piatok 30. augusta 2019

Delia sa o posteľ, no nikdy sa nevideli | Spolubývajúca

Originálny názov: The Flatshare
Autorka: Beth O'Leary
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 400

Tiffy a Leon sa delia o byt, dokonca aj o posteľ.
Tiffy Moorová si po nepríjemnom rozchode s priateľom hľadá nové bývanie. Čo najrýchlejšie a čo najlacnejšie. Lenže ponúkané londýnske byty sú príliš drahé a so svojím nízkym príjmom pomocnej editorky si ich nemôže dovoliť.
Je taká zúfalá, že odpovie na inzerát, v ktorom sa hľadá spolubývajúci. Leon pracuje na nočné zmeny v hospici a byt vtedy nepotrebuje. Tiffy by ho teda mohla využívať v noci aj cez víkendy. Leon bude doma len v čase, keď sa ona bude zdržiavať v práci. V skutočnosti sa teda nikdy nemusia stretnúť.
Tiffy a Leon si začnú nechávať odkazy – najprv o tom, kedy sa odvážajú odpadky, postupne sú však odkazy srdečnejšie, jeden druhému nechávajú jedlo či koláče, debatujú o všeličom možnom. Hoci sú rozdielni, čoskoro sa spriatelia. A možno medzi nimi vznikne aj niečo viac.
Ibaže zaľúbiť sa do svojho spolubývajúceho asi nie je dobrý nápad, najmä ak ste sa s ním nikdy nestretli!


...

Nie som veľký fanúšik oddychových románov, ktoré v dnešnej dobe vychádzajú, no tak ako každý smrteľník, aj ja si niekedy dokážem dopriať "zakázané potešenie". Otázne len je, či daná voľba zhrešiť bude naozaj potešením alebo sa utvrdím v názore, že od istých žánrov treba dať ruky preč. Pretože nikdy som nevidela veľký význam vo vyberaní si kníh, pri ktorých viem, že podobné tipy nemám rada a že sa mi veľmi pravdepodobne daná kniha páčiť nebude.

Spolubývajúca však už od prvého momentu znela dobre. Príbeh je netradičný a bola som zvedavá, ako sa autorka popasuje s vlastným nápadom, ktorý jej knižné postavy uvádza do netradičnej situácie. Dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nestretli, no i tak zdieľajú jednu posteľ a komunikujú cez odkazy na papierikoch... nepamätám si, že by som sa stretla s niečím podobným. Takže aj to bolo motiváciou knižku si prečítať. (Prispela k tomu, aj milá obálka, no o tom pomlčím...)


Napokon som rada, že som sa rozhodla nevyhýbať sa žánru, ktorý čítať nezvyknem, ale že som naopak vyšla zo svojej komfortnej zóny. Nebola to žiadna strata času a o nič som neprišla. Skôr som získala tým, aké skvelé pobavenie na mňa čakalo.
Ako to už býva, úplný začiatok príbehu pre mňa nebol ľahký. Mala som pocit, že autorka si nedokáže udržať moju pozornosť a jej štýl písania mi nesedel. Avšak rýchlo som si zvykla. Prestala som hľadať chyby a ohŕňať nosom nad "jednoduchosťou" a naopak som si začala užívať charaktery a zápletky príbehu, ktoré vlastne neboli vôbec nudné. Zvykla som si aj na štýl autorky, aj na všetko, čo mi predtým prekážalo. Nuž a potom to šlo už samo. Za jeden deň som prečítala takmer polovicu knihy a čas mi príjemne ubiehal. Nemala som dôvod ju odložiť, či nútiť sa do toho, aby som ju do rúk vzala... Autorka už spomínanú pozornosť mala v hrsti. 

Veľmi svetlým bodom knihy sú postavy, ktoré spomedzi stránok žiaria, ako lúče slnka. Tiffy je totižto veľmi svojská a zábavná. Má rada kreatívne činnosti, pre život má vášeň a zároveň je tak milo ľudská, lebo dni ju taktiež vedia dohnať a tak sa vie neraz opustiť. Je to však osoba, ktorá chápe, že jeden zlý deň neznamená, že svet sa končí a rozpadá, a tak si uvarí šálku čaju alebo zavolá svojim priateľom, s ktorými je svojim spôsobom nerozlučná, nuž a všetko je hneď opäť jasnejšie. Tiež to však nemala jednoduché a tak je zaujímavé sledovať, ako sa vyrovnáva so svojimi prežitými skúsenosťami, či do akej miery ovplyvňujú jej terajší život.
Leon mi však prirástol k srdcu úplne. Ani o ňom sa nedá nepovedať, že nie je svojský. Je. A veľmi... No svojský je skvelým spôsobom a tak vám neraz pri čítaní jeho charakter zahreje srdce. Leon je veľmi tichý a necíti sa úplne dobre v spoločnosti ľudí. Trvá mu kým si na niekoho zvykne a pustí si ho k telu, no i tak je veľmi nápomocný a obetavý. O svoje okolie má obrovský záujem. S Tiffy sú vlastne pomerne odlišné osobnosti, no aj tak sú spriaznenými dušami, bez najmenších pochýb.

Príbeh teda nie je len romantickým počinom, ale ako som už predtým spomenula - je v ňom zapojených viac zápletiek, ktoré mu dodávajú dobrú dynamiku a sviežosť. 
Rozhodne som sa nakoniec nenudila a som rada, že som si knihu prečítala. Na jej konci som sa cítila strašne spokojne... Chcelo sa mi len usmievať a celkovo by som povedala, že ma to pohladilo na duši. Už dlho som nečítala niečo tak rozkošné, lebo tento úsmev mi na tvári nevybehol len raz. Množstvo scén bolo krásnych a nakoniec porazenecky uznávam, že Spolubývajúca sa mi dokonca dostala do rúk v období, kedy som ju potrebovala. Neostáva mi teda nič iné, než vám ju (s úsmevom) odporúčať ďalej.


Moje hodnotenie:

utorok 20. augusta 2019

Mini recenzie | Elena Ferrante

Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú 

Originálny názov: Storia di chi fugge e di chi resta
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2017
Počet strán: 352

Tretí diel bol rovnako výrazný a výrečný, ako ostatné časti. Sága nestráca svoje čaro a opäť sa jemne načrtnutý feminizmus o čosi prehĺbil a mňa podnecoval otázkami, či témami, ktoré vyvolával. Podotýkam, že sa nejednalo o žiadnu feministickú rétoriku, ktorú by vám autorka chcela vtlačiť. Skôr len otvorene opisovala život Lily a Eleny, a ten opis vo vás prirodzene vyvolával pohoršenie a úvahy, nad tým, či je to tak správne... Či je spoločnosť nadstavená ľudsky, a čo my ženy vlastne vo vnútri počas života prežívame. Nakoľko dokážeme byť úprimné samé k sebe a do akej miery si dokážeme nahovárať klamstvá, ktorým neskôr veríme a prijímame ich za bezpodmienečný fakt.

Príbeh stratenej dcéry

Originálny názov: Storia della bambina perduta
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2017
Počet strán: 400

Napadá mi len jediné slovo - život.
Tieto knihy sú jednoducho priamou výpoveďou o ľuďoch, ktorý nie sú len knižnými hrdinami, ale naozaj nesú charaktery a povahy, ktoré my dávame svetu, a svojim blízkym ukazujeme činmi. Nie každý však má odvahu ich menovať a opisovať v podobe tých výsledných činov, pretože povedzme si úprimne... sme ľudia. Nie všetko je na nás len dobré a nezištné. Často máme v sebe veľa negatívneho, za čo nie vždy nesieme zodpovednosť. Jednoducho nám napadnú neprajné myšlienky, závisť a pociťujeme nedostatky, ktoré nám chýbajú a iným nie.
Elena Ferrante opäť využila svoj ostrý spôsob rozprávania a kniha mala hlbokú atmosféru, tak ako aj všetky predošlé. Netušila som, že Neapolská sága ovládne moje leto, no moja myseľ tieto dni nemohla myslieť na nič iné. Nemohla som prestať čitať, až kým koniec nebol na obzore, no nebolo to také jasné... Aj keď som netúžila po ničom inom, než po absolútnom rozuzlení dvoch ženských myslí, nedokázala som sa zmieriť s myšlienkou odlúčenia - toho, že žiadny ďalší diel už nejestvuje. Trápilo ma to. Bolelo ma to. Ale prísť to muselo.


Zhrnutie
Zatiaľ, čo som počas čítania druhého dielu neveriacky krútila hlavou a pociťovala som smútok nad tým, že mi trvalo roky, dostať sa k pokračovaniu... Teraz som vďačná. V tom čase by som nedokázala pochopiť problémy, ktoré Elena Ferrante vrámci ženstva načrtla - nemohla som mať skúsenosti, ktoré by mi dovoľovali chápať a precítiť ostré pravdy, ktoré sú s pokojom zapísané na stránkach týchto románov, ale teraz žiaľ viem, prečo sú jej vety také podstatné. Túto ságu som začala čítať, ako dievča zamerané na celkom iné stránky sveta a života. Teraz ju však čítam, ako mladá žena, čo môže znieť komicky, no ja ten rozdiel pociťujem, až príliš intenzívne a udiera mi do očí. Stojím pred začiatkom svojej cesty a zisťujem, aké rôzne smery môžu oberať človeka o samého seba... Až príliš desivo dokážem pritakať a dať za pravdu autorke, ktorá má v mojich očiach obrovský rešpekt a úctu. Nemohla som chápať... Aj keď by som si bola pred pár rokmi vedomá toho, že v rukách držím dobrú knihu. Nemohla by som, i keď nie vlastnou vinou, oceniť jej pravé kvality a úprimnosť.
A aj keď som sa vyjadrila, že táto séria ovládla moje leto, väčšmi by som povedala, že ovládla môj život. Veľmi veľa pre mňa znamená a odporúčam ju len s úprimným nadšením, ktoré vo mne vyvolala, a ktoré hádam nikdy neopadne.

"Kedy je teraz, kedy bolo vtedy?"

streda 14. augusta 2019

Príbeh nového priezviska

Originálny názov: Storia del nuovo cognome
Autorka: Elena Ferrante
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2016
Počet strán: 364

Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti.

Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.


...

Ubehli dva roky od momentu, kedy som po prvýkrát čítala Geniálnu priateľku, teda úplný úvod do sveta dvoch dievčat, ich priateľstva a spôsob života v talianskej štvrti. Pre nespočetne veľa dôvodov som bola v tom čase rovnako nadšená, ako moje okolie, v ktorom som pozorovala obrovskú vlnu obdivu k písaniu Ferrante a jej séria bola veľmi vyhľadávaná. Chápala som to nadšenie. Sama som cítila, že niečo v spôsobe, akým je vykreslené priateľstvo Lily a Eleny, je oveľa hlbšie, oveľa prudšie... Knihu som mala prečítanú na jeden dych, za jediný deň. Ale i tak ubehli dva roky, kým nastala chvíľa siahnuť po druhom diely. Prečo? Úprimne neviem, ale som šťastná, hoc aj po tak dlhom čase, že prišiel moment, ktorý napravil túto odmlku a ja som sa do Neapolu ponorila opäť.
Na moje veľké prekvapenie som sa do udalostí a dejovej línie dostala rýchlejšie, než by som čakala. 


Ach, ani neviem kde začať.
Predovšetkým cítim neopísateľnú fascináciu ...snáď všetkým. 
Narábanie so slovami, ktoré si Elena Ferrante ohýba a prispôsobuje, hrá sa s nimi a tvaruje ich, ako sa jej zapáči - je to niečo neskutočné. O jej písaní ste už čítali zrejme veľa dojmov a nadšených reakcií, mne samej boli dobre známe. Ale to, ako úprimne a šokujúco dokáže vykresľovať a s desivým pokojom opisovať životné udalosti, nie je nič s čím by som sa mala možnosť stretnúť kedykoľvek predtým. I keď samotná identita autorky nie je známa, myslím si, že z jej štýlu písania je poznať, že jej autorská ruka je ženská. Ona rozumie, chápe... Tak úprimnú výpoveď o ženskom vnútri a psychike som snáď ešte, ani nečítala. Niektoré postoje a myšlienkové pochody hlavných hrdiniek boli natoľko úprimné, tvrdé a presné, až (podľa mňa) dokážu šokovať nejednu ženu, pretože práve v ich myšlienkach sa nachádzali vety, ktoré si my ženy niekedy nedokážeme, ani len vzdialene priznať. Naše najtajnejšie túžby. Pohnútky. Vášne.

"Čo to znamená, že život je viac životom bez zraku, bez sluchu, dokonca bez slov?"

Áno, fascinovalo ma sledovať psychiku Lily a Eleny, ale bolo to spôsobené, aj tým aké odlišné, jedna od druhej vlastne boli. Nie je to nič nové, už od detstva sú tie dve, ako deň a noc, avšak ich životy sa začínajú posúvať a ich okolie priam extrémne formuje možnosti, ktoré im život poskytuje. Ale nielen preto ma to tak zaujalo. Veľmi výrazne na mňa pôsobila ženská sila, ktorou je nasiaknutý celý román. Chvíľami sa Ferrante veľmi jemne zabára do feminizmu, alebo skôr motivuje k jeho poznaniu. Nie je to nič násilné. Žiadne priehľadné frázy a presadzovanie emancipácie. Jedná sa skôr o najzákladnejšie princípy feminizmu a jeho podnety, jeho významy... V nás ženách je sila, ktorej si takmer, ani nie sme vedomé. Všetko však zvládame inak. Sme dravé, jemné, zraniteľné a priebojné. Ženy zo štvrte, zo smotánky... Všetky charaktery sú tak krásne iné, ale na všetkých je podpísané prostredie, v akom daná postava vyrástla. Nejednu chvíľu to vo mne spôsobovalo horlivé premýšľanie nad tým, ako to vo svete fungovalo a ešte stále funguje. Že nie všade sú podmienky pre život rovnaké a všetci žijeme v inej realite a bojujeme s rovnakými, no zároveň inými problémami.

To, čo som pri Ferrante pocítila tentoraz je niečo neopísateľné. Tá ostrosť, úprimnosť, priamosť... jej čarovanie so slovami a to, ako vkladá významy do jednoduchých viet. Som z nej úprimne unesená.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že druhý diel sa mi môže páčiť ešte viac, než ten prvý. Myslela som si, že každým dielom to už stratí atmosféru a čaro sa vytratí... Avšak nestalo sa tak. Každá kniha je výraznejšia, než tá predošlá. Každá vyráža dych ešte väčšmi. Prežívam obdobie, v ktorom moja myseľ patrí len dvom ženám, ktoré kráčajú rozdielnymi cestami, majú odlišné skúsenosti a v ktorých sa ukrýva život mnohých žien, medzi ktoré patrím ja alebo vy... Všetky ich trápenia, ich osudy - v tom všetkom sa ukrýva niečo z každodennosti a najhlbších rán, ktoré prežívame. Všetko, o čom len zriedka hovoríme úprimne. My ženy sa v nich zrkadlíme. Odrážame sa zo stránok, ktoré na mňa tak veľmi zapôsobili.

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly
vďaka ktorému som si ju mohla s radosťou prečítať.
Pokiaľ vás príbeh zaujal, a ja pevne verím, že áno - knihu si môžete kúpiť, 
napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

piatok 9. augusta 2019

Tohtoročný pobyt v Londýne, o ktorom som vám nič nepovedala 🇬🇧


Ahojte moji milí čitatelia :)!
Som veľmi šťastná, že môj cieľ sa blogu venovať väčšmi zatiaľ vôbec nevyhasol, a že jeho aktivita si drží dobré tempo. Prežívam obdobie, v ktorom mám veľmi často potrebu písať. Čím viac, tým lepšie. Čím hlbšie, čím presnejšie, čím viac niečo vyjadrím - tým sa viac radujem. Aktuálne mi tvorenie viet spôsobuje potešenie, i keď to môže vyznieť trochu zvláštne, avšak pre mňa je to dobrý typ pocitu. Zmietam sa vo vlne tvorenia, nechávam sa pohlcovať a zároveň sa len unášam tým, čo moja myseľ chce sama zapísať, či povedať.

Na tento článok som sa veľmi tešila, pretože už dlhé obdobie ma trápilo, že sa mu na blogu nenašlo miesto, a celý ten čas som to nedokázala zmeniť - venovať tak krásnemu zážitku aspoň pár slov. Podeliť sa oň s vami... Úprimne ma to mrzelo.
Teraz som však pripravená. Káva mi pomaly chladne (ako vždy...) na stole a ja vám prajem príjemnú zábavu, pretože výlet po Londýne bol... Nuž veď to uvidíte sami.

Spontánne nápady
Nikdy sa neviem rozhodnúť, či som človek, čo všetko dopodrobna plánuje alebo len zbrklo prelietavam rozhodnutiami... No koniec koncov si myslím, že úzkostlivo si plánujem len nepodstatné veci. Keď ide o dôležité záležitosti alebo veľké rozhodnutia, nezvyknem si robiť starosti a všetko vykonávam spontánne. Nie je to úplne ideálna povahová črta, ale myslím si, že spontánne veci sú, tak či tak vždy najlepšie a prinesú najviac radosti.

A tak sa stalo, že som koncom februára, jedného krásneho, nepokojného večera... bez toho, aby som sa nad tým zamyslela alebo inak rozumne zvážila situáciu... nuž kúpila som letenky do Londýna. Bol to moment, kedy som prišla o rozum, no cítila som sa šťastnejšia, než kedykoľvek predtým. Čo na tom, že výlet mal trvať len 3 dni. Čo na tom, že som si nevšimla, že lietadlo stojí na vzdialenom letisku v Southende... Čo na tom?! Ocino na môj šialený nápad pristúpil a ja som mala parťáka na môj zbrklý plán.

Týždeň pred odchodom...
"Tati ja nejdem. Vážne... Nie je to dobrý nápad a to letisko bola chyba. Netuším, ako sa dostaneme do centra. Celé je to na mne... Nie tati, ešte budem mať príležitosti vidieť svet. Nejdeme, okay?"

V skratke :D. Asi tak týždeň pred odchodom ma chytila nevysvetliteľná panika, ktorá mi nedovoľovala premýšľať. Aby to bolo trošku zrozumiteľnejšie... Nikdy som nemala príležitosť cestovať a toto mala byť moja prvá cesta niekam ďalej, než do susedného štátu. Nikdy som neletela. Ocino nevie po anglicky. Všetko bolo na mne a ja som tú situáciu akosi nevedela ustáť, i keď to bolo celé môj nápad. Bola som zbabelá a ešte 2 dni pred odchodom som vyhlasovala, že sa nikam nejde lebo tam umrieme.
Ak nechcete byť napätí, tak evidentne sme prežili.
Uznávam, že teraz sa na tom smejem, no vtedy som mala strach. Som však rada, že som sa neobrala o takýto skvelý zážitok, pretože akonáhle sa človek raz odhodlá niekam ísť na vlastnú päsť, pohltí ho to. Stane sa to záľubou. A akou krásnou!

Pamätám si, ako som pár hodín pred odchodom sedela v obývačke a pozerala Before Sunset. Pod chvíľou som sa samej seba v duchu pýtala, "Naozaj je to pravda? Naozaj ideme?" Verila som tomu a neverila zároveň.

Cesta snov
Cesta bola viac než... zaujímavá. Miesto odletu bolo z Košíc, takže sme sa museli dopraviť nočným vlakom na miesto. Čo by nebolo také zlé, keby cesta nebola vrcholne nepríjemná, sprievodkyňa nás neobvinila za to, že sme údajne fajčili vo vagóne Iqos (zbláznila sa?), pretože ona to vraj cíti a varuje nás... Keby vo vlaku nebol nočný režim, nefungujúce nabíjačky, nuž a všetko, čo si len dokážete predstaviť, tak by to zrejme bolo oveľa znesiteľnejšie, no stalo sa. A teraz sa len schuti smejem.

Ale príchod bol krásny. V Košiciach som bola po prvýkrát a neviem si predstaviť lepší spôsob prvého dojmu, než vidieť všetky tie krásne stavby a námestia, vo farbách východu slnka. Vyrazilo mi to dych. Všetko bolo také tiché a pokojné... A my sme len pomaly kráčali uličkami a mlčky sledovali to, čo sme mali pred očami. Boli sme unavení, no hĺbka toho rána bola neopísateľná. Je to jedno z najvýnimočnejších rán, aké som kedy prežila. Východ slnka je vždy niečím významný, no toto bolo iné. Nemožno to vyjadriť.



Prvý deň
Viete, naša cesta bola plná chýb a omylov. Myslím si, že sme sa práve vďaka nej naučili, ako sa dá kde ušetriť, čomu sa vyvarovať... A že sme tých chýb spravili dosť... Ale človek sa učí na vlastných chybách a omyloch a tak viem, že keď nabudúce niekam pôjdem budem si istejšia. Tak, či tak nám to veľa dalo a naučilo nás.


I keď po ceste vlakom zo Southendu, na Liverpool Street nebolo veľmi príjemné sedieť ďalšiu (minimálne) hodinu v autobuse, ktorý obchádzal snáď celý Londýn - len tak pre zaujímavosť: zistila som, že už po chvíľke cesty sme vlastne boli tam, kde sme potrebovali byť, no z opačnej strany - a s tou únavou, hladom a podráždenosťou z toho, kde vlastne sme a koľko ešte zástaviek nás čaká... Nuž, bola to prvá skúška ohňom.

Ubytovanie sme mali v malom hoteli neďaleko Hyde Parku. Bola som nervózna, keď sme sa blížili k recepcii a s malou dušičkou som si predstavovala, čo poviem. Skutočne sme už boli vyčerpaní a to sme mali deň ešte stále pred sebou. V hoteli však boli úžasní a všetko prebehlo hladko. Dokonca sme vyriešili aj to, že v izbe bola zima a kúrenie akosi nešlo. Zvládli sme to!


V podstate sme nemali na prvý deň žiadny veľký plán. Poväčšine sme sa len potulovali a objavovali, čo nám osud pod nohy privedie. Počasie bolo nestále a miestami sme pomerne premokli, no bolo zaujímavé vidieť miestnych, ktorými to nepohlo, ani len natoľko, aby si vytiahli dáždnik. My sme si s odhodlaním jeden zakúpili v obchode so suvenírmi, ale nápad to nebol zrejme ideálny. Ich životnosť bola pár minút, pričom sa následne zlomili a vietor nimi mával, ako sa mu zachcelo. Zrejme sme potom zvolili taktiku, ktorej princíp bol jednoduchý. Keď to nevadí ostatným, nevadí to ani nám.

Oxford Street
Prechádzky po Oxford Street boli úplne skvelé. Nemali sme v pláne žiadne extra nákupy, no atmosféra tých rozmanitých ulíc, na ktorej každý jeden milimeter priestoru ponúkal niečo, čo pútalo pohľad a pozornosť, nás úplne pohltila. Počas tých troch dní sme sa tam viackrát vrátili, kedže sme to mali od hotelu blízko a radi sme objavovali, čo všetko je tam možné nájsť.

S ocinom sme obaja veľmi orientovaný na kávu a tak sme si tam neodpustili návštevu Starbucksu (ktorá nebola zas až takou výhrou), ale bol to príjemný čas a to mi príde podstatnejšie. Nebudeme si klamať - v ten deň sme potrebovali veľké množstvo kávy.

Počas potuliek sme však narazili na miesto, ktoré si nás získalo najväčšmi. Tam sme sa skutočne veľakrát vrátili nadšení a nachádzali sme tam najlepšie strávený čas.

Kensingtonské záhrady
Krásne, krásne miesto... Určite sme mali v pláne tam zájsť, ale popravde si nás našlo samé počas premiestňovania sa na Oxford Street. Zabočili sme cestičkou zo zvedavosti a už sme boli nadobro stratení. Ale v dobrom slova zmysle. Myslím si, že tie záhrady je nemožné nemilovať, pretože človek v nich nachádza pokoj. Stretnete tam najrôznejšie tipy ľudí, enormné množstvo bežcov, kačky a rodiny a jednoducho... ach toto miesto si ma získalo. Záhrady sú obrovské. Chodili sme tam a chodili a stále sme mali kam odbočiť, kam ísť. Ťažko sa mi opisuje, ako veľmi som milovala prechádzky na tomto mieste.

























V tomto čase bola v Londýne zima. Ale naozaj poriadna... Chlad sa človeku dostával, až pod kožu a každý kúsok tela bol premrznutý vzduchom. Nebol to však zlý pocit. Večer sme prišli unavení, ale bol to spokojný druh vyčerpania. Viete, čo tým myslím?

Osudový druhý deň
Tento deň mal byť napodstatnejším a najkľúčovejším... Bol to jediný deň, kedy sme mali čas, na čokoľvek bez toho, aby nás čakala cesta a mal byť venovaný práve všetkým typickým miestam tohto veľkomesta. A síce bol krásny, zážitkami priam nezabudnuteľný... Veci nešli podľa plánu. Nie celkom. No poďme pekne po poriadku.


Dovoľte mi uspokojiť vaše knihomoľské duše fotografiami, pretože toto miesto bolo... veľkolepé. Akonáhle som sa tam ocitla, z úst mi vyšli iba tieto slová, "Tati, keď zomriem, tak tu chcem skončiť dobre?"










Bolo to, ako kráčať v sne. V prekrásnom sne, z ktorého sa nechcete zobudiť.
Viem, že je to bláznivé, ale prisahám, že kvôli tomu miestu by som sa do Londýna vrátila. Len kvôli tomuto miestu. Aj keby som tam mala stráviť len jednu, jedinú noc a ísť účelovo, len aby som tam mohla stráviť ďalších pár chvíľ a cítiť tú atmosféru... Išla by som. Stálo by mi to za to.
Viem, že na svete je množstvo krásnych kníhkupectiev, ale The Notting Hill Bookshop je absolútne jedinečné. Dokázala by som tam stráviť aj hodiny a nič by mi k šťastiu nechýbalo. Každý jeden kúsoček priestoru na mňa zapôsobil hlbokým dojmom. Nikdy som odtiaľ nechcela odísť... Bol to iný svet, v ktorom som našla šťastie a radosť. Bolo to krásne. 

Ale áno. Potom už nastali základné problémy tohto dňa. 
Vzhľadom k tomu, že moja orientácia v priestore je strašná (o ocinovi nehovoriac), som na klasické mapy nemohla, ani len pomyslieť, pretože my dvaja v nich nedokážeme veci vidieť, ako ostatní, normálni ľudia. Po celý čas som sa spoliehala na mapy v mobile, ktoré vás pekne všade navigujú a hovoria vám, ako ďalej. Akým spojom ísť. Nuž áno... sú nápomocné. 
Ibaže batéria mobilu z nich nie je taká nadšená, ako človek, ktorý ich potrebuje k prežitiu v cudzom meste a tak sa mi čoskoro vybil telefón.
Následne som zistila, že moja nabíjačka ostala na hoteli.
Do hotelu to bolo samozrejme zbytočne ďaleko. 
Ale ešte sme sa dostali na cieľové miesto. Problémy prišli, až potom.


Okay. Od Buckinghamského palácu sme sa ešte, ako tak rozumom dostali do centra, kam sme sa dostať potrebovali. ALE.
Môj mobil to nezvládol.
Kamkoľvek sme prišli, nikde nemali nabíjačku. Zo zúfalstva som sa pýtala, aj zákazníkov sediacich v daných podnikoch, či nabíjačku nemajú pri sebe. Nie, nie... nikto nemal. A možno, aj mal, no nikto nám nepomohol.
A tak nám bolo jasné, že nejakú budeme musieť kúpiť, inak tam umrieme alebo ktovie čo ešte. Uznávam, že teraz v pohodlí domova by som asi dokázala pochopiť, že sú aj iné cesty a na ten smer sa prísť dá, ale tak či tak... Boli sme stratení. Beznádejne.
Nikto nám nevedel poradiť, kde nejakú nabíjačku kúpime, ale napokon po asi tak polhodine sme v obchode so suvenírmi našli, čo sme potrebovali. (Nie, nemám odvahu ju doma používať). Stála nekresťansky veľa, ale mali sme ju a to bolo hlavné.
Zašli sme do podniku, kam som takmer so slzami v očiach išla poprosiť obsluhu, s novo kúpenou nabíjačkou v rukách a prosbou, či mi ho nabijú... Keď mi čašník povedal, že mu ju nemusím dávať lebo tam nabíjačku majú, nebudem vám klamať. Už som si len porazenecky sadla a môj rozum bol na pokraji. Strávili sme tam asi hodinu.

Pozor, pozor...
Deň pokračuje!
Ahoj Big Ben! ...Teda... Počkať...


Áno, dobre vidíte. Po nekonečnej ceste plnej sĺz a bolesti... sme sa konečne dostali na ďalšie plánované miesto. A bola to katastrofa.
Netušila som, že práve táto vyhľadávaná pamiatka podlieha rekonštrukcii a tak to ozaj nebol veľmi veľkolepý pohľad. Uznávam, že (úprimne sa smejem), ale ten deň bol tak vypätý a ja som sa tak veľmi snažila mať všetko naplánované, až som sa už neudržala a rozplakala som sa. Potom som sa smiala a potom som mala opäť záchvat plaču. Ocino sa to snažil zachrániť a upokojiť ma, ako vedel, no ja som len plakala, smiala sa a plakala... Bolo to strašné :D.


Táto fotka vznikla po všetkom tom vypätí a zrútení sa, takže dodnes keď ju vidím, neviem sa zdržať smiechu, pretože absolútne by som sa nedivila, keby ešte v tom čase mám na lícach zaschnuté slzy nešťastia a trpkého sklamania. Bolo to dramatické.



Cítili sme, že nastal čas ustúpiť osudu a vrátiť sa na hotel. Tak, aj bolo. Kráčali sme peši dobrú hodinu a pol a emočne zničený sme si chvíľku oddýchli na našej izbe. Zbierala som svoje nadšenie a vymýšľala som, ako zakončíme naše dni dobrodružstva.

A tak sme sa vrátili na miesta, ktoré pre nás boli významné. Prešli sme sa cez Oxford Street a nakukli do pár obchodov. Boli sme si zajesť v McDonalds a odtiaľ mám popravde veľmi pekný zážitok.
Počas nášho pobytu nás šokovalo, v akom stave nájdete na ulici bezmocných ľudí. Bezdomovci boli skutočne na každom kroku. Pri obchodoch ste mohli nájsť paplóny, periny, kartóny a tam boli ľudia schúlení do klbiek... Mňa osobne to veľmi zasiahlo, pretože si nemyslím, že takéto fungovanie je správne a nikto, skutočne žiadna ľudská bytosť si nič také nezaslúži. S ocom sme preto kúpili trochu jedla a darovali ho najbližšiemu bezdomovcovi, bez premýšľania.
Chvíľu sme sa s ním rozprávali, podali sme si ruky a jeho pohľad patrí k najkrajších veciam, aké som za celý svoj život videla.

Som šťastná, že sme si tento večer užili, aj poslednými prechádzkami po záhradách. Napokon ten deň skončil lepšie, než by sme si vôbec dokázali predstaviť.
Na tej pomalej chôdzi, stmievaniu sa, prírode... Bolo na tom niečo. Všetko ma neskutočne napĺňalo a cítila som sa nažive. 


Bola som tam skutočne šťastná.
I keď tie dni boli krátke a rýchle a nie všetko šlo podľa plánu... Nikdy by som neoľutovala, že sme tam boli. Práve naopak. Po príchode domov som pocítila nával poznania, že cestovanie je cenné. Že zvedavosť a potreba spoznávať, či objavovať nové miesta je neskutočne dôležitá. 
Už teraz plánujem kopu nových ciest a popravde jedna z mojich najvysnívanejších sa už čoskoro udeje. O tom vám však ešte pomlčím a uvidíte, čo to bude, až to bude. Už teraz sa však neviem dočkať!

Som šťastná, že tento článok uzrel svetlo sveta, pretože mi bolo veľmi ľúto, ako si svoje miesto nenachádzal. Boli to pre mňa významné dni a viem, že tu jednoducho mali byť spísané.
A tak vám ďakujem! Ďakujem za vašu pozornosť a za to, že ste si ten nával informácií dokázali prečítať.
Prajem vám krásny deň a teším sa na vaše odozvy.

Ktoré miesto je pre vás vysnívané? Aké máte najbližšie plány a vôbec... aký je váš vzťah k cestovaniu?

Vždy som vedela, že mňa ako človeka neláka vybaviť si pobyt cez cestovku a potom sa len vliecť. Som dobrodružná povaha a tak vnímam, ako oveľa výhodnejšie cestovať na vlastnú päsť. Na tomto výlete som sa mnohému priučila a tak viem, že ďalšia cesta bude oveľa lepšia a rozumnejšia. No i tak si tento pobyt vzal veľký kus môjho srdca...

Je zrejme jasné, že tretí deň už len patril cestovaniu a všetko bolo únavné. Lietadlo nám meškalo, nestihli sme autobus, nestihli sme vlak... Poznáte to. Ale aj tak to malo čaro. Aj tak sme to zvládli.

...

“Travel isn’t always pretty. It isn’t always comfortable. Sometimes it hurts,
 it even breaks your heart. But that’s okay. The journey changes you; it should change you. 
It leaves marks on your memory, on your consciousness, on your heart, 
and on your body. You take something with you. Hopefully, you leave something good behind.”


streda 7. augusta 2019

Veľmi vtipných... | Sedem rozchodov Amy a Craiga

Originálny názov: The Seven Torments of Amy and Craig (The Love Story)
Autor: Don Zolidis
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2019
Počet strán: 312

Stredoškoláci Amy a Craig tvoria zvláštny pár. On je nevýrečný milovník videohier, ona zas krásna, inteligentná predsedníčka študentského parlamentu. Ich vzťah tak prechádza mnohými úskaliami. Obaja majú pred sebou neistú budúcnosť a na pleciach doteraz nepoznané bremeno dospeláckej zodpovednosti. Craig sníva o vysokej škole, kde by zapadol, zatiaľ čo Amy sa stále hľadá. Pritom sa striedavo schádza a rozchádza s Craigom. Zamilovaný chlapec znáša odmietnutia ťažko, ale kým iný by sa k nerozhodnej Amy obrátil chrbtom, on nie. No koľkokrát možno zlomiť prvej láske srdce, kým si povie „stačilo“?
Sedem rozchodov, sedem sklamaní. Debutový román Dona Zolidisa je vtipnou aj horkosladkou sondou do jedinečnej a zároveň univerzálnej skúsenosti, akou je prvá láska.


...

Prvé lásky. Prvé rozchody. Prvé zlomené srdcia.
Obdobie mladosti je neopísateľné pre dospelých, nevyjadriteľné pre deti a mätúce pre tých, ktorí sú mladosťou zasiahnutí. Je však krásne. Cez všetky zmätky a chaosy, ktoré si my mladí prinášame do svojich dní, je toto obdobie prudkým a prekrásnym okamihom času, ku ktorému sa v spomienkach vždy radi s úsmevom na perách vrátime.
V týchto rokoch spoznávame množstvo ľudí a často si upevňujeme práve tie priateľstvá, ktoré s nami budú kráčať po celý život. Zisťujeme kým chceme byť alebo naopak práve kým byť nechceme. Nuž a učíme sa ľúbiť. Nachádzame vlastné hodnoty, hranice - teda pokiaľ sme schopní zistiť, že nejaké máme a učíme sa vážiť si šťastie iného. Chrániť si prítomnosť osoby, ktorá nám je milá.
Sme ešte neskúsení. Na vzťahy sa nedokážeme dívať, ako sa raz budú dívať naše staršie já. Nie sme poznačení, tak ako možno raz v budúcnosti budeme a tak je náš pohľad jasný. Nebojíme sa strácať rozum a vydávať zo seba všetko, skutočne všetko, čo v sebe máme.
Je pre nás ťažké sa zaradiť. Nájsť si svoje miesto. Nie každý to dokáže... Ale čo všetko vieme spôsobiť sebe a iným? Koľko dokážeme zniesť a kedy zistíme, že máme svoju cenu?

Sedem rozchodov Amy a Craiga ponúka nevšedný príbeh, ktorý i keď je vydaný na milosť a nemilosť trhu presýtenému románikmi pre mládež, predsa len obsahom žiari spomedzi všetkých navôkol. Netreba sa dať oklamať prvým dojmom, pretože na pohľad klame. Obálka je typickou, anotácia znie prakticky tiež ako niečo bežné, čo sme už čítali... Ale akonáhle sa začítate do deju a spoznáte postavy, zistíte že niečo je predsa len inak.

Pre mňa bol šokujúci smiech. Totižto už po prvej strane sa mojou izbou rozľahol hlasitý, zvonivý smiech a ja som s prekvapením zistila, že ten zvuk pochádza odo mňa. Čítala som ďalej a ďalej a smiala som sa čoraz častejšie a úprimnejšie.
Autor má totižto veľmi príjemný štýl písania, ktorý je absolútne ľahký, pohodový, ale i tak dokáže vyjadriť to čo potrebuje a vykresliť emócie, ktoré postavy prežívali. Páči sa mi, že sa na všetko díval s nadhľadom a útrapy opisoval s humorom. No i tak bolo cítiť, že problémy s ktorými sa potýkali postavy mali v ich malých svetoch svoju váhu.

Autor sa to nesnažil uhrať na vážny a hlboký príbeh, ktorý by lámal srdcia. Jednoducho písal, tak ako to cítil a ja s ním súhlasím - o svojom románe sa vyjadril, že je to, to najlepšie čo vo svojom živote vytvoril - a ja si myslím, že sa nemýlil. Pretože jeho kniha je úprimná a v tom získava svoju výnimočnosť a krásu.

Som veľmi milo prekvapená tým, ako sa mi už od začiatku páčila. Mala som obavy z toho, že jej dávam šancu, pretože i keď som si jej čítanie teda naplánovala, nemám v obľube tínedžerské knihy, ktoré v poslednom čase vychádzajú. Nemám pocit, že ešte prinášajú niečo nové a i keď ma to mrzí, chytám na ne averziu. Chvalabohu však, že som nepoučiteľná a dala som tomu šancu. Myslím si, že táto kniha mi dala presne to, čo som potrebovala, ibaže som sama nevedela, že to potrebujem.
Ťažko sa mi opisuje moje nadšenie, pretože ešte stále sa mi nechce veriť tomu, aké dobré to bolo. Ale so všetkou úprimnosťou vám hovorím, že Sedem rozchodov Amy a Craiga sa prečítať oplatí. Neľutujem, ani sekundu strávenú pri čítaní príbehu, pretože každá stránka vo mne vyvolala nejaký pocit. Postavy boli skvelé a hlavne prirodzene nedokonalé. Ich starosti a každodenný život bol normálny, ktokoľvek sa dokáže vcítiť do ich kože a to je výborné.

"Chvíľu som iba sedel a nikam sa mi nechcelo. Nechcel som,
aby sa tá chvíľa stala minulosťou."

Dovolím si povedať, že táto kniha naozaj vyčnieva v jej vlastnom žánri. Ponúka zábavu a celú kopu dojmov. Mne osobne sa veľmi páčila a nemám problém ju s čistým svedomím odporúčať ďalej. Spríjemnila mi leto a hlavne mi pohladila dušu. Vyvoláva množstvo myšlienok, nad ktorými sa dá uvažovať vrámci života a medziľudských vzťahov, nad ktorými som sa zamyslela s radosťou a dobre mi to padlo :)...


Moje hodnotenie: