, ktoré sa priblížili, až príliš mimo realitu. Tešila som sa na odhaľovanie zápiskov z denníkov, pretože v knihách milujem pasáže tvorené zápiskami, listami, či čímkoľvek iným a výnimočným. Tu pre mňa nefungovalo absolútne nič.

Rada by som povedala aspoň niečo pozitívne na záver, no kedže som knihu nedokázala dočítať, ani len dokonca a odložila som ju po zhruba sto stránkach, nedokážem vymyslieť pozitívum. Je pravda, že sa číta ľahko a príbeh ubieha rýchlo. Dalo by sa povedať príjemne, no kedže sa mne osobne nepáčil, tak na mňa tieto body neplatili.

Je mi to hrozne ľúto a snáď nikoho neodhovorím od prečítania, ak vás príbeh zaujal. Na internete nájdete obrovské množstvo naopak pozitívnych ohlasov, ktoré sa s tým mojim nezhodujú, no pokiaľ si mám udržať úprimnosť a hovoriť vám o svojich názoroch pravdivo, tak som dnešnú recenziu nemohla napísať inak. No opakujem. Je to len výhradne môj názor.

utorok 1. mája 2018

Všade samé korytnačky

Originálny názov: Turtles All the Way Down
Autor: John Green
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 246

Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok.
Spisovateľ John Green, autor bestsellera Na vine sú hviezdy, ktorý sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, s drsnou úprimnosťou rozpráva svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva.

John Green patrí k mojim obľúbeným autorom. Každé jedno jeho dielo mi za tie roky niečo dalo a nejeden raz som ich vyhľadala zas a znova, pretože som sa potrebovala vrátiť späť k jeho myšlienkam a hrdinom, ktorí prežívajú tie najrozmanitejšie situácie. Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 
Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.
Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.
Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.
Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.
Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.
Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.


Moje hodnotenie:

sobota 28. apríla 2018

Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr

Originálny názov: A Semi-definitive List of Worst Nightmares
Autorka: Krystal Sutherland
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 312

Odkedy starý otec Esther Solarovej stretol smrť, celá rodina trpí strachom. Estherin otec je agorafobik a už šesť rokov nevyšiel zo suterénu. Brat Eugene sa bojí tmy a bez baterky neprejde ani krok. Mama Rosemary sa zas desí nešťastia. Solarovci veria, že sú prekliati a že raz ich to, čoho sa boja najviac, privedie do hrobu.
Lenže Esther kliatbu obíde... takmer. Zatiaľ nevie, z čoho má najväčší strach, a tak sa pre istotu vyhýba všetkému. Výťahom, malým priestorom, davom – skrátka všetkému, čo u nej môže vyvolať fóbiu. Esther je presvedčená, že má situáciu pod palcom, až kým nestretne bývalého spolužiaka zo základnej školy, svoju prvú lásku, Jonaha Smallwooda. Po tomto stretnutí ostane visieť na autobusovej zastávke ľahšia o mobil, všetky peniaze, ovocnú rolku, ktorú si nechávala na neskôr, aj zoznam nočných môr – nehovoriac o dôstojnosti. Lenže táto krádež je zároveň začiatkom nečakaného priateľstva. Spoločne hľadajú spôsob, ako prelomiť kliatbu, ktorá ničí Estherinu rodinu. Postavia sa fóbiám čelom, no zistia, že s jedným strachom predsa len nepočítali: so strachom z lásky.

Predstavte si, že by sa smola nelepila len na vaše päty, ale aj na celý zvyšok vašej rodiny. S takouto realitou žijú Solarovci po celý svoj život. Sú pripravený na každú možnú katastrofu, ktorá ich môže postretnúť a podľa toho riadia svoje životy. Snažia sa vyvarovať tragédiam, ktoré podvedome očakávajú v akýkoľvek čas. 
Prečo nemôžu žiť, ako bežná rodina s pár katastrofami na krku je viac, ako jasné. Postihla ich kliatba. Čo presne zapríčinilo ich kliatbu nie je jasné, no odkedy Estherin starý otec Reg stretol smrť v plnej kráse (nie neumrel, naozaj ju stretol) s ich životmi nie je niečo v poriadku. Esther sa s tým vysporiadava po svojom. Vidí svoju rodinu chrániacu sa pred vecami z ktorých majú strach a tak si aj ona vymyslí plán. Ostatní svoj strach poznajú, no ona nie. Prečo však čakať nepripravená? Takmer definitívny zoznam fóbii ju pripravý na všetko. Takže sa stráni každej potencionálnej veci, ktorá jej môže nahnať strach.
Taktiež Esther často môžete nájsť v prestrojení. Esther si je istá, že situácie zvládne oveľa ľahšie, keď sa prezlečie za sebavedomé ženské hrdinky, filmové postavičky, či podobne. 
Veru u Solarovcov je to pestré.

Asi musíte premýšľať nad tým, ako zvláštne pôsobí anotácia knižky. O čom to asi je? Ako môže taký príbeh vyzerať? Stojí za to risknúť? Nuž nado mnou zvíťazila zvedavosť a hlavne presvedčenie o Krystalinom talente, pretože jej predošlé dielko "Srdcu nerozkážeš" môjmu srdcu rozkázalo a jej príbeh sa mi veľmi páčil. I keď som bola po informáciách o jej novinke v rozpakoch, chcela som jej dať šancu. Opakujem, že som jej verila.


Medzi mnou a zoznamom sa to zrejme nezačalo najlepšie. Nepadli sme si do oka a keby to bola oficiálna schôdzka, tak by sme na ďalšiu zrejme spolu nikam nezašli. Pri knižkach to tak však nefunguje a aj keď nejakej nešťastnej kandidátke prvé stretnutie nevyjde, vždy má možnosť okúzliť vás na tej ďalšej. 
Rodina Solarovcov šťastie nemá, ale knižka o nich rozhodne áno, pretože na ďalšie razy si to u mňa opravila. Ospravedlnila sa mi dobre volenými slovami a šibalsky sa jej predsa len podarilo zatiahnuť ma do jej útrob.

A tak so mnou zoznam putoval po rôznych miestach. Cesta do školy mi odrazu ubiehala extrémne rýchlo a čakanie na zástavke mi bolo prikrátkym. Prestávky v škole nestačili a hodiny na ktorých nebolo možné čítať pod lavicou boli naopak príliš dlhými. Bolo náročné so sebou knižku nevláčiť, keď sa tak jednoducho a ľahučko zmestila do kabelky a sama sa pýtala do rúk a na cesty.

Priznávam, že som nečakala zlepšenie. Začiatok mi nesadol a príbeh sa mi nepáčil. Popravde ani samotný námet/zápletka mi nebola sympatická. Odjakživa mám rada v knihách zvláštnosti. Zvláštnych knižných hrdinov, poruchy, zvláštne prvky... To všetko mám rada, no tu to nefungovalo. Všetko mi prišlo divné, až príliš. Autorke som jej písanie neverila a tak mi to prišlo hlúpe a pritiahnuté za vlasy. Strácala som sa v tom a často som sa pristihla pri tom, že ani neviem o čom čítam.
Kedy sa to zlepšilo vám povedať neviem, no prišlo to rýchlo a nečakane. Ako ste si mohli všimnúť aj podľa mojich slov. V jednej chvíli som krútila hlavou a v tej ďalšej som sa usmievala od ucha k uchu. Časom možno prišlo ešte pár slabých chvíľ, no som presvedčená o tom, že za to mohli skôr moje osobné nálady, než príbeh ako taký.

Krystal písať vie a musím jej uznať plus za to, že v jej novom príbehu absolútne necítiť podobnosti s tým starým. Naozaj to bolo celkom, celkom inšie, než Srdcu nerozkážeš. Či už štýl, akým písala, ale aj celkové rozprávanie príbehu. Každý jeden detial bol akoby od inej autorky. Muselo byť náročné posunúť sa na takú úroveň, že sa odpútala od svojich spisovateľských zvykov a začala sa hľadať odznovu, no chválim ju. Stáva sa to málokedy.

V zozname mi boli sympatické netypické postavy. Esther je svojská, čo asi nikoho z vás neprekvapí a mám ju svojim spôsobom rada, no i tak mi sadol oveľa viac, než ona niekto iný.
Kto? No predsa Jonah - jej zlodejský, filmársky, novo-nadobudnutý kamarát, ktorý jej pomáhal prekonávať fóbie spísané na zozname. Práve on si ma získal zo všetkých postáv najviac a jeho prístup k životu a k Esther mi bol maximálne sympatický. Páčila sa mi jeho povaha a charakter. Sám mal doma množstvo problémov, no bol to priateľ, ktorého by mal po boku rád každý z nás.
Veľmi sa mi páčili línie o Estherinom starom otcovi a smrti. Nápad o kliatbe a jej prevedenie mi až tak nezavoňal, no nápad o smrti a pasáže s jej dedom boli fantastické. Chvíľkami som sa pristihla aj pri tom, že mám strach, no naozaj len chvíľku(!). Príbeh o Regovi by som si bez problémov rada prečítala.

Takmer definitívny zoznam má veľa chybičiek a záporov, no tie dobré stránky všetky negatíva šikovne vyvažujú. Cez všetko sa mi zoznam páčil a viete čo? Fakt rada by som videla videá, ktoré z dobrodružstiev pri prekonávaní strachu vznikli. Čo narobím...
Je pravda, že pri tejto knihe ma asi po prvýkrát napadlo, že možno je načase opustiť YA žáner a ísť na dôchodok, no to sa zrejme tak skoro nestane. Krystal to zachránila. A napokon uznávam i to, že téma, ktorú spracovala má svoj význam. Nepísala len tak do vetra, ale riešila problematiku, ktorá sa v našej spoločnosti vyskytuje.
Knihe dávam 3,5 sovičky.


Moje hodnotenie:

pondelok 23. apríla 2018

Chlapec, vtáčik a truhlár

Originálny názov: The Boy, The Bird and The Coffin Maker
Autorka: Matilda Woods
Vydavateľstvo: Albatros
Rok vydania: 2017
Počet strán: 200

Alberto žije v mestečku Allora, kde ryby vylietavajú z mora a domy žiaria ako drahokamy. Býva sám a dni trávi tým, že vyrába truhly pre miestnych obyvateľov, ktorí odišli na večný odpočinok. Jedného dňa mu do života vstúpi záhadný chlapec menom Tito a čarovný vtáčik, ktorí unikajú pred nebezpečenstvom a hľadajú útočisko. Tito je ustráchaný a nedôverčivý, ale kým zimné dni sú chladnejšie a ponurejšie, v Albertovom dome je čoraz teplejšie a veselšie. Uchráni truhlár chlapca a vtáčika pred sliediacimi očami miestnych klebetníc a tieňom minulosti?
Tento príbeh je o živote, o smrti a o tom, ako môže nádej prežiariť miesto, ktoré poznačil smútok.

Knihy by sa nemali súdiť podľa obálky, no len málokto by dokázal odolať túžbe siahnuť po tejto kráske. Na svete je množstvo prekrásnych obálok a aby som bola úprimná, tak som vám ich v predchádzajúcich recenziách/článkoch i často spomínala, ale... Chlapec, vtáčik a truhlár je prípad, ktorý dokázal prevýšiť všetky krásne obálky, ktoré poznám a ocitnúť sa na ich obľúbenej priečke takmer bez problému, či námahy. Farby, kresby, jednoducho každý jeden detail tvorí niečo výnimočné a prekrásne. V knižke sa nachádzajú aj ilustrácie, ktoré nie sú o nič horšie a tak treba naozaj uznať, že výsledok je doladený do absolútnej dokonalosti a oku polahodí, či chcete alebo nie.
Avšak ako sa hovorí - z peknej misky sa nenaješ. Bolo tomu tak?

Nie, pravidlo sa mi nepotvrdilo. S veľkým potešením vám môžem oznámiť, že Matilda Woods nám priniesla niečo nové a kúzelné. Tak, ako je kniha krásna na pohľad, tak je krásna i obsahom.
Nejedná sa o komplikovaný román s komplikovanou zápletkou. Dielo nie je rozsiahle a aj útly počet strán ešte väčšmi zužuje počet ilustrácií. No slová sú mocný nástroj a autorka s nimi vie pracovať. Jej štýl je priam magický. Stačí jej pár slov, pár viet a tak, ako kúzelník dokáže čarovať s kúzelnou paličkou, ona robí zázraky s písaním a vyjadrovaním svojich predstáv. Často sa stáva, že sa v bežnom živote povie veľa slov, no význam nie je jasný. Matilda však vie o čom hovorí, vie čo chce odkázať, a tak cez krásne metafory, výmysly a drobnosti odkáže svoju pointu, tak ako potrebuje.

Očakávala som rozprávku, ktorá je však určená aj dospelým čitateľom - skrz jej význam a odkaz. Moje očakávania boli správne a predsa som dostala o kúsok viac a ostala som prekvapená. Čím ďalej som čítala, tým menej som cítila rozprávku. V deji neboli veci nevhodné detským ušiam. Nič pohoršujúce, aj keď téma je predsa len v istých smeroch netradičná a každý ju pojme inak, čo však podľa mňa záleží individuálne od každého malého čitateľa a jeho povahy. No i tak to na mňa pôsobilo vyspelo, reálne, silne. Iste, nachádzali sa tam výmysly a absolútne nereálne prvky. Kde by som narazila na lietajúce ryby, všakže? No aj tak sa tohto pocitu nezbavím a knihu vnímam skôr, ako rozprávku pre dospelých. Krásne poetickú.

V príbehu sa nachádzajú postavy, ktoré sú rozmanité, ako svet samotný, no ich rozdielnymi charaktermi, povahovými črtami a prejavom autorka často ukazovala akýsi príklad. Lepšie povedané poučenie. Ich správanie ukazovalo v jednoduchosti, akými ľuďmi sú. Dobrými, či zlými, no samozrejme tu narazíme aj na komplikované postavy, pri ktorých nemôžeme použiť nálepku dobrý/zlý a jednoducho ich musíme vnímať takých, akí sú.
Truhlár Alberto je skvelou postavou. Postupne sa v príbehu dozvedáme o jeho živote. O tom, ako sa priučil svojmu remeslu a aké okolnosti formovali jeho osobnosť. Bol to láskavý muž, ktorý všetko, čo mal ochotne a rád rozdával iným, ktorý toho mali naopak menej. O mŕtvych sa staral s nehou a priateľsky, a o živých mal rovnaký záujem. Bol však osamelý a na iných hľadel viac, než na seba.
Ani netušil, akým spôsobom sa mu zmení život, keď naň nie je sám. Chlapec Tito - šikovný, plný snov, nápadov a myšlienok mu priniesol do domu teplo a radosť. Vtáčik bol skvelým pomocníkom a spolu boli výbornými spoločníkmi.

Na túto knihu nemôžem povedať jediné zlé slovo. Čítanie som si vychutnávala a rozhodne som sa nenudila. Vám, moji milí čitatelia, knižku odporúčam koľko len vládzem a dovolím si tvrdiť, že nikto jej prečítanie nedokáže vyslovene oľutovať. Každý z nás má možnosť odniesť si z nej "to svoje".
Majte sa krásne :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Knižku si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

nedeľa 8. apríla 2018

Ďaleko od hlučného davu

Originálny názov: Far from the Madding Crowd
Autor: Thomas Hardy 
Vydavateľstvo: Pravda
Rok vydania: 1981
Počet strán: 404

Samostatná a nespútaná Bathsheba Everdeen vo veľmi mladom veku zdedí farmu po svojom strýkovi. Vďaka jej duchu a povahe, ktorá nepodlieha spoločenským zvyklostiam o podceňovaní ženského pohlavia, sa rozhodne viesť farmu celkom sama. Nenajme si šafára, ktorý by zariaďoval chod vecí. Ponechá si len základných podriadených a vlastným rozumom panuje nad všetkými záležitosťami pevnou rukou.
Gabriek Oak je farmár alebo ním aspoň bol. Okolnosti ho posunú k návratu k pastierstvu, ale privedú ho k žene, ktorá ho v myšlienkach sprevádza po celý život. K Bathshebe. Snaží sa jej byť priateľom, poradcom, ale predovšetkým jej dáva priestor pre jej rozlet a realizovanie sa. 
Román venovaný prírode, komplikovanej láske, smiešnosti osudu, charakterom ľudí a samotnému životu. O tom písal Thomas Hardy v jeho klasickom a veľmi známom románe - Ďaleko od hlučného davu.

Niekedy si nás príbeh nájde sám bez nášho vlastného pričinenia.
Môj príbeh s Hardym bol takmer, ako z filmu, teda lepšie povedané naše prvé stretnutie sa odohralo za milých podmienok. Jedného pekného dňa som zavítala na burzu kníh celkom sama, samučičká. Prehŕňala som sa kopou kníh a snažila som sa nájsť tú správnu. Do očí mi padali skvelé tituly, ale srdce mi poskočilo len pri jednom, jedinom. Áno bol ním - Ďaleko od hlučného davu. Príbeh mi nebol neznámy, pretože pred dávnou dobou som videla film z ktorého som mala množstvo zmiešaných pocitov, ale tá obálka... Musím sa priznať, že aj keby som v tej chvíli narazila na knihu, ktorú vyslovene nemám rada, ale mala by takúto krásnu obálku, neváhala by som. V mojej knižnici mám množstvo kníh, ktoré patria k tým vzácnejším a opatrujem si ich, ako oko v hlave. No toto je môj osobný klenot, pretože nielen že obálka je prekrásna, ale ešte i putuje na svete dlhý čas (rok 1981) a vlastnili ju mnohé ruky, ktoré ju opatrovali. Myslím, že vlastniť takúto knižku s históriou vie srdce knihomoľa zahriať rovnako, ako teplé objatie.

To akú knihu čítame je našou voľbou. Slobodne si vyberáme tituly po ktorých následne siahneme, no predsa len sa stáva ojedinele, že kniha si zvolí nás. V takýchto chvíľach po nej siahneme bezmyšlienkovito, bez úvah a očakávaní. Neplánujeme si ju ani kúpiť, ani čítať, no predsa sa tak stane. Zriedkavo je výsledok zlým, pretože keď si kniha zvolí nás, za jej čitateľov a vyberie si čas, kedy ju prečítame, úspech je takmer zaručený. 
Takýto príbeh sa nám vie dostať pod kožu. Prehovára nám do duše a srdce nám v istých chvíľach bije o niečo prenikavejšie, pretože niektoré momenty nás prenášajú, až za hranice príbehu. Prenikáme do prostredia v ktorom sa pohybujú postavy, ktorých osudy sledujeme a nás sa to odrazu začína celkom nevinne dotýkať.

Dokonca i keď sa dívame priamo pred seba, obraz
si kreslíme a farby nanášame podľa vlastnej túžby, ktorú v sebe
skrývame, nezávisle od toho, čo oči vnímajú.

Thomas Hardy ku mne prehovoril presne takýmto štýlom. 
Knihy čítam odkedy sa pamätám a celé roky striedam tituly za titulom. Neustále skrývam hlavu v nejakom inom svete. Avšak čoraz častejšie sa mi stáva, že knihy mi už nedávajú toľko, ako na začiatku, keď som bola mladšia a čítala som pomalšie. V poslednom čase čítam rýchlo a kníh chcem mať prečítaných, čo najviac, ale príbeh si prežijem veľmi povrchne. Zakrátko si ani na mená postáv nespomeniem a pri čítaní mám veľký problém s vnímaním a sústredením. V skratke... čítam povrchne. Volím kvantitu a nie kvalitu.

A potom prišiel Hardy. Preniesol ma ďaleko do krásnej prírody. Na vidiek, ktorého opisy ma strhli a vytvorili mi takmer zimomriavky. Fascinoval ma spôsob, akým rozpráva a aký sa predovšetkým v dnešnej dobe len tak nevidí. Knihu som mala rozčítanú dlhší čas, no nebolo to tým, že by som na ňu nemala čas. Totižto každý jeden úsek som si vychutnávala a prežívala ho. Niekedy som isté dni nečítala zámerne a o to viac som sa tešila na príbeh, na ten ďalší deň. Všetko vo mne doznievalo oveľa intenzívnejšie, ako keď čítam nepretržite a dlhé hodiny.

Charaktery boli fantastické a krásne rozmanité. Ľudia sú rôzni a Hardy sa snažil vykresliť, čo najreálnejšie postavy v reálnom svete. Dej je zameraný na mladú Bathshebu, no pokiaľ čítate pozorne, tak to zďaleka nie je iba o nej. I keď v príbehu má svoje pevné miesto.
S Bathshebou to nie je jednoduché a pre mňa, ako čitateľa, nebolo jednoduché pochopiť všetky jej rozhodnutia a názory. Často som iba potichučky krútila hlavou a zamýšľala sa nad tým, ako by som sa zachovala ja alebo iní, no časom som predsa len dozrela na inakšie závery, než som mala v tých okamihoch. Aj v tom je to čaro. Tá autentickosť a uvedomenie si, že v živote máme rôzne rozhodnutia a to aké boli si uvedomíme, až spätne. Bathsheba má však tú nevýhodu, že mi jej zlé a neuvážené konanie vidíme a vnímame ihneď.

- Pretože ste taká zmyslov zbavujúca a ja som taký
zmyslov zbavený.

Čarovné však boli pre mňa opisy. Prírody, situácií, ľudí. Ale najmä prírody a okolia. Ďaleko od hlučného davu je kniha, ktorá je akoby stvorená pre čítanie v prírode. Je dokonalá pre rozširovanie snov, fantázie a cítenie.
Mám pocit, že som nič krajšie nečítala, i keď som mala možnosť čítať množstvo krásnych románov. Thomas Hardy však nosí čaro, ktoré cítiť v každej jednej vete. Človek nadobúda pocit, že to musela byť veľmi zaujímavá osobnosť a krásna duša. Pozeral sa na svet výnimočným pohľadom a prenikal ním do hĺbky. Pozoroval a preciťoval chvíle, ktoré obnášajú jeho knihy.
Tento román na mňa spravil obrovský dojem a zasiahol ma na mieste, kde mi vyčaril úsmev na tvári, ale z toľkej krásy ma až zabolel na duši. Avšak nič vám nedokážem odporúčiť viac, než Ďaleko od hlučného davu. Ak sa vám podarí vcítiť do jeho slov a myšlienok, ktoré som si ani nestíhala značiť, no rezonovali vo mne ešte pár dní, tak vás čaká jeden z najkrajších zážitkov, aké vás môžu postretnúť.
Myslím, že hodnotenie ani netreba.

- ...Kedysi ste pre mňa nič neznamenali, a vtedy som bol spokojný.
Teraz pre mňa opäť nič neznamenáte, ale aké je rozdielne toto druhé
nič od toho predošlého!

nedeľa 1. apríla 2018

Marec v knihách

Zdravím vás moji milí čitatelia!
Ako sa máte? Pevne verím, že sa vám darí dobre a všetko vám vychádza, ako má. Sviatky už nie sú na ceste, ale nastal ich čas a tak vám prajem krásnu Veľkú noc a z pohľadu ženy, nie až tak veľa kupačov (česť výnimkám).
Túto rubriku, ktorú som začala písať od januára a pri ktorej som si sľúbila, že bude vychádzať pravidelne každý mesiac... Nuž ako to už býva - nevydalo. Február nám vypadol a dopisovať ho neplánujem, čo mi snáď láskavo odpustíte. No veľmi rýchlo a v skratke vám môžem povedať, že vo februári ma veľmi milo prekvapilo a istým spôsobom i ohromilo dielko od Colleen Hoover - Končí sa to nami. Pri takom množstve ohlasov som zrejme mohla očakávať pozitívny výsledok, no pravdou je, že som čakala čokoľvek, než to, čo som dostala. Bolo to jednoducho výborné a knihu určite odporúčam. Avšak všetky knižky prečítané v predminulom mesiaci mi dali mnoho pocitov. Najdlhší deň Adama T. bol nevšedným zážitkom a jeho čítanie som si užila naplno. Potešil ma re-reading Búrlivých výšin, ktoré nadovšetko milujem a radosť mi urobilo i to, že som sa posnažila a prečítala som Mesto kostí v angličtine. Na začiatku mesiaca som bojovalo s knižnou krízou, no tú porazil perfektný záverečný diel série o Neobyčajných deťoch - Knižnica duší. Túto sériu si rozhodne potrebujete prečítať! Bez debaty :).
Ale prejdime konečne k marcu!

V marci som žiaľbohu nemala toľko času, koľko by som chcela a ak bol február náročným mesiacom, tak som ani zďaleka netušila, čo všetko mi prinesie marec. No i tak ma týmto mesiacom sprevádzali viac ako zaujímavé príbehy, ktoré vám rada predstavím.

Prečítané knihy:

  1. Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť / Mary Ann Shaffer, Annie Barrows
  2. Agnes Greyová / Anne Brontë
  3. Žena v okne / A. J. Finn
  4. Dieťa ohňa / S. K. Tremayne

Najkrajšia kniha
Agnes Greyová 
Konečne môžem povedať, že som čítala román od každej Brontë sestry. Jana Eyrová ma očarila už pár rokov dozadu a stále si drží v mojom srdci miesto obľúbenej knihy. Búrlivé výšiny taktiež nezaostávajú a ich nespútaným príbehom, atmosférou a charaktermi si ma získali naveky vekov. Nie nepreháňam.
Nuž a Agnes? Presne mi to sadlo k obrazu o Anne. Veľmi som v jej príbehu cítila jej osobnosť, nenaplnené túžby a sny, ktoré v sebe ukrývala počas jej života. Zo sestier dosiahla najmenší úspech, či slávu, no i tak si dovolím tvrdiť, že jej tvorba nie je o nič horšia od Charlotty, či Emily. Spôsob rozprávania a štýl písania akým píše má taktiež veľmi osobité čaro a dokáže sa dostať do srdca čitateľa. Príbeh Agnes sa mi páčil a bola to jedna z kníh, ktorej myšlienky na mňa naozaj pôsobili a čítanie som si pomaly vychutnávala. Pre milovníkov klasiky je to skvelá voľba. Tento román obsahuje krásne hodnoty, ktoré postupne v našej dobe vymierajú alebo vymreli. 

Najkrajšia kniha. Kniha mesiaca... ak nie roka :)
Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť
Táto kniha bola pre mňa neskutočným zážitkom. Dovolím si tvrdiť, že román má veľmi blízko k tomu aby sa stal mojou najlepšou prečítanou knihou za rok 2018, aj keď ešte rok nie je ani v polovici. Našla som tam absolútne všetko, čo som potrebovala a tento krásny príbeh mi neprehovoril len do srdca, ale aj rovno do duše. Prekrásne. Jediné slovo, ktoré aspoň minimálne opisuje krásu, ktorú vytvorili dve autorky. 
Obyvatelia ostrova Guernsey mi prirástli k srdcu a stali sa mi istým spôsobom priateľmi. Bolo mi až smutno, keď som sa ocitla na konci príbehu, pretože chcela som viac a viac... Až by som sa najradšej ocitla medzi nimi. Výborná kniha.
V tomto roku si v kinách budeme môcť pozrieť aj filmové spracovanie v ktorom, ako hlavnú hrdinku obsadili úžasnú Lily James. Som presvedčená o tom, že sa máme na čo tešiť! Kuk trailer.


Tieto dve knižky mi v hlave rezonujú najviac. Istotne si zaslúžia spomenúť, tak ako Žena v okne, tak i Dieťa ohňa, no moje srdce bije pre tie druhé dve diela, spomenuté vyššie.
No aspoň sa s vami môžem podeliť o to, že som konečne prekonala moje vyhýbanie sa trilerom a Ženou v okne sa mi stal tento žáner oveľa bližším. 
Majte sa krásne :)! Teším sa na vaše ohlasy.

piatok 30. marca 2018

Román založený na atmosfére | Dieťa ohňa

Originálny názov: The Fire Child
Autor: S. K. Tremayne
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 360

Keď sa Rachel vydá za príťažlivého tmavovlasého Davida, všetko zapadne na svoje miesto. Skončí s osamelým životom v Londýne, presťahuje sa do krásneho panského sídla Carnhallow House v Cornwalle a získa bohatstvo, lásku a milujúceho nevlastného syna Jamieho.
Ale potom sa Jamieho správanie zmení a Rachelin dokonalý život sa postupne rozpadáva. Jamie predvída znepokojujúce udalosti, tvrdí, že vidí ducha nebohej matky – Davidovej prvej manželky. Chce len vytrestať Rachel alebo je traumatizovaný väčšmi, než si myslela?
Rachel snorí v minulosti a podozrieva manžela. Prečo nechce, aby o Jamieho výbuchoch hovorila s odborníkom? A čo sa vlastne stalo pred necelými dvoma rokmi, keď predčasne zomrela jeho manželka? Leto ubieha, blíži sa december a ona sa bojí, že Jamie hovorí pravdu. Naozaj Rachel na Vianoce zomrie?

Asi je dobre, že som si písanie recenzie odložila o pár dní neskôr a nepustila sa do písania ihneď po čítaní, s čerstvými myšlienkami. Všetky dojmy sa mi akosi viac uležali v hlave a názor, ktorý som mala až do konca veľmi rozpoltený sa mi predsa len o niečo viac ujasnil.
S Dieťaťom ohňa to bolo, ako na hojdačke. No začnime pekne od začiatku.
Autorovu tvorbu som zaregistrovala už začiatkom(?) novembra, kedy vychádzala jeho kniha: Dvojčatá z ľadu. Pamätám si, že ma anotácia poriadne zaujala a príbeh ma k celku lákal, no bola som vtedy vyťažená a tak nejak som to nutkanie potlačila.
Nuž máme tu marec a tentoraz som neodolala. Nemám rada bežné romány, no skrz anotáciu som nadobudla pocit, že v tomto bude viac, než len klasická zápletka o dvoch manželoch. Skrátka a dobre... znelo to sľubne.

Čoskoro mi pristálo Dieťa ohňa v rukách a ja som sa nadšene pustila do čítania. Tie očakávania boli predsa len zrejme vysoké a čakalo ma prekvapenie. (Ani za svet by som vám v tej chvíli nevedela povedať, či bolo myslené v pozitívnom slova zmysle). Zoznámenie sa s autorom neprebehlo hladko a jeho štýl písania, ktorým sa mi snažil predstaviť a zapáčiť, mi nepadol do oka. Od začiatku som mala množstvo výhrad, ktoré žiaľ bohu veľmi ovplyvnili hodnotenie.
Nebolo mi sympatické, ako píše. Dialógy boli hlúpe a najmä nereálne. Monológy boli snáď ešte hlúpejšie a to že mi prišli hlúpe i postavy vám zrejme, ani nemusím spomínať. Nepáčilo sa mi, ako príbeh rozprával. Ako ho rozvíjal a nepáčilo sa mi, čo robil s postavami. Nevedela som mu to uveriť, pretože príbeh mi neprišiel, ani v najmenšom autentický. Opakujem... Pôsobilo to nereálne a hlúpo. Veľmi ma to mrzelo, pretože tak sľubný námet a ešte nádejnejšie prostredie sa tak často nevidí. Autor však u mňa zlyhával.


Monológy, kde hlavná hrdinka Rachel opisovala jej spoločný život s novým manželom Davidom ma boleli na duši. Asi miliónkrát som si prečítala o tom, aký úžasný dom David vlastní, ako je Davidov syn Jamie nadpozemsky krásny a všetky ďalšie úvahy o ich nekonečnej láske, budúcich deťoch, ktoré budú krásne po Davidovi a o dokonalej budúcnosti na obzore sú neklamným znamením, že niekde sa stala chyba.

ALE.
Áno ono príde ale.
Tak ako autor písať nevedel, tak aj písať vedel. Musí to znieť, ako poriadny nezmysel, no hneď vám to vysvetlím. Je to môj názor a možno sa s niektorými čitateľmi nezhodneme, no ja som to pociťovala takto. Pri Tremaynovi záležalo o čom píše.
Nemôžem úplne popierať jeho spisovateľské kvality, pretože ako autor má skutočne výborné nápady. Taktiež aj zápletky sú jeho silnou stránkou a svoje príbehy má poriadne naplánované. Dokáže vás zmiasť, zaujať a aj keď máte pocit, že vec je istá, predvídateľná a vy už ste to jadro problému odhalili, tak verte tomu, že ste ďaleko od pravdy. Lenže toto je ten problém.
Tremayne má v hlave príbeh. Má premyslené jeho najsilnejšie stránky a konflikty, nuž a keď sa v písaní dostane k takýmto kľúčovým momentom, tak je to jedna báseň. Odrazu ma v hlave nenapadajú slová, ako nereálne a hlúpe. Odrazu mu to verím. Vie skvele navodiť atmosféru, ktorá v Dieťati ohňa nechýba. Dokáže vo vás prebudiť aspoň kúsok strachu a napätia a vie vás preniesť do prostredia, ktoré minimálne stojí za to. Dej graduje ľahučko a celé to na vás funguje, tak ako má.
No pokiaľ píše omáčky príbehu. Takú tú kulisu, kedy postavy vedú normálny, bežný život a veci ešte nie sú v pohybe. Keď vám ukazuje dialógy a situácie postáv, ktoré nie sú úplne dôležitými a strhujúcimi, ako v jadre... vtedy jeho písanie zlyháva.
Dúfam, že sa chápeme.

Pre všetky tieto faktory pre mňa nebolo jednoduché mať na príbeh určitý názor. Nebudem klamať. Zo začiatku som mala chuť odložiť to a podarovať ďalej. Potom sa to výrazne zlepšilo a mne sa to páčilo. Časom ešte vedeli prísť momenty, kedy mi autor pripomenul veci pre ktoré som mala v pláne dať nízke hodnotenie a nedúfala som v zlepšenie, no opäť prišiel na správnu vlnu, až prišiel záver a ten ma zmiatol ešte viac.
Skrátka je to komplikovaná kniha, s ktorou to nebolo jednoduché, no aj tak nemôžem povedať a ani nedokážem, že by sa mi nepáčila alebo vám ju neodporúčam. Práve naopak.
Určite by ste jej mali dať šancu. Cez všetko som sa ešte s ničím podobným nestretla a aj po pár dňoch sa k príbehu v myšlienkach vraciam, čo je pre mňa obrovské plus. Malo to veľmi silné momenty, ktoré mi utkveli v pamäti a zanechalo to vo mne dojmy. Príbeh má atmosféru, ktorú je nemožné neoceniť a ten nápad je zaujímavý. Takže áno páčilo sa mi to.
Verím, že táto recenzia musí znieť veľmi zmätene, no teraz viem oceniť, aký zmätok to vo mne zanechalo.
A čo vy? Chystáte sa knižku čítať? Čítali ste Dvojčatá z ľadu?
Budem rada, keď mi v komentároch napíšete vaše skúsenosti, či plány.
Majte sa krásne :)!


Moje hodnotenie:

štvrtok 15. marca 2018

Čo je skutočnosť a čo len predstava? | Žena v okne

Originálny názov: The Woman in the Window
Autor: A. J. Finn
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 488

Ubehlo desať mesiacov, odkedy Anna Foxová naposledy vyšla zo svojho starého domu v New Yorku. Desať mesiacov putuje miestnosťami ako duch, desať mesiacov sa oddáva spomienkam, popíja (asi príliš) a bojí sa vyjsť von.
Anna trpí agorafóbiou, chorobným strachom z otvorených priestranstiev. Okno je jej jediným spojením so svetom. Sedáva pri ňom deň čo deň a pozorne sleduje všetky zmeny v susedstve. Keď sa do domu naproti nasťahujú Russellovci, okamžite ju niečím priťahujú. Otec, matka a dospievajúci syn, obraz dokonalej rodiny, vzdialená ozvena Anninho niekdajšieho života. Iba Anna však vie, že zďaleka nie všetko je také uhladené ako na povrchu.
Noc pretne desivý výkrik. Vzápätí ďalší.
Kto však uverí žene, ktorá celé dni len postáva pri okne? Môže vôbec veriť sama sebe, spoľahnúť sa na svoje zmysly otupené samotou? Anna si uvedomuje, že ak chce dokázať zločin, najprv musí vyjsť z vlastnej ulity.

Keď naberiete odvahu a vyleziete zo svojej čitateľskej, komfortnej zóny (siahnete po inom žánre), môže to znamenať len jediné. Katastrofu, či práve naopak - nečakane skvelý výsledok.
Z mne neznámych príčin sa žánrom, ako detektívky, krimi, trilery a pod. vyhýbam. (Okrem Poirota od Agathy Christie. To je láska). Každopádne nerobím to náročky. Bez toho, aby som si to nejakým spôsobom uvedomovala, takéto knihy nevyhľadávam a nečítam. Čím mi prišla Žena v okne natoľko iná, aby som po nej siahla neviem, no viem, že ma dostatočne zaujala a mala som z nej naozaj dobrý pocit. Cítila som, že sa mi môže napokon páčiť.

Riskla som to.. Mám celkom chuť vás naťahovať, či sa mi risk vyplatil, no nemá to cenu. Dlho pred vami nedokážem ukryť, že sa podarilo. Moje cítenie nesklamalo a príbeh si ma naozaj získal.
Od začiatku som sa spokojne usmievala, pretože už po krátkej chvíli som zistila, že počet strán pre mňa nebude, ani zďaleka taký vysoký, ako sa zdal. Prečo? Stránky sa mi otáčali samé. Dej navyše tvorili často i veľmi krátke kapitoly, ktoré ma nútili čítať ďalej, respektívne napomáhali k rýchlemu čítaniu, pretože číta sa niečo rýchlejšie, než krátke útržky? Jasné, že nie.


Ak na mňa aj spočiatku pôsobil autorov štýl chaoticky (mám na mysli rozprávanie), ani som sa nenazdala a zvykla som si. Rýchlo som sa zorientovala v hrdinkinom malom, veľkom svete a začali sa mi spájať súvislosti, ktoré mi časom skladali príbeh.
Zápletka zaujme nejedného čitateľa, pretože autor využil veľmi vďačné prvky. Žena "uväznená" vo svojom dome, trpiaca panickým strachom. Neschopná vyjsť von. Pozorujúca okolie.
So svojou knihou sa vyhral. Nielen, že mal dobré nápady, ale aj spracovanie dokázal na výbornú. Podarilo sa mu vo mne vyvolať chvíľami napätie, možno i strach a najmä sa mu podarilo ma do príbehu naplno preniesť. Ani raz som sa nemusela nútiť do toho, aby som išla čítať. Celý deň som sa práve že tešila na moment, keď budem mať čas a kniha sa mi dostane do rúk. Taktiež som nemala problém so sústredením, čo sa mi zvykne stávať. Keď som čítala, tak som čítala. Nič iné ma netrápilo.

Páčilo sa mi i vykreslenie charakterov postáv, ktoré sú naozaj rozmanité. Neustále musíte sledovať drobné detaily, maličkosti, slovíčka a dávať na svoj vnútorný pocit, pretože autor sa zahráva a nič nie je také, ako to vyzerá. 
Poriadne ma prekvapilo, keď sa mi na konci potvrdila teória. Moje teórie sú vždy, ale naozaj takmer vždy úplne mimo, no tentoraz som si to pekne poskladala, ako puzzle a jasné, že som sa potom spokojne tešila, ako malé dieťa. I keď jedna vec ma zaskočila tak, že som ledva udržala zavreté ústa. Nie všetko sa tu dá odhadnúť, čo je samozrejme len a len dobré.

Hlavná hrdinka Anna to nemá jednoduché a v niektorých momentoch je trocha náročné chápať jej konanie. Všetko však postupne zapadá do seba a aj k Anne si čitateľ nachádza svoju cestu. Žiť iba v rozmedzí svojho domova a nedokázať vyjsť von je neskutočne náročné, no je zároveň priam zaujímavé na chvíľu sa scítiť s niečím takým. 
Myslím si, že Žena v okne je skvelá na odpútanie. Keď prídete unavený zo školy/z práve a po celom dni sa začítate do tohto skvelého príbehu... Prídete na úplne iné myšlienky. Pre mňa to bol v podstate nový žáner, no cítim, že voľba to bola skvelá a ani na chvíľu som neoľutovala. Určite odporúčam ďalej :).


Moje hodnotenie:

piatok 23. februára 2018

Autor, ktorý vidí a chápe | Alebo Najdlhší deň Adama T.

Tejto recenzii sa vyhýbam už dobrý týždeň, ak nie viac. Sama sebe si tým škodím, pretože po prečítaní tejto knihy som v sebe mala množstvo pocitov a myšlienok a čím dlhší čas ubieha, tým viac sa slová, ktoré aspoň ako tak dávali zmysel, rozlietavajú na všetky strany.
Nie je jednoduché popísať vám najnovšiu knižku Patricka Nessa. Ale s naozaj dobrými knihami to tak už asi býva.
Adam T. ma prinútil zamyslieť sa nad Nessovou tvorbou o niečo viac, než predtým. Ness píše pre tínedžerov a jeho postavy sú vždy maximálne reálne, nech prežívajú akýkoľvek druh reality. Popisuje, aké je to cítiť sa stratene, poprípade keď ako človek neviete zapadnúť, či nájsť si svoje miesto. Poukazuje, že je v poriadku byť iný, respektívne byť absolútne normálny. Aké je to hľadať sám seba a nevyznať sa, necítiť sa dobre. Prinútilo ma to uvedomiť si a zamyslieť sa nad tým, že aj Patrick Ness bol raz taký. Stratený tínedžer, ktorý sa hľadal a premýšľal nad vlastným zmyslom bytia. Ako autora som ho mala vždy veľmi rada, no po Adamovi T. mi prirástol k srdcu ešte viac. Pri ňom mám pocit, že veci nielen vidí, ale aj chápe. Takýto pocit som zažila jediný raz a to pri Stephenovi Chboskom a jeho Charliem. Preto u mňa Ness neskutočne stúpol.

O čom samotný príbeh vlastne je?
Prekvapivo už z názvu sa dá jemne vyčítať dej tejto knižky. Najdlhší den Adama T. je skrátka naozaj o Adamovom najdlhšom dni. Dlhom, dlhom, ťažkom dni.
Adam je obyčajný chalan. Žije v pomerne prísnej rodine. Jeho otec je pastor, starší brat nasleduje otcov príklad a Adam je... proste Adam. Nejde úplne smerom, ktorým by si priali jeho rodičia a najmä normálnym. Avšak čo je normálne? Ako to, že Adamova podstata by mala byť niečo za čo by sa mal hanbiť a z čoho by sa mal liečiť, keby jeho rodičia na to prišli? Prečo by malo byť to, aký je sám sebou dôvodom, pre ktorý by mohol prísť o lásku rodiny? Adam uvažuje. Jeho deň je bežný, no s množstvom komplikácii. Hádka s otcom. Odhalenia, priznania, straty a nádej. Sex a ešte viac myšlienok. V Adamovom búrlivom dni sa toho udeje neúrekom, no sú to veci, ktoré sa dejú i nám. S ktorými sa každý z nás môže stretnúť. Každý z nás určite zažil deň, kedy nevedel ako ďalej. Stratil svoje istoty a zrazu sa zasekol. No potom prišla zmena. Ako sa napokon ukončí Adamov deň...?

“Why did everyone no longer a teenager automatically dismiss any feeling 
you had then? 
Who cared if he’d grow out of it? That didn’t make it any less true 
in those painful and euphoric days when it was happening.”

Patrick Ness je výnimočný so svojimi originálnymi nápadmi, ktoré sú jeho špecialitou. Pri jeho knihách vždy dostanete viac a popravde dostanete aj to, o čom ste nevedeli, že to potrebujete. Ness tentoraz do príbehu vložil niečo, čo zrejme mnohých zmätie a prinúti premýšľať.
Knihu tvoria dve dejové línie. Áno podstatou je Adamov deň, ale čitateľ zároveň sleduje príbeh z pohľadu kráľovnej a jej verného satyra... Viac vám o tom hovoriť nechcem. Tieto pasáže sprevádza zmätok a neistota. Celá táto kniha by sa úplne zaobišla bez týchto úsekov, lenže v tomto je čaro Nessa. Jemu klasický príbeh nestačí. Vďakabohu za to.

Zo všetkých Nessových kníh sa mi Adam zrejme páčil najviac. Neviem presne v čom spočíva jeho čaro, no cítila som ho v každom kúsku tela. Nedokážem poriadne hodnotiť knihu, ako celok a bez hlúpych rečí okolo, pretože emócie sem patria. Všteko je tu založené na nich. Každá myšlienka, každý postreh a situácia... Všetko to musíte prežiť.
Ale aby som bola spravodlivá, tak autorov štýl bol ako inak výborný. A najmä kniha sa čítala, až extrémne rýchlo. Za necelú polhodinu som mala za sebou 50 strán, pričom som ani sama nevedela ako. S Adamom môžete pokojne prežiť svoj deň aj vy, pretože je to kniha, ktorá sa dá prečítať na jedno posedenie. Takže čo je lepšie, než prežiť jeden takýto deň? Premýšľaním, hľadaním a najmä v rukách s týmto pokladom?
Asi vám je jasné, že knižku odporúčam všetkými desiatimi.

Veľmi by som chcela poďakovať aj internetovému kníhkupectvu PreŠkoly, vďaka ktorému som si knihu mohla prečítať.
Kúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese :).

Moje hodnotenie: