nedeľa 17. mája 2020

Budem šťastná, až keď...


Ahojte :)! Tento článok píšem absolútne spontánne, pretože ako sa zvykne hovoriť, "kopla ma múza." Ráno som sa zobudila, zameditovala si, pozrela si videá a v hlave sa mi vynorila myšlienka, ktorá ma nechcela opustiť, čiže tuším, že jedinou možnosťou je rozviť ju, a podať ju aj vám trošku bližšie. Myslím si, že zopár ľuďom by tento článok mohol trošku pomôcť alebo sa v ňom viacerí nájdete, pretože uvedomila som si, že sa jedná o problém, ktorý v sebe mám a zatiaľ s ním neviem pracovať. Myslím si, že s tým problémom nevieme pracovať mnohí.
O čo ide?

Názov článku je celkom výstižný, pretože "budem šťastná, až keď..." je celou podstatou toho, čo vám chcem povedať.

Za tie roky, ktoré sa k vám prihováram a píšem tento blog ste už mohli zistiť, čo to o mojej povahe. Najmä osobnejšie články, ktorým som sa začala venovať vám mohli o mne povedať trošku viac a preto by som len nadviazala na to, že ako človek som veľmi nestála a zároveň veľmi citlivá a slobodomyseľná. Mojou najväčšou vášňou je cestovanie, objavovanie, pozorovanie a neustále hýbanie sa vpred. Nie vždy sa dokážem uspokojiť s plnením si svojich cieľov, pretože akonáhle dosiahnem jeden cieľ, chcem viac. Chcem dosiahnuť ďalší a ďalší a za ním viem, že už v tomto okamihu nasleduje ďalší... a tak v sebe často istým, malým kúskom seba samej, cítim nespokojnosť so svojím životom. Mám v sebe neustálu potrebu naháňať sa za niečím, čo často ani sama nedokážem vyjadriť, či pochopiť. Nepoznám cieľ za ktorým sa náhlim, ale mám nutkanie spraviť čokoľvek, aby som ho dosiahla. Takto fungujem väčšinu času a kým so svojím životom niečo robím, kým na sebe pracujem - dokážem byť v poriadku a spokojná, no akonáhle sa zastavím, cítim zvláštne prázdno, ktoré nedokážem zaplniť. A viete čo za tým je? Tým prázdnom je spokojnosť. Pokoj. Schopnosť byť šťastnou a schopnosť nesnažiť sa ovládať situácie a ľudí okolo seba.

Predstavu o tom, ako chcem aby vyzeral môj život mám veľmi jasnú a viem za čím si idem. Všimli ste si však niekedy aj vy, ako celkom podvedome vnímate to, že šťastní budete až keď tie veci dosiahnete? Až keď bude po všetkom a vy budete v cieli? Keď si splníte svoje sny?

Chcem cestovať, takže šťastná budem, až keď budem na cestách. Šťastná budem, až keď uvidím Paríž. Až keď sadnem do lietadla. Až keď podniknem roadtrip. Až keď budem ďaleko. Až keď zažijem dobrodružstvá. Šťastná budem, až keď... Až keď čo? Teraz šťastná nie som?

Mala by som byť. Čoraz naliehavejšie si uvedomujem, že nemôžem lipnúť na svojich cieľoch a vnímať ich ako jedinú cestu k spokojnému životu. Práve týmto vždy docielim len to, že keď už sa mi aj podarí to, po čom túžim, tak sa aj tak vo vnútri necítim spokojná a už sa automaticky obzerám za niečím ďalším. Veci často nie sú podľa mojej predstavy, ľudia sa nesprávajú tak, ako by som čakala... Ale to nie je chyba ľudí a nie je to chyba života. Chybou je, ako naliehavo túžim po všetkom, čo (nechcem povedať nemôžem mať, pretože môžem), ale dajme tomu že po všetkom, čo je vzdialenejšie a menej dostupné, než to čo mám teraz. Pretože hľadieť do diaľky za niečím budúcim a vidieť to v dokonalom svetle je oveľa jednoduchšie, než vidieť dokonalosť v prítomnom okamihu. Všetko má svoje chyby, svoje vlastné pravidlá a cesty, nuž a je jednoduchšie odmietať to vidieť, než prijímať situácie také aké sú a vyťažiť z nich to najlepšie.

Je chybou myslieť si, že šťastie možno nájsť, až potom... Šťastie je tu vždy. Frázu o tom, že šťastie je len stav mysle ste už určite počuli a aj keď to môže znieť poriadne otrepane, tak je to zároveň aj obrovská pravda. Je ľahké byť šťastný, keď sa okolo vás dejú veľké veci, ale myslím si, že nájsť radosť a šťastie v tých najbežnejších okamihoch by malo byť cieľom a snažením nás všetkých. Dokonca aj v bežných okamihoch dokážem byť šťastná, až keď robím niečo inak. Keď podnikám aspoň malé dobrodružstvá, keď idem na menšiu cestu, keď pobehujem po prírode alebo niečo nerobím bežne... Chápete ako to myslím? Môj deň musí vybočovať z normálu, aby som ho dokázala považovať za pekný a bola schopná v ňom vidieť viac.

Po jednej stránke mám na sebe túto vlastnosť rada. Nedokážem žiť v rutine a to nie je zlá vec. Úprimne, ani trochu nie... Viem však, že vo všetkom by mala byť rovnováha - absolútne vo všetkom -  a tú so všetkou úprimnosťou nemám a len bohvie, či som ju niekedy mala. Nevyrovnané sú moje nálady, moje pocity a ako som už povedala - môj stav osobného šťastia.

V období, kedy som dokončila strednú školu a rozhodla sa dať si pauzu, rozhodla sa poriadne preskúmať svoje vnútro a každú stránku svojej povahy, pozorovať tú túžbu objaviť svet a spoznať viac ľudí - v tomto období cítim viac, než inokedy viazanosť na svoje ciele. Až príliš na nich lipnem a považujem ich za jedinú možnosť šťastia. Ale o koľko vecí prichádzam kým sa k tým cieľom dostanem? Na tom, že budem šťastná, až sa mi všetky stanú nie je vôbec nič zlé, ale užívať si cestu k cieľom samotným je rovnako dôležité, ako užívať si samotný cieľ. Dostávame sa k pointe, však?

Pretože nie je zlé chcieť viac. Nie je zlé byť človekom, čo má v sebe veľa vášne a nadšenia pre svet, ale je zlé nedokázať užiť si priestor medzi. Medzi snom a cestou za jeho splnením. Pretože kým sa stávame človekom, akým chceme byť, kým pracujeme na tom po čom túžime - to všetko sa deje krásnym spôsobom. Už v tomto štádiu spoznávame ľudí, spoznávame miesta na ktorých by sme nečakali, že sa niekedy ocitneme, spoznávame seba samých a všetky tieto drobné zážitky sú vzácne, pretože k tomu aby sme boli svojou najlepšou možnou verziou a aby sme do toho cieľa vkročili schopní šťastia, potrebujeme byť naplnení zážitkami a spokojnosťou z toho, čím sme si prešli.

Je to ľahké a náročné zároveň, pretože stačí si uvedomiť jediné. Nie svet nám dáva šťastie. Nie ľudia nám dávajú šťastie. Šťastie nie je niečo, čo musíme dostať alebo získať od situácií, vzťahov, či zážitkov. Šťastie je niečo, čo z nás musí prameniť a vyžarovať a my to v sebe musíme živiť a chrániť. Nie snažiť sa to dostať, ale nechať to v sebe rásť každým jedným dňom. Nie čakať, že to príde, ale vytvoriť si ho samostatne a s trpezlivosťou k sebe samému. Dáva vám to zmysel? Pretože mne obrovský.

Aj v láske čakáme, že nás urobí šťastným tá druhá osoba. Chyba. Šťastní by sme mali byť každý osobitne a o svoje šťastie sa vzájomne deliť a živiť ho v sebe stále viac.
Šťastie očakávam, keď sa vydám na cesty a začnem spoznávať svet a rôzne krajiny. Chyba. Šťastná by som mala byť už teraz z toho, čo príde, z toho ako sa na to pripravujem, akú mám rodinu ktorá ma podporí a aké pevné vlastnosti a silu v sebe musím mať, aby som to všetko dokázala. Mala by som oslavovať svoju odvahu a odhodlanosť, ale si aj vážiť svoj domov, ktorý ma tu bude vždy čakať, keď raz jedného dňa odídem.

Šťastie sa ukrýva naozaj v tých najmenších maličkostiach a čím viac sa ho snažíme definovať a nájsť, tým viac pred nami uniká. Všetko pozorujeme s myšlienkou. Žijeme buď v minulosti alebo v budúcnosti, ale to TERAZ je tu a prítomnosťou bude len jedinký raz. A tak sa poriadne obzrime okolo seba. Myslím si, že keď sa na všetko pozrieme s láskou, tak zistíme, že máme okolo seba toľko krásy, až nám to vyrazí dych. Toľko krásnych priateľov, toľko krásnych ľudí, toľko krásnych spomienok a možností a chvíľ a radosti. Máme okolo seba krásu, ale aby sme ju videli... zastavme sa na chvíľu a dovoľme si prežiť ju. V tom našom "potom", či "až" nás určite čaká, ale neprehliadnime ju v "tu" a "teraz". Ak v živote na niečo verím, tak je to na dobro. Verím na láskavosť a na to, že každý z nás by sa mal snažiť byť predovšetkým ľudským a sám sebou. Zabudnime teda na všetko, čo sme sa naučili a neurobilo nás to šťastným. Zabudnime na názory, ktoré nám boli vtĺkané a do života nám nepriniesli nič prínosné, či hodnotné. Žime pomaly a ľahko. Pozorujme a viďme. Vnímajme a počúvajme. A pomaly... celkom pomaličky zistíme, že za šťastím už nemusíme utekať, ale sa len zhlboka nadýchnuť a pocítiť ho priamo v nás.

Majte sa krásne kamoši.

8 komentárov:

  1. Ani si nevieš predstaviť, ako zo srdca mi v týchto tvojich článkoch hovoríš a ako neuveriteľne s tebou súhlasím :)
    Pred pár rokmi som si myslela, že popri niektorých ľuďoch mám nudný život, pretože mojim hlavným koníčkom je čítanie kníh. Potom som si však uvedomila, ako veľmi sa mýlim, pretože načo sa porovnávať s niekým iným? Je proste dôležité robiť to, čo ma baví a robí naozaj šťastnou. Z veľkej časti sú to práve knihy, tak prečo by som s tým mala prestať? Ľudia ti povedia, že si v piatok večer doma a čítaš knihy, pritom môžeš ísť na diskotéku alebo čo, akoby ťa malo mrzieť to, že tráviš piatkový večer doma. Pri takýchto prípadoch som si uvedomila, že to je ich šťastie a že nepotrebujem byť každý piatok vonku s kamarátmi, len aby som v niekom vyvolala pocit, že tých kamarátov mám. Som človek, ktorý má rád knihy, cestovanie, dobré filmy, výnimočných ľudí a nekonečné debaty s priateľmi, ktorí za to naozaj stoja a nemusí to byť každý piatok na diskotéke. Pre mňa šťastie znamená aj toto. A hlavne to šťastie je v maličkostiach ako ranný spev vtákov na záhrade, ticho v prírode, pohľad na hviezdy a pocit nekonečnosti pri tom pohľade, východy a západy slnka. Šťastie rozhodne je stav mysle. Každý z nás totiž môže hľadať vo všetkom negatíva, nadávať na svet, keď sa nedarí, neustále sa sťažovať a tým pádom nikdy nebyť šťastný či spokojný. Alebo stačí len vidieť vo všetkom niečo dobré. Nevydarené veci považovať za novú skúsenosť, pri strate priateľov pochopiť, že ten človek tu nebol večne, ale na to, aby ti ukázal nový pohľad na svet, naučil ťa niečo nové, čo ťa posunie ďalej. Všetko je to len o uhle pohľadu a o tom, či sa dokážeš tešiť z maličkostí a milovať svet i ľudí aj s chybami. Takisto verím na láskavosť a dobro, pretože som ju veľakrát videla a dokonca spoznala na vlastnej koži. Je dôležité žiť v prítomnosti, pretože vždy budeš spomínať na zážitky, chyby a poučenia, maličkosti a veci, ktoré si urobila, a nie na to, čo si urobiť chcela alebo plánovala.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teraz si mi prehovorila z duše ty :). Úprimne písanie týchto článkov milujem... nie je to len o tom, že ma ich tvorenie neskutočne baví, ale práve tieto komentáre a riadky ma vedia potešiť najväčšmi a mojej práci dávajú hodnotu. Neviem, či by to bez nich malo také pekné čaro, pretože práve vďaka nim mám pocit, že tvorím niečo, čo má zmysel. Strašne sa teším z toho ako sa tu pomaličky spoznávame, nachádzame, ako si tu každý môže nájsť niečo svoje, ako sa možno niekto teší na nové články, ako sa ja teším na takéto útržky životov... Skrátka je to pekné a aj keď sme sa už párkrát videli, mám pocit, že takéto informácie by sme sa predsa len o sebe nedozvedeli. Možno by nám nenapadlo rozprávať sa o veciach do hĺbky alebo by sme sa prechádzali inými témami, no veľmi si vážim, čo všetko sa vlastne týmto spôsobom dozvedám. Veľmi sa s tebou stotožňujem a viem o čom hovoríš. Tiež pre mňa bolo kedysi zvláštne uvedomiť si, že na tom, že rada sedím doma a piatok trávim s knižkami - že na tom nie je absolútne nič zlé. Trvalo mi kým som sa naučila pomaly a postupne rozumieť svojim potrebám, povahe a v podstate to ešte stále trvá, no je veľmi dôležité naučiť sa prijať sa a vidím, že na tomto sme urobili kus dobrej roboty :). Samozrejme vo všetkom je dôležitá rovnováha, ale akonáhle sa človek naučí vnímať seba takým aký je a byť k sebe trpezlivý, tak aj všetky veci naokolo si tú rovnováhu získavajú a život sa zlepšuje. Akonáhle som prestala vnímať ako problém, že sa nepotrebujem neustále zabávať, tak sa do môjho života vsunula aj zábava... no s tými správnymi ľuďmi, s ktorými sa môžem rovnako bezhlavo zabávať, ako aj rozumne rozprávať, či tráviť čas zmysluplne. Je pekné si vytvárať rodinu a putá, ktoré pretrvajú, no je zároveň pekné si byť vedomí toho, že pretrvať nemusia a tak sa o nich treba starať a chrániť si ich.
      Máš pravdu v tom, že všetko je to o uhle pohľadu... Veľmi si však cením, že si stále ostala veriť v láskavosť a dobro. Všímam si, že ľudia čoraz častejšie zanevierajú na tieto hodnoty. Absolútne ich z toho neviním, nie je ťažké vidieť svet v tom horšom svetle, no myslím si, že predsa len chce kúsok viac odvahy zachovať si v sebe to dobré a krehké v spoločnosti, ktorá poukazuje a zvýrazňuje celkom opačné hodnoty. Ach ani neviem čo by som ešte povedala a pritom mám toho na jazyku ešte kopu... Strašne som si užila čítať tvoje názory a ďakujem... naozaj ti ďakujem, že si si našla čas a o všetkom mi napísala. Súhlasím s tebou asi vo všetkom. Je to skrátka tak... Aj ja čím som staršia, tým viac som si vedomá toho, že vždy viac ľutujem veci, ktoré som neurobila, než tie ktoré som urobila bezohľadu na ich výsledok. Dôležité je nebáť sa a respektívne sa aj možno báť, no aj tak ísť do všetkého s úsmevom a chuťou :). Maj sa krásne Naty :)!
      Och a tie maličkosti... Pokojné rána, ticho, horúca káva, spev vtáčikov... Bez tohto by život nebol životom. Pre mňa teda určite nie.

      Odstrániť
  2. Veľmi pekne napísané, sama každý deň pociťujem v sebe paralelu toho, čo si opísala v článku. :) A naozaj nie je zlé chcieť od života viac! :)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti ♥ Som šťastná, že sa s týmto všetkým dokážeš stotožniť a že sa ti článok páčil! Nie je to zlé, hádam je to aj trochu potrebné! Len je vo veciach občas ťažké nájsť tú správnu rovnováhu :). Lepšie však mať ohnivú povahu, než len znášať následky a osud, ktorý nemusí byť ani zďaleka taký určitý... Maj sa krásne :)!

      Odstrániť
  3. V první řadě tě zdravím a chci ti říct, že tímto článkem jsi si získala nového čtenáře ♥ V některých jeho částech jsem si připadala, jak když jsem ho psala já. Taky mám přesně danou představu toho, čeho chci dosáhnout a dlouho jsem za tím šla aniž bych se koukala doleva nebo doprava. A tam je přesně to, co jsi psala ty - sice asi dosáhnu svého cíle, ale uteče mi spousta času, který jsem si neužila. A u nás doma jsem já jediná taková. Taková, co chce všechno, být všude, prostě žít. A jsem schopná pro to hodně pracovat. A častokrát jsem se setkala s nepochopením, dokonce přesvědčováním, že to tak není dobře. Miluju, když můžu být v něčem lepší a ještě víc, když to pak všechno můžu předat dál ♥ Kdybych psala dál, byl by ten komentář hrozně dlouhý, shrnu to jen tím, že děkuji za krásné zamyšlení ♥

    Pauline's Tiny World

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti krásne ♥! Veľmi sa teším, že ťa to oslovilo a našla si si v tom niečo svoje. Ja ťa úplne chápem v týchto pocitoch a vlastnostiach, ktoré opisuješ, pretože no... poznám to. Ale podľa mňa to ani zďaleka nie je zlá vlastnosť. Ako som povedala aj v článku - chcieť viac nie je zlé, ani trochu nie... Chce to len schopnosť vedieť si užiť dosiahnuté ciele, cestu za ich dosiahnutím a nebyť v neustálom náhlední sa za niečím ďalším a väčším. Ďakujem ti, že si mi tu napísala tento komentár a držím ti palce, aby si vždy cítila spokojnosť v tom, čo robíš a bola šťastná z vecí, ktoré dosiahneš... pretože ty si ich dokážeš splniť ♥ Maj sa krásne!

      Odstrániť
  4. Prekrásny článok, každé slovo sa mi až zarylo do srdca, pretože nad týmto všetkým sa zamýšľam čím ďalej tým viac. Mala som to rovnako, že vždy som si vravela to "až keď...", a ono aj teraz to mám tak, že sa teším na to keď danú vec dosiahnem, no už si užívam aj tú "cestu" za cieľom. Presne ako si písala, teším sa z maličkostí, naozaj zo všetkého možného. Stačí mi, keď sa prechádzam po záhrade a vidím ako kvitne čerešňa, alebo keď vidím všetky kopce až kdesi ďaleko preďaleko, a uvedomím si, aký je tento svet krásny, a hlavne aký krásny je môj život. Že som práve tu, práve teraz a že si dokážem uvedomiť tú vzácnosť chvíle, toho čo prežívam. A nie je to tak len s prírodou, ale aj s ľuďmi. No musím spomenúť, že som to tak nemala vždy. Vôbec nie je ľahké si to uvedomiť a hlavne napraviť. Keď som si uvedomila, že prežívam roky s tým, že sa neviem potešiť, bez nejakých veľkých vecí, a že som akoby nikdy nemala poriadne roztvorené oči a nevidela čo a koho mám okolo seba, tak potom som sa pokúšala s tým niečo robiť. Počas dňa som si pripomínala tieto maličkosti a vždy sa mi videlo, že je ich viac a viac. Začala som sa rozhliadať okolo a zrazu sa to na mňa nalepilo. Všade sú tie krásne maličkosti. A jasné aj teraz mám také dni, že sa cítim prázdna a úplne nanič, no už to oveľa rýchlejšie prejde. Mám určité ciele do budúcna, no už teraz sa teším z toho ako sa teším a z toho čo ma čaká. Som pre to veľmi rada. A tento prekrásny článok mi veľa dal a som rada, že si tu pomocou článkov a komentárov môžeme predávať svoje skúsenosti, pocity, a že v týchto myšlienkach nie sme samé. Teším sa s tebou, že si prišla na to, že to tiež máš tak a že sa posúvaš ďalej a môžeš s tým pracovať. A aj tvoje milované cestovanie si budeš vychutnávať oveľa viac a môžeš sa tešiť z každej chvíle. Držím ti v tom palce! Ďakujem za tvoje krásne slová :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tento komentár by som si dala najradšej zarámovať ♥ Veľmi, veľmi ti ďakujem! Teší ma, že sme sa takto krásne zhodli a pochopili, ale predovšetkým ti ďakujem, že si mi práve týmito krásnymi slovami pripomenula mnoho vecí, na ktoré som už možno trošku pozabudla. Niekedy sa zabúdam tešiť z maličkostí, ako z tých rozkvitnutých stromov, či tichých rán. Viem, že ich chcem oceniť, že som to mala vo zvyku obdivovať, ale občas sa príliš náhlym, aby som to dokázala vnímať vždy. Chyba... Asi si mi tak trošku otvorila oči takým pekným záverom za týmto článkom a doplnila za mňa veci, ktoré by som ani lepšie sama nepovedala :). Som šťastná, čo tieto články koniec koncov tvoria. Vždy ma milo prekvapí, aké krásne reakcie dokážu vyvolať. Učíme sa tu spolu rásť, chápeme sa, rozprávame sa a ja som úprimne vďačná, že si sa tu so mnou podelila o vlastné pocity a skúsenosti, čo si nesmierne vážim ♥. Takže ja ti ďakujem za tvoje krásne slová! Neviem to dobre vysvetliť, ani len vyjadriť, no pomohli mi väčšmi, než by som si dokázala predstaviť. Držím ti palce, aby si sa vždy dokázala tešiť z malých okamihov a krehkej krásy a aby si bola vždy šťastná a nachádzala pokoj a radosť v každom jednom dni... Maj sa krásne :)!

      Odstrániť