piatok 9. augusta 2019

Tohtoročný pobyt v Londýne, o ktorom som vám nič nepovedala 🇬🇧


Ahojte moji milí čitatelia :)!
Som veľmi šťastná, že môj cieľ sa blogu venovať väčšmi zatiaľ vôbec nevyhasol, a že jeho aktivita si drží dobré tempo. Prežívam obdobie, v ktorom mám veľmi často potrebu písať. Čím viac, tým lepšie. Čím hlbšie, čím presnejšie, čím viac niečo vyjadrím - tým sa viac radujem. Aktuálne mi tvorenie viet spôsobuje potešenie, i keď to môže vyznieť trochu zvláštne, avšak pre mňa je to dobrý typ pocitu. Zmietam sa vo vlne tvorenia, nechávam sa pohlcovať a zároveň sa len unášam tým, čo moja myseľ chce sama zapísať, či povedať.

Na tento článok som sa veľmi tešila, pretože už dlhé obdobie ma trápilo, že sa mu na blogu nenašlo miesto, a celý ten čas som to nedokázala zmeniť - venovať tak krásnemu zážitku aspoň pár slov. Podeliť sa oň s vami... Úprimne ma to mrzelo.
Teraz som však pripravená. Káva mi pomaly chladne (ako vždy...) na stole a ja vám prajem príjemnú zábavu, pretože výlet po Londýne bol... Nuž veď to uvidíte sami.

Spontánne nápady
Nikdy sa neviem rozhodnúť, či som človek, čo všetko dopodrobna plánuje alebo len zbrklo prelietavam rozhodnutiami... No koniec koncov si myslím, že úzkostlivo si plánujem len nepodstatné veci. Keď ide o dôležité záležitosti alebo veľké rozhodnutia, nezvyknem si robiť starosti a všetko vykonávam spontánne. Nie je to úplne ideálna povahová črta, ale myslím si, že spontánne veci sú, tak či tak vždy najlepšie a prinesú najviac radosti.

A tak sa stalo, že som koncom februára, jedného krásneho, nepokojného večera... bez toho, aby som sa nad tým zamyslela alebo inak rozumne zvážila situáciu... nuž kúpila som letenky do Londýna. Bol to moment, kedy som prišla o rozum, no cítila som sa šťastnejšia, než kedykoľvek predtým. Čo na tom, že výlet mal trvať len 3 dni. Čo na tom, že som si nevšimla, že lietadlo stojí na vzdialenom letisku v Southende... Čo na tom?! Ocino na môj šialený nápad pristúpil a ja som mala parťáka na môj zbrklý plán.

Týždeň pred odchodom...
"Tati ja nejdem. Vážne... Nie je to dobrý nápad a to letisko bola chyba. Netuším, ako sa dostaneme do centra. Celé je to na mne... Nie tati, ešte budem mať príležitosti vidieť svet. Nejdeme, okay?"

V skratke :D. Asi tak týždeň pred odchodom ma chytila nevysvetliteľná panika, ktorá mi nedovoľovala premýšľať. Aby to bolo trošku zrozumiteľnejšie... Nikdy som nemala príležitosť cestovať a toto mala byť moja prvá cesta niekam ďalej, než do susedného štátu. Nikdy som neletela. Ocino nevie po anglicky. Všetko bolo na mne a ja som tú situáciu akosi nevedela ustáť, i keď to bolo celé môj nápad. Bola som zbabelá a ešte 2 dni pred odchodom som vyhlasovala, že sa nikam nejde lebo tam umrieme.
Ak nechcete byť napätí, tak evidentne sme prežili.
Uznávam, že teraz sa na tom smejem, no vtedy som mala strach. Som však rada, že som sa neobrala o takýto skvelý zážitok, pretože akonáhle sa človek raz odhodlá niekam ísť na vlastnú päsť, pohltí ho to. Stane sa to záľubou. A akou krásnou!

Pamätám si, ako som pár hodín pred odchodom sedela v obývačke a pozerala Before Sunset. Pod chvíľou som sa samej seba v duchu pýtala, "Naozaj je to pravda? Naozaj ideme?" Verila som tomu a neverila zároveň.

Cesta snov
Cesta bola viac než... zaujímavá. Miesto odletu bolo z Košíc, takže sme sa museli dopraviť nočným vlakom na miesto. Čo by nebolo také zlé, keby cesta nebola vrcholne nepríjemná, sprievodkyňa nás neobvinila za to, že sme údajne fajčili vo vagóne Iqos (zbláznila sa?), pretože ona to vraj cíti a varuje nás... Keby vo vlaku nebol nočný režim, nefungujúce nabíjačky, nuž a všetko, čo si len dokážete predstaviť, tak by to zrejme bolo oveľa znesiteľnejšie, no stalo sa. A teraz sa len schuti smejem.

Ale príchod bol krásny. V Košiciach som bola po prvýkrát a neviem si predstaviť lepší spôsob prvého dojmu, než vidieť všetky tie krásne stavby a námestia, vo farbách východu slnka. Vyrazilo mi to dych. Všetko bolo také tiché a pokojné... A my sme len pomaly kráčali uličkami a mlčky sledovali to, čo sme mali pred očami. Boli sme unavení, no hĺbka toho rána bola neopísateľná. Je to jedno z najvýnimočnejších rán, aké som kedy prežila. Východ slnka je vždy niečím významný, no toto bolo iné. Nemožno to vyjadriť.



Prvý deň
Viete, naša cesta bola plná chýb a omylov. Myslím si, že sme sa práve vďaka nej naučili, ako sa dá kde ušetriť, čomu sa vyvarovať... A že sme tých chýb spravili dosť... Ale človek sa učí na vlastných chybách a omyloch a tak viem, že keď nabudúce niekam pôjdem budem si istejšia. Tak, či tak nám to veľa dalo a naučilo nás.


I keď po ceste vlakom zo Southendu, na Liverpool Street nebolo veľmi príjemné sedieť ďalšiu (minimálne) hodinu v autobuse, ktorý obchádzal snáď celý Londýn - len tak pre zaujímavosť: zistila som, že už po chvíľke cesty sme vlastne boli tam, kde sme potrebovali byť, no z opačnej strany - a s tou únavou, hladom a podráždenosťou z toho, kde vlastne sme a koľko ešte zástaviek nás čaká... Nuž, bola to prvá skúška ohňom.

Ubytovanie sme mali v malom hoteli neďaleko Hyde Parku. Bola som nervózna, keď sme sa blížili k recepcii a s malou dušičkou som si predstavovala, čo poviem. Skutočne sme už boli vyčerpaní a to sme mali deň ešte stále pred sebou. V hoteli však boli úžasní a všetko prebehlo hladko. Dokonca sme vyriešili aj to, že v izbe bola zima a kúrenie akosi nešlo. Zvládli sme to!


V podstate sme nemali na prvý deň žiadny veľký plán. Poväčšine sme sa len potulovali a objavovali, čo nám osud pod nohy privedie. Počasie bolo nestále a miestami sme pomerne premokli, no bolo zaujímavé vidieť miestnych, ktorými to nepohlo, ani len natoľko, aby si vytiahli dáždnik. My sme si s odhodlaním jeden zakúpili v obchode so suvenírmi, ale nápad to nebol zrejme ideálny. Ich životnosť bola pár minút, pričom sa následne zlomili a vietor nimi mával, ako sa mu zachcelo. Zrejme sme potom zvolili taktiku, ktorej princíp bol jednoduchý. Keď to nevadí ostatným, nevadí to ani nám.

Oxford Street
Prechádzky po Oxford Street boli úplne skvelé. Nemali sme v pláne žiadne extra nákupy, no atmosféra tých rozmanitých ulíc, na ktorej každý jeden milimeter priestoru ponúkal niečo, čo pútalo pohľad a pozornosť, nás úplne pohltila. Počas tých troch dní sme sa tam viackrát vrátili, kedže sme to mali od hotelu blízko a radi sme objavovali, čo všetko je tam možné nájsť.

S ocinom sme obaja veľmi orientovaný na kávu a tak sme si tam neodpustili návštevu Starbucksu (ktorá nebola zas až takou výhrou), ale bol to príjemný čas a to mi príde podstatnejšie. Nebudeme si klamať - v ten deň sme potrebovali veľké množstvo kávy.

Počas potuliek sme však narazili na miesto, ktoré si nás získalo najväčšmi. Tam sme sa skutočne veľakrát vrátili nadšení a nachádzali sme tam najlepšie strávený čas.

Kensingtonské záhrady
Krásne, krásne miesto... Určite sme mali v pláne tam zájsť, ale popravde si nás našlo samé počas premiestňovania sa na Oxford Street. Zabočili sme cestičkou zo zvedavosti a už sme boli nadobro stratení. Ale v dobrom slova zmysle. Myslím si, že tie záhrady je nemožné nemilovať, pretože človek v nich nachádza pokoj. Stretnete tam najrôznejšie tipy ľudí, enormné množstvo bežcov, kačky a rodiny a jednoducho... ach toto miesto si ma získalo. Záhrady sú obrovské. Chodili sme tam a chodili a stále sme mali kam odbočiť, kam ísť. Ťažko sa mi opisuje, ako veľmi som milovala prechádzky na tomto mieste.

























V tomto čase bola v Londýne zima. Ale naozaj poriadna... Chlad sa človeku dostával, až pod kožu a každý kúsok tela bol premrznutý vzduchom. Nebol to však zlý pocit. Večer sme prišli unavení, ale bol to spokojný druh vyčerpania. Viete, čo tým myslím?

Osudový druhý deň
Tento deň mal byť napodstatnejším a najkľúčovejším... Bol to jediný deň, kedy sme mali čas, na čokoľvek bez toho, aby nás čakala cesta a mal byť venovaný práve všetkým typickým miestam tohto veľkomesta. A síce bol krásny, zážitkami priam nezabudnuteľný... Veci nešli podľa plánu. Nie celkom. No poďme pekne po poriadku.


Dovoľte mi uspokojiť vaše knihomoľské duše fotografiami, pretože toto miesto bolo... veľkolepé. Akonáhle som sa tam ocitla, z úst mi vyšli iba tieto slová, "Tati, keď zomriem, tak tu chcem skončiť dobre?"










Bolo to, ako kráčať v sne. V prekrásnom sne, z ktorého sa nechcete zobudiť.
Viem, že je to bláznivé, ale prisahám, že kvôli tomu miestu by som sa do Londýna vrátila. Len kvôli tomuto miestu. Aj keby som tam mala stráviť len jednu, jedinú noc a ísť účelovo, len aby som tam mohla stráviť ďalších pár chvíľ a cítiť tú atmosféru... Išla by som. Stálo by mi to za to.
Viem, že na svete je množstvo krásnych kníhkupectiev, ale The Notting Hill Bookshop je absolútne jedinečné. Dokázala by som tam stráviť aj hodiny a nič by mi k šťastiu nechýbalo. Každý jeden kúsoček priestoru na mňa zapôsobil hlbokým dojmom. Nikdy som odtiaľ nechcela odísť... Bol to iný svet, v ktorom som našla šťastie a radosť. Bolo to krásne. 

Ale áno. Potom už nastali základné problémy tohto dňa. 
Vzhľadom k tomu, že moja orientácia v priestore je strašná (o ocinovi nehovoriac), som na klasické mapy nemohla, ani len pomyslieť, pretože my dvaja v nich nedokážeme veci vidieť, ako ostatní, normálni ľudia. Po celý čas som sa spoliehala na mapy v mobile, ktoré vás pekne všade navigujú a hovoria vám, ako ďalej. Akým spojom ísť. Nuž áno... sú nápomocné. 
Ibaže batéria mobilu z nich nie je taká nadšená, ako človek, ktorý ich potrebuje k prežitiu v cudzom meste a tak sa mi čoskoro vybil telefón.
Následne som zistila, že moja nabíjačka ostala na hoteli.
Do hotelu to bolo samozrejme zbytočne ďaleko. 
Ale ešte sme sa dostali na cieľové miesto. Problémy prišli, až potom.


Okay. Od Buckinghamského palácu sme sa ešte, ako tak rozumom dostali do centra, kam sme sa dostať potrebovali. ALE.
Môj mobil to nezvládol.
Kamkoľvek sme prišli, nikde nemali nabíjačku. Zo zúfalstva som sa pýtala, aj zákazníkov sediacich v daných podnikoch, či nabíjačku nemajú pri sebe. Nie, nie... nikto nemal. A možno, aj mal, no nikto nám nepomohol.
A tak nám bolo jasné, že nejakú budeme musieť kúpiť, inak tam umrieme alebo ktovie čo ešte. Uznávam, že teraz v pohodlí domova by som asi dokázala pochopiť, že sú aj iné cesty a na ten smer sa prísť dá, ale tak či tak... Boli sme stratení. Beznádejne.
Nikto nám nevedel poradiť, kde nejakú nabíjačku kúpime, ale napokon po asi tak polhodine sme v obchode so suvenírmi našli, čo sme potrebovali. (Nie, nemám odvahu ju doma používať). Stála nekresťansky veľa, ale mali sme ju a to bolo hlavné.
Zašli sme do podniku, kam som takmer so slzami v očiach išla poprosiť obsluhu, s novo kúpenou nabíjačkou v rukách a prosbou, či mi ho nabijú... Keď mi čašník povedal, že mu ju nemusím dávať lebo tam nabíjačku majú, nebudem vám klamať. Už som si len porazenecky sadla a môj rozum bol na pokraji. Strávili sme tam asi hodinu.

Pozor, pozor...
Deň pokračuje!
Ahoj Big Ben! ...Teda... Počkať...


Áno, dobre vidíte. Po nekonečnej ceste plnej sĺz a bolesti... sme sa konečne dostali na ďalšie plánované miesto. A bola to katastrofa.
Netušila som, že práve táto vyhľadávaná pamiatka podlieha rekonštrukcii a tak to ozaj nebol veľmi veľkolepý pohľad. Uznávam, že (úprimne sa smejem), ale ten deň bol tak vypätý a ja som sa tak veľmi snažila mať všetko naplánované, až som sa už neudržala a rozplakala som sa. Potom som sa smiala a potom som mala opäť záchvat plaču. Ocino sa to snažil zachrániť a upokojiť ma, ako vedel, no ja som len plakala, smiala sa a plakala... Bolo to strašné :D.


Táto fotka vznikla po všetkom tom vypätí a zrútení sa, takže dodnes keď ju vidím, neviem sa zdržať smiechu, pretože absolútne by som sa nedivila, keby ešte v tom čase mám na lícach zaschnuté slzy nešťastia a trpkého sklamania. Bolo to dramatické.



Cítili sme, že nastal čas ustúpiť osudu a vrátiť sa na hotel. Tak, aj bolo. Kráčali sme peši dobrú hodinu a pol a emočne zničený sme si chvíľku oddýchli na našej izbe. Zbierala som svoje nadšenie a vymýšľala som, ako zakončíme naše dni dobrodružstva.

A tak sme sa vrátili na miesta, ktoré pre nás boli významné. Prešli sme sa cez Oxford Street a nakukli do pár obchodov. Boli sme si zajesť v McDonalds a odtiaľ mám popravde veľmi pekný zážitok.
Počas nášho pobytu nás šokovalo, v akom stave nájdete na ulici bezmocných ľudí. Bezdomovci boli skutočne na každom kroku. Pri obchodoch ste mohli nájsť paplóny, periny, kartóny a tam boli ľudia schúlení do klbiek... Mňa osobne to veľmi zasiahlo, pretože si nemyslím, že takéto fungovanie je správne a nikto, skutočne žiadna ľudská bytosť si nič také nezaslúži. S ocom sme preto kúpili trochu jedla a darovali ho najbližšiemu bezdomovcovi, bez premýšľania.
Chvíľu sme sa s ním rozprávali, podali sme si ruky a jeho pohľad patrí k najkrajších veciam, aké som za celý svoj život videla.

Som šťastná, že sme si tento večer užili, aj poslednými prechádzkami po záhradách. Napokon ten deň skončil lepšie, než by sme si vôbec dokázali predstaviť.
Na tej pomalej chôdzi, stmievaniu sa, prírode... Bolo na tom niečo. Všetko ma neskutočne napĺňalo a cítila som sa nažive. 


Bola som tam skutočne šťastná.
I keď tie dni boli krátke a rýchle a nie všetko šlo podľa plánu... Nikdy by som neoľutovala, že sme tam boli. Práve naopak. Po príchode domov som pocítila nával poznania, že cestovanie je cenné. Že zvedavosť a potreba spoznávať, či objavovať nové miesta je neskutočne dôležitá. 
Už teraz plánujem kopu nových ciest a popravde jedna z mojich najvysnívanejších sa už čoskoro udeje. O tom vám však ešte pomlčím a uvidíte, čo to bude, až to bude. Už teraz sa však neviem dočkať!

Som šťastná, že tento článok uzrel svetlo sveta, pretože mi bolo veľmi ľúto, ako si svoje miesto nenachádzal. Boli to pre mňa významné dni a viem, že tu jednoducho mali byť spísané.
A tak vám ďakujem! Ďakujem za vašu pozornosť a za to, že ste si ten nával informácií dokázali prečítať.
Prajem vám krásny deň a teším sa na vaše odozvy.

Ktoré miesto je pre vás vysnívané? Aké máte najbližšie plány a vôbec... aký je váš vzťah k cestovaniu?

Vždy som vedela, že mňa ako človeka neláka vybaviť si pobyt cez cestovku a potom sa len vliecť. Som dobrodružná povaha a tak vnímam, ako oveľa výhodnejšie cestovať na vlastnú päsť. Na tomto výlete som sa mnohému priučila a tak viem, že ďalšia cesta bude oveľa lepšia a rozumnejšia. No i tak si tento pobyt vzal veľký kus môjho srdca...

Je zrejme jasné, že tretí deň už len patril cestovaniu a všetko bolo únavné. Lietadlo nám meškalo, nestihli sme autobus, nestihli sme vlak... Poznáte to. Ale aj tak to malo čaro. Aj tak sme to zvládli.

...

“Travel isn’t always pretty. It isn’t always comfortable. Sometimes it hurts,
 it even breaks your heart. But that’s okay. The journey changes you; it should change you. 
It leaves marks on your memory, on your consciousness, on your heart, 
and on your body. You take something with you. Hopefully, you leave something good behind.”


6 komentárov:

  1. Ach jaj, tak tento článok je poklad. Každé slovo som hltala a hltala a nemala som dosť. Spontánnosť je naozaj dôležitá, a tebe sa to tentokrát potvrdilo :) Krásne si to popísala, mala som pocit, že som s tebou v Londýne, fotky sú úžasné a hrozne oceňujem tie knihomoľské. Košice sú krásnym mestom, teda aspoň to námestie, veľmi rada tam chodím. Dokonca môj otec tam požiadal mamku o ruku... Ja tam veľmi rada chodím do divadla, odtiaľ mám krásne spomienky. A nikdy som nebola v zahraničí, ak nepočítam raz Chorvátsko a ešte občas Poľsko, ale to je naozaj blízko a už to ani nerátam ako zahraničie :D Do Veľkej Británie by som tiež jedného dňa chcela ísť, no mojím najväčším snom je Dublin. Tak veľmi by som tam raz chcela ísť! A potom ďalšie miesta ako Paríž, Rím, Škótsko, Švédsko a Holandsko. Dosť dlhý zoznam, to viem :D Ale snáď jedného dňa... No sama so svojimi jazykovými schopnosťami by som sa asi neodhodlala ísť, iba s niekým :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem! Som šťastná, že ťa čítanie prenieslo akoby na výlet spolu so mnou, a že si sa pobavila O:). Košice sú prekrásne a chcela by som sa tam niekedy vrátiť, kedže som ich videla síce takto veľkolepo, no predsa len málo a chvíľkovo. Avšak páči sa mi, aká nostalgická hodnota sa k mestu spája tebe. Pre mňa je takou Bratislava... Moji rodičia tam spolu žili, keď boli veľmi mladí a tak si rada predstavujem ich kroky všetkými uličkami, po ktorých kráčam a vnímam tam ich život predo mnou :).
      So mnou a zážitkami z cestovania to bolo oveľa horšie.
      Chorvátsko nepočítaš, ako cestu, ale napríklad ja osobne som ešte nikdy nevidela more. Nikdy som nebola na dovolenke. Nie si na tom, až tak zle :D! Ale samozrejme srandujem... Úplne rozumiem tvojim pocitom a myslím si, že časom by si si mala plniť svoje ciele. Nemyslím si, že je to dlhý zoznám, ani že by bol nejakým spôsobom nereálny. Mala by si si ho jedného dňa splniť a podľa mňa to jedného dňa zvládneš. Možnosť vidieť svet a vydať sa po jeho cestách, objavovať... niekedy je to priam zmysel života :). Páči sa mi, ako každé miesto v tebe niečo zanechá, a zároveň ty sa nejak dotkneš miesta, kde si bola a strávila čas...
      Inak nedá mi ešte nepovedať k tomu zoznamu... Vymenovala si moje vysnívané krajiny. Aj ja ich mám v pláne a nie, nie je to veľa :D! Mojim najväčším snom je Škótsko. Takisto však Írsko... Ach, všetky :D. Doplnila by som ešte Island alebo Nórsko.
      Nemysli na jazykové znalosti. Keď si nútená sa o seba postarať, tak zrazu aj tá komunikácia ide sama. Ja tiež nie som úplný "macher" na reč... Viem sa len rozumne dohovoriť. A ono to stačí. Keď sa prestaneš báť, tak sa to samé začne zlepšovať.
      Držím ti palce a veľmi veľmi ti prajem, aby si si splnila všetky sny a ciele :). Máš na to!

      Odstrániť
    2. Ďakujem krásne :)) No tak to je super, že máme spoločné miesta, ktoré chceme navštíviť. A toto možno nie je je až taký dlhý zoznam miest, ak mám pravdu povedať, je ich omnoho viac, no tieto sú najhlavnejšie, ktoré mi hneď prišli na rozum. Island znie lákavo, a Nórsko... Vieš čo, môj ocko tam pracoval 11 rokov a veľa mi toho porozprával ako to tam je. Aurora borealis raz do roka za to nestojí :D haha srandujem... Nedá mi nespomenúť jeden prípad otcovho známeho, ktorí sa tam presťahovali z Poľska. Tá ich sociálka sleduje prípady, keď sa tam niekto presťahuje, ten pár, o ktorom hovorím má 2 deti, a v Nórsku je strašne prísny režim ohľadom všetkého. Deti nemôžu jesť sladké ani iné potraviny, alebo napr. malinovky, musia v škole ukazať čo si z domu doniesli, učiteľky sa všetko možné vypytujú, čo sa deje doma alebo či rodičia pred nimi pili alkohol a keď sa im niečo nepozdáva, hlásia to na socialku a tá všetko prešetruje. V ich prípade im jedného chlapčeka zobrali a dali do náhradnej rodiny. Mama nemá žiadne právo získať svoje dieťa späť. Sice toto mi otec rozprával asi pred 5 rokmi, vtedy vravel, že už 2 a pol roka najímala najlepších právnikov a chcú chlapca späť, no stále nič. A potom ďalšie prípady, o ktorých si zháňala informácie, lebo tam sa to deje denne, že odoberajú deti rodinám, tak dalšie pripady som počula, že si matky najali "únoscu" ktorý dieťa zobral za hranice a potom za nimi utiekla aj matka a začinali život od znova s novými menami atď.
      Proste krajina to je na nič, fjordy sú sice krásne, ale žiť tam je o inom, ani tie peniaze za to nestoja. Celý rok tam prší a nečudo, že je tam najviac samovrahov - keď k počasiu a ich povahe pridáš tie zákazy čo tam majú, tak tam vôbec nemáš chuť žiť...
      A kvôli tomu všetkému ma to tam už neťahá ani na výlet :D :/
      Nechcela som ťa od toho odstrašiť, len ukázať, aj tú inú stranku. Ale je pravda, že každá krajina nejakú zlú stránku má.
      Tak teda dúfam, že raz svoje cestovateľské plány zrealizujeme! :)

      Odstrániť
    3. Fuuh... Priznám sa, že o tomto som nikdy v živote nepočula. Ak som aj započula niečo o prísnej výchove, v tom čo rodič smie a čo nie, tak sa to vždy spájalo s Anglickom, avšak Nórsko vidím po 1x v takomto svetle. Z tohto aj mne veľmi rýchlo vyplýva, že žiť by som tam nechcela, ale aspoň ten výlet za zváženie stojí. Priznám sa však, že ma to dosť znepokojilo, pretože to, čo si opísala je jednoducho príliš... Pokiaľ sa tí rodičia o deti starajú s láskou, tak aký má význam odlúčiť ich a hodiť na cudzie miesto? Je to príšerné. Nedivím sa, že teba to odlákalo od čohokoľvek, čo sa toho týka. Ako si povedala - každá krajina má nejakú zlú stránku, ale tieto veci sú viac, než znepokojivé.
      No som rada, že si mi o nich napísala. Žiaľ, aj o zlých veciach, je často zaujímavé počuť. Neviem si však predstaviť, aké bolestivé musí byť, najímať si únoscov pre vlastné deti.
      .
      Určite sa nám to podarí :). Maj sa krásne!

      Odstrániť
  2. Já Londýn naprosto miluji a to jsem tam byla jen jednou. Rozhodně se chystám tam vrátit a procestovat i jiné části Anglie :)

    Gabux | Poslední článek

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prajem ti, aby si sa tam ešte veľakrát vrátila a objavila samé krásne miesta :)! Ja osobne by som sa tam tiež chcela ešte vrátiť, ale skúmať by som chcela skôr anglický vidiek. Menšie mestečká, viac prírody... Anglicko je krásna krajina a stojí za cestovanie. Držím nám palce ♥!

      Odstrániť