Pages

sobota 20. júla 2019

Venujte jej pozornosť | Vzdelaná

Originálny názov: Educated
Autorka: Tara Westover
Vydavateľstvo: Tatran
Rok vydania: 2019
Počet strán: 312

Tara Westoverová sa prvý raz ocitla v triede ako sedemnásťročná. Narodila sa v rodine survivalistov, ktorí žili v horách amerického Idaha. Tam sa pripravovala na koniec sveta tak, že zavárala do zásoby broskyne a spávala s „plnou poľnou“. V lete s mamou, babicou a liečiteľkou, varila bylinné odvary a v zime triedila kovový šrot na otcovom šrotovisku.
Jej otec nedôveroval zdravotníctvu, preto s Tarou nikdy nenavštívili lekára. Rezné rany, otrasy mozgu, dokonca aj popáleniny po výbuchu liečili doma pomocou byliniek. Rodina bola natoľko izolovaná od bežného života, že nikto neriešil, či sa deťom dostáva vzdelanie. A nikto nezasiahol, keď sa starší brat začal správať násilnícky.
Ďalší z Tariných bratov sa dostal na vysokú školu a priniesol jej novinky z ďalekého sveta. Vtedy sa rozhodla vyskúšať nový život. Vďaka samoštúdiu sa jej podarilo zvládnuť matematiku, gramatiku a vedecké predmety na takej úrovni, že spravila test ACT a prijali ju na Brigham Young University. Tam študovala psychológiu, politické vedy, filozofiu a históriu a prvý raz počula o závažných svetových udalostiach ako holokaust a hnutie za občianske práva.

Mrzí ma, že som recenziu nepísala čerstvejšie - v čase, kedy mnou nadšenie doslova lomcovalo. Bojím sa, či ešte dokážem dostatočne zachytiť všetky tie pozitívne dojmy, ktoré síce vo mne ešte stále zotrvávajú, no predsa len, nie sú také čerstvé. Uvidíme, čo z toho vznikne.
Úprimne táto kniha je veľmi netypická. Ešte som sa nestretla s podobným príbehom, respektívne nikdy nebol v podobnom kontexte reálnym, ale bol fikciou, či dystopiou. Veľmi som chcela anotáciu spísať vlastnými slovami, ale priznám sa, že to nie je možné. Je ťažké vyjadriť, čo sa ukrýva za stránkami Vzdelanej. Jej výpoveď ma šokovala.

Dlhý čas som s odstupom pozorovala obálku, ktorá mi zakaždým upútala zrak. Niečo ma na tejto knihe neuveriteľne priťahovala, no stále som ju sledovala s akýmsi rešpektom a pochybnosťami. Ak som si aj skúsila prečítať anotáciu, nemala som žiadnu predstavu toho, o čom to vlastne je. Dokonca mi, ani nedochádzalo, že sa jedná o skutočný príbeh, ale snažila som sa ju zaradiť do celkom iných žánrov. Náhody sa však dejú, či už to náhody sú alebo nie sú... Jedného dňa som ju totižto naozaj celkom neplánovane chytila do rúk a začala čítať prvé riadky. Z prvých riadkov boli čoskoro strany a ja som sa už hneď od začiatku nevedela odtrhnúť. Stále som netušila o čo sa jedná, ale príbeh bol bezpochyby napísaný dobre a pútavo. Kniha so mnou teda odišla domov a ja som sa do nej naplno pustila.


Nečakala som... Skutočne som nečakala, čo ma čaká. Nechcem vám stále hovoriť o reálnosti, no pri čítaní opisov situácií z rodinného života Tary Westover a z jej prebíjania sa životom, mi skutočne nedochádzalo, že sa takéto veci môžu diať. A možno som tomu len nechcela veriť. Môj mozog to automaticky vylučoval a oddeľoval skutočnosť od fikcie. Ibaže všetko bolo pravdivé. Žiaľ, každé jedno slovíčko, či riadok opisoval zážitky, ktoré sa skutočne stali a mne to i teraz, po čase, láme srdce a berie rozum.

V dnešnej dobe je pre nás Vzdelanie niečo celkom prirodzené a automatické. Už v detstve máme prvý stret so vzdelaním a začíname navštevovať školy. Netvrdím, že to v nás vždy vyvoláva nadšenie, ale je to samozrejmé a povinné. Školy sú dané zákonom a jednoducho, ako deti spoznávame základné vedomosti. Inak by to, ani nešlo. Avšak viete si predstaviť, že Tara spoznala školu, až ako 17 ročná? Domáce vzdelanie, ako to nazývali jej rodičia, bolo absolútne nedostatočné a deťom ho koniec koncov neposkytovali. O udalostiach, ako holokaust, či smeroch filozofie, či feminizmu, počula až na vysokej škole. Svet bol pre ňu neznámy, vzdialený... Nepoznala svoje miesto v spoločnosti. Mala len chuť učiť sa.

Nie len, že rodina autorky bola prísne nábožensky založená - podliehala mormónskej viere, ale aj survivalistický spôsob života ovplyvňoval celú jej mladosť. Neustále bola pripravovaná na koniec. Doma si pripravovali zásoby jedla, paliva, zbraní... čokoľvek potrebné na prežitie apokalypsy. Očakávali ju. Chvíľami som mala dojem, že po nej túžia, pretože v ňu verili a ona neprichádzala. 

Bolo pre mňa ťažké sledovať, ako autorka dospievala v ženu. Vďaka náboženstvu jej otca a bratovi, ktorý ju týral, bolo ťažké dospieť bez hanby. Cítila sa nečistá, nevedela čo robiť s jej vekom. Jej dospelosť bola poznačená jediným slovom, ktoré ju v mnohom prenasledovalo, "fľandra." 
Odhodlať sa ísť študovať s vedomím, že opúšťate svoju rodinu, že zanechávate všetko, čo poznáte a vydávate sa do sveta, ktorý nepoznáte ani náznakom - patrí jej obdiv. Všetko, čo získala a vydobila si, všetko je len jej zásluhou a odhodlaním, ktoré prekonáva hranice pochopenia. Určite pre ňu nebolo jednoduché opustiť jej rodinu, pretože aj keď to bolo peklo, bolo to jediné, čo poznala. Bez štúdia by však nikdy neprišla na to, akým nesprávnym spôsobom žila. Dalo jej krídla, výhliadky a povedala by som, že aj zmysel. 

“You can love someone and still choose to say goodbye to them,” she says now. 
“You can miss a person every day, and still be glad that they are no longer in your life.”

Táto kniha vo mne prebudila túžbu po vzdelaní. Nie sme si vedomí toho, aké výhody máme, pretože sú pre nás samozrejmými, no Vzdelaná mi rozhodne dodala potrebu plniť si svoje ciele a samovzdelávať sa o veciach, ktoré ma úprimne zaujímajú. Byť zvedavou.
Už teraz odhadujem, že patrí k najvýraznejším knihám, ktoré som za celý rok čítala a tak je samozrejmé, že vám ju veľmi odporúčam. 

Moje hodnotenie:

piatok 12. júla 2019

Ľudia sa menia každý deň

Nikdy si nie som celkom istá, keď začínam rozpisovať prvé slovíčka článkov ktoré píšem, čo nimi chcem vlastne povedať. Čo konkrétne chcem vystihnúť a odovzdať ďalej.
Najprv sa vždy musím pohrávať so svojou mysľou. Hrať sa so súvetiami a skúmať jej zákutia, pretože fakt, že myšlienky sa chcú zhmotniť do podoby veľavravného článku mi známy je, ale jeho podoba plánovaná nie je. Sú to len útržky, ktoré vlastne len postupne skladám... A sama sa čudujem, čo z nich napokon vznikne.

Isto už každý z nás počul vetu, "zmenil si sa." Alebo si to možno často myslíme o iných ľuďoch v našom okolí. Pozastavíme sa nad svojimi blízkymi a uvažujeme, kde v ich vnútri vznikla zmena, ktorú cítime, ale po väčšine ju nedokážeme, ani vyjadriť, ani opísať.
Myslíme si to aj o sebe. Pozorujeme sa. Skúmame, čo iné v nás je. Akým spôsobom nás zmena zasiahla a kam, až siaha...
Ale to je v poriadku.


Často som sama sebe hovorila, respektívne v súkromných rozhovoroch s blízkymi som tvrdila, "zmenila som sa." A bola som na to patrične hrdá. Rada som tie slová hovorila nahlas. Robilo ma šťastnou, že o sebe môžem vyhlásiť práve toto tvrdenie, pretože vnímala som to tak, že konečne som človekom, akým som chcela byť - alebo sa k tomuto cieľu aspoň blížim.
Nie vždy som bývala príjemným človekom, vždy správne zmýšľajúcim, vždy láskavým, či milým. Ale práve v tom čase, kedy som bola sama so sebou v nerovnováhe, ma každý vnímal pozitívne a v poriadku. Nikomu som nepripadala iná.

Časom však dospievame a my tínedžeri to na sebe cítime zrejme najintenzívnejšie (teda aspoň si to zatiaľ myslíme). Netušíme, či dospievanie a zmenu myslenia pocítime väčšmi v ešte dospelejšom veku, no myslím si, že fáza kedy sa z nás stávajú práve tí dospelí ľudia je veľmi citeľná a zároveň aj citlivá po každej stránke. V mysli máme neraz zmätok a nie každý si dokáže nájsť svoje miesto v spoločnosti... aby som bola presnejšia, nie každý po tom aj relatívne túži. Vždy sa nájde osoba, ktorá vnútorne/pocitovo nezapadá a nevie sa ustáliť. Či už takým človekom ste alebo poznáte takú osobu zo svojho okolia, určite viete o čom hovorím. Sú takí, ktorí si svoj svet tvoria po svojom, a na oblohe kreslia súhvezdia. Píšu drobné dejiny a šíria zvláštny pocit v okolí. Azda ho aj menia, no vedomí si toho nikdy nie sú.

Nuž ja som príjemnou navonok nebola. Odhadzovala som od seba ľudí, ktorí za strávený čas stáli a obklopovala som sa negativitou, ktorá zo mňa automaticky vychádzala. Ale i tak som bola doma inou osobou. Osamote som bola presne tým, čím som túžila byť, aj medzi ostatnými. Sebou.

Naše okolie sa taktiež neustále mení a zažívame nové situácie, ktoré nemajú konca. Akonáhle som sa dostala do nového prostredia a spoznala nových ľudí, prestala som sa snažiť byť vyhovujúcou a odvážila som sa odhaliť kúsok zo svojho vnútra. Začala som si uvedomovať, že ticho je v poriadku a nikomu neprekáža to, že nemám náladu neustále niečo rozprávať. Ale taktiež som začala diskutovať o iných veciach, o takých ktoré ma reálne zaujímali a svet bol odrazu iný. Prečo? Pretože som začala tvoriť ten svoj.

Bolo to dávno, no stále si pamätám, aká som bola stratená. Čím pokojnejšia som začínala byť, tým šťastnejšie som sa cítila. Bola som úprimnejšia.
Zistila som, že svoje okolie by som chcela inšpirovať. Že možno mám, čo ponúknuť ostatným a hlavne som začala byť fascinovaná silou láskavosti. Čoraz viac som si začínala všímať milé gestá ostatných, ktoré akonáhle som ich chcela vidieť, začali sa ukazovať. V potravinách ma niekto pustil pred seba, v MHD sa ľudia rozprávali, na ulici si niekto navzájom pomohol... jednalo sa o maličkosti, no keď bola myseľ schopná ich vidieť a prijať, dostali možnosť diať sa. Dovtedy som sa sťažovala na chladnú dobu, na nekomunikatívnosť a videla som samé zlé veci. Videla som, čo som chcela vidieť a tak je to so všetkým, čo v živote máme. To, ako naša myseľ vníma samotnú vec, tá vec takou následne je.

A aj keď to znie krásne, ešte prišli dlhé dlhé chvíle, kedy som bola stratená a videla všetko po starom. Stále také momenty sú, no navždy som opustila nutkanie byť niekým, kým nie som. Byť nepríjemnou a neschopnou ovládať vlastný hnev. Stále ma drží potreba urobiť ostatných šťastnými. Neustále tu chcem byť. Chcem cítiť život a zažiť reálne konverzácie, či zážitky. Spraviť niekoho šťastným a ľúbeným - toto myslenie ma už neopustí a tomu som šťastná.
A práve táto zmena dokáže hýbať svetom. No dokáže ho, aj znepokojiť.
Pokiaľ si v sebe vytvoríte pokoj, vtedy sa dočkáte prudkejších reakcii od svojho okolia, než pri starom negatívnom spôsobe života. Ani tie reakcie však netrvajú veky. Vždy máme v živote koniec koncov takých ľudí, akí k nám patria. 

Zisťujem však, že každý jeden deň sme iným človekom. Keď odchádzame ráno z domu do práce, a dívame sa do zrkadla, každý deň vidíme inú tvár. Novú osobu, ktorá sa s nami zobudila do dňa, a ktorá nás opustí, na jeho konci aby poskytla priestor ďalšej v poradí. Novšej.
Naše vlastnosti sa stále upevňujú, formujú sa. Povaha neustále podlieha tlakom, prežitým skúsenostiam a postupne kreslí nové vzory, no nikdy neostáva rovnakou.
Ibaže my tie zmeny nevidíme. Nikdy si neuvedomíme tú postupnú zmenu, ktorá sa v nás deje neustále. Nedokážeme postrehnúť každý jeden nový postoj a spôsob myslenia, ktorý u nás nastáva každým dňom. Je to proces zmien -veľmi drobných- ktoré sa viditeľne ukážu, až vo finále. V momente, kedy si hovoríme vetu, ktorou celý článok začal, "zmenila som sa." Ale kým k nej dospejeme. Je to proces.


V tomto procese prevláda chaos, ale je aj o voľbách. 
Živíme v sebe dobro alebo sa nechávame pohltiť negativizmom?
Snažíme sa niekoho potešiť alebo chceme byť potešený?
Skutočne sa pozeráme na svet alebo len pozorujeme to, čo je nám kázané vidieť? Čo nám je poskytnuté sledovať? -sociálnymi sieťami(?)
Komunikujeme alebo sa tak len tvárime?
...Kedy pochopíme, že to čo dáme svetu, sa nám vráti?

Je to o každodennej voľbe toho, ktorá myšlienka v nás vyhrá. Ktorá nás ponesie ďalej a vždy, keď si vyberieme tú lepšiu voľbu, (zo zásady zisťujem, že kráčanie po správnej ceste je často výber tej ťažšej, náročnejšej trasy...) dávame si možnosť rásť. Osobnostne, duševne, akokoľvek to chceme nazvať - rastieme. Kvitneme. Alebo v tomto prípade by som to nazvala aj, dospievame.
Pre mňa slovo "dospieť" nie je o tom, či moje myšlienky zamestnáva finančná zodpovednosť, starosť o svoj život a zaobstaranie sa, či iné praktické záležitosti s ktorými sa stretávame v živote "dospeláka." Pre mňa dospievanie znamená stávanie sa človekom. A práve o tom to je... Nie každý kto dospeje, kto dýcha, kto žije, môže sa aj nazvať ľudským.

Pokiaľ sa na svet dívame s láskou, a tým myslím na všetko čo svet tvorí, nemôžeme ukryť samých seba a utopiť to, čo je v nás krásne.

utorok 9. júla 2019

Čarotepka - Poslanie Morrigan Crowovej

Originálny názov: Wundersmith – The Calling of Morrigan Crow
Autorka: Jessica Townsend
Séria: Nevermoor
Vydavateľstvo: Ikar 
Rok vydania: 2019
Počet strán: 392

Morrigan Crowová a jej najlepší kamarát Hawthorne Swift sa stali hrdými študentmi elitného Spolku výnimočných. Život však zďaleka nie je dokonalý. Morrigan sa od Ezru Squalla, najhoršieho človeka pod slnkom, dozvedá zarážajúcu novinu – je čarotepka. Sama nevie, ako ju to zmení, ale stačí dané slovo čo i len vysloviť a hneď na ňu Ničneverčania hľadia ako na nepriateľa. Čo je horšie, Ezra Squall, posledný známy čarotepec, ktorý kedysi zmasakroval množstvo nevinných ľudí armádou netvorov, ju láka za učnicu. Morrigan by rada všetkých upokojila, veď čarotepci sa kedysi považovali za dobrých. Ale ako, keď sama má strach?

Moje nadšenie z prvého dielu dobrodružstiev Morrigan Crowovej si môžete veľmi dobre a živo pamätať. Ničnever som v čase, kedy vyšiel prečítala 2x a oba razy som sa zabavila, tak ako už dávno nie. Kedykoľvek bola príležitosť, odporúčala som knihu ďalej a každému, kto ma počúval som o nej básnila. Totižto bola pre mňa obrovským prekvapením. Ani vo sne som nečakala, že táto séria môže byť taká dobrá, aj keď som o nej neraz počula od zahraničných vlogeriek, no teraz už chápem, že právom o nej hovorili... Ak si nejaká séria zaslúži pozornosť, tak je to Nevermoor :)!

Od tej doby neprešiel zas, až tak dlhý čas, no ja som ho vnímala rozhodne dlhšie, než bol. Stratila som pojem o čase popri všetkých povinnostiach a každodennej rutine, takže to vnímam skreslene. Reálne sme sa však prekladu dočkali pomerne rýchlo, za čo cítim samozrejme vďačnosť a radosť. Nevermoor sa dočkal prekrásneho vydania, pričom jeho obálky na poličke doslova žiaria. Knihy by sa nemali hodnotiť podľa obalu, ale v tomto prípade to hádam, ani nie je možné. Vždy keď sa na ne, čo i len na chvíľku pozriem, hneď sa musím usmiať sama pre seba.



Pokračovanie s názvom Čarotepka mohlo dopadnúť všelijak. Autorka vymyslela veľmi originálny svet s množstvom zákutí, no sama sa mohla vo svojej fantázií zapliesť... Mohla stratiť tú svoju čarovnú niť písania a dej sa mohol skaziť. Aj keď som sa z jeho vydania veľmi tešila, nemala som pre svoje dobro žiadne prehnané očakávania, pretože človek nikdy nevie. Ale áno, odľahlo mi. Žiadny katastrofický scenár sa nekonal.

I keď sa mi začítavalo trošku ťažšie a začiatok na mňa akosi nemal dosah, nedotýkal sa ma... Po krátkej chvíli sa všetko napravilo do normálu a ja som opäť cítila to výnimočné nadšenie z toho, aké nepredvídateľné udalosti ma v deji čakajú. Každá kapitola je výrazná, nápadná a autorka ma ešte stále dokáže prekvapiť tým, čo všetko jej myseľ obsahuje, no práve za to si zaslúži obdiv nás všetkých. Nemyslím si, že v dnešnej dobe je jednoduché vymyslieť niečo nové.

Čarotepka však bola plná dobrodružstva a napätia. Zápletka sa začala zamotávať ešte väčšmi a ani po dočítaní si nedokážem predstaviť celkový vývoj ďalších dielov. Avšak pokračovanie je určite nevyhnutné a otvára množstvo otázok a ciest, ktorými sa Morrigan s priateľmi vydá.
To ma privádza k otázke... Už som vám spomínala, aké fantastické postavy Nevermoor obsahuje? Ani by som vám nedokázala povedať, ktorú mám najradšej. Ryšavý Jupiter mi vie vždy spraviť deň, i keď v deji nie je tak často, ako by aj on sám bol určite rád. Hawthorne je priateľ, ktorého by sme všetci túžili mať a navyše v tomto dieli sa konečne dostáva oveľa väčší priestor aj ostatným. Celkovo mesto Ničnever dostáva oveľa väčšie rozmery a stáva sa skutočnejším. Odhaľovať jeho zákutia ma úprimne bavilo, pretože každá ulička niečo skrýva. Každý kút má vdýchnutú fantáziu.


Jediné, čo by som mohla knihe vytknúť je len to, že ma možno občas rozčuľovali rozhodnutia postáv. Pokiaľ som ich vnímala, ako hlúpe a boli na princípe toho, že práve to správne riešenie pri problematike zavrhli... vedelo ma to nahnevať. Ale aj to sa napokon na konci príbehu vyjasnilo a zistila som, že to ich zmýšľanie bolo hádam lepšie. 
Som spokojná a teším sa. Teším sa z toho, že táto séria vznikla a preklad nám je dostupný. Teším sa na ďalšie diely, ktoré určite prídu a hlavne mám radosť z toho, že vám ju môžem bez výčitiek odporúčať. Aj keď sa to tak môže javiť, séria rozhodne nie je určená len detským čitateľom. Nemyslím si, že pre dospelých má nejaké vekové ohraničenie, takže na čo ešte čakať :)?!


Moje hodnotenie:

nedeľa 7. júla 2019

Prvé dni bez Instagramu | Prečo som sa rozhodla prestať

Ahojte :)!
Je ešte pomerne skoré ráno a ja som si privstala pred prácou. Rada sa s vami podelím niekedy o to, kde vlastne pracujem, pretože času tam trávim množstvo a zároveň je to miesto, ktoré považujem za druhý domov... ale o tom potom.
Privstala som si, pretože nerada prežívam deň, do ktorého len vstanem a ihneď aj utekám z domu za povinnosťami. Vždy si potrebujem ukradnúť chvíľu času pre seba, v ktorom sa venujem tým nepovinným záležitostiam. A aj keď som to dnešné ráno chcela venovať čítaniu (aktuálne čítam Čarotepku, tešte sa na recenziu O:)!), akosi ma premohla chuť, ktorú som cítila už pár dní. A to chuť prihovoriť sa vám.

Predovšetkým však musím podotknúť, že dnešný článok nie je mierený na nejakú hlbokú podstatu. Je skôr osobný, denníčkový a tak nejak sa vám chcem len vypísať z dní.

Pokiaľ toto práve čítajú ľudia, na ktorých príchod sem sa veľmi teším... dobre viete, že pred pár dňami som urobila (pre mňa) veľký krok, ktorý síce znie hlúpo a nepodstatne, no pre mňa nebol jednoduchý - za čo sa prirodzene hanbím.

Zrušila som svoju činnosť na Instagrame

Áno! Zrušila. A práve prežívam po rokoch prvé dni, bez tejto prudko vyhľadávanej aplikácie. Už veľmi rýchlo som zistila pár podstatných poznatkov, ktoré vám rada spíšem

  1. Druhý deň bez Instagramu a mňa udrel fakt... fakt toho, že som bola závislá a myslím si, že takúto závislosť som neprežívala len ja, ale máme ju viacerí. Neuvedomujeme si, ako nás táto sociálna sieť pevne drží, oveľa pevnejšie než to očakávame. Za ten deň som aspoň 30x klikla na miesto, kde zvykla byť na ploche ikonka.. zo zvyku. 
  2. Na ďalší deň mi začalo byť nevoľno a nevedela som, ako tráviť čas. Inokedy by som si prešla celé #dnescitam či odfotila vlastnú knihu a pozrela si všetko možné... Zrazu tu nebolo nič. Žiadny pocit prepojenia so svetom. Žiadne nečinné a zbytočné povaľovanie sa. Netušila som, čo robiť a z toho, ako veľmi ma mykalo, predsa len sa tam opäť prihlásiť, mi skutočne nebolo dobre.
  3. ALE... Aj po ťažkom začiatku sa dostavil efekt rýchlo, pretože prišla som na podstatné veci
  • odrazu mám celú kopu času k dobru a moje dni sú dlhšie
  • nie, nemusím si kupovať nový mobil a moja baterka nie je pokazená... žrala ju spomínaná aplikácia 
  • viac si uvedomujem svoje okolie a jeho váhu
  • za deň mi nepribudne do telefónu 20 nových fotografií ladiacich do profilu
  • žijem
Aj keď som bola vernou fanúšičkou a stále vnímam obrovské výhody a čaro Instagramu, som šťastná, že jeho súčasťou viac nie som. Bolo desivé cítiť nevoľnosť, pretože som sa naň nemohla prihlásiť. Je desivé uvedomiť si to množstvo HODÍN, ktoré som tam strávila. Taktiež vnímať to, ako som realizovanie sa na sociálnej sieti vnímala väčšmi, než realitu. Je desivé uvedomiť si, že mimo nej sme osamelí... aspoň zo začiatku áno. A je desivé si uvedomiť, že bez nej som sa cítila bezcenná, pretože som nadobudla pocit, že nič neznamenám. Myšlienky, ktoré vám dokáže nadstaviť dlhodobé používanie a prežívanie tejto falošnej reality nie sú v poriadku. Nie sú normálne, ale nikdy by ste si nemysleli, že si vás vôbec nájdu pokiaľ Instagram používate naďalej.

Je mi vtipné, ako vážne o tom hovorím. Azda by to znelo, že preháňam, ale nie... A vy, niektorí z vás, ktorí sa tomu venujete zrejme aj pochopíte, čo som tým myslela.

Ale dosť bolo o tom. V skratke vám stačí vedieť, že sa cítim oveľa lepšie a že myšlienku o tom, že som bezcenná a ako ďalej budem preboha tvoriť(?!) nemienim vnímať vážne.

Už pri rušení účtu som sa vyjadrila jasne. Neprestávam s písaním, iba sa presúvam tvoriť a písať na miesto, kde som to zanedbávala a mala byť už dávno. Sem na blog :). 

Viem, že blogosféra už nie je, čo bývala. Výstižný článok nájdete aj na Knižnom nebe o tom, ako to momentálne medzi blogermi vyzerá, čo je veľmi smutné, no pravdivé zároveň. Ale pravdivé je aj to, že si za to môžeme sami. A ja taktiež nie som prekvapená z vašej zníženej aktivity a čítania mojich príspevkov, keď opäť raz tu bol stav, kedy pribúdali naozaj len recenzie. 
Dosť bolo.

Chcem sem vdýchnuť život.
A najmä chcem vytvoriť miesto, ktoré vás inšpiruje.
Kde nájdete sami seba, či niečo, čo ste hľadali.
A kde sa vždy radi vrátite.
A pokiaľ sa tu vytvorí priestor na diskusiu, budem len šťastná.

A tak vám už v rýchlosti prajem len krásne leto a dni plné zážitkov. Ďakujem vám, ak ste si prečítali, nie práve dôležitý článok, no pre mňa osobný a dôležitý. Majte sa krásne :)!

...

Och a pokiaľ neviete o čom to vlastne hovorím alebo nie je úplne jasné prečo som sa rozhodla prestať s knižným Instagramom... zhrnuté dôvody, ktoré som uviedla vám ešte priložím sem. 






nedeľa 23. júna 2019

Zostaň, kde si, a potom odíď

Originálny názov: Stay Where You Are and Then Leave
Autor: John Boyne
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2019
Počet strán: 216

V deň, keď vypukla prvá svetová vojna, Alfiemu Summerfieldovi sľúbil otec, že nikdy neodíde bojovať, no hneď nasledujúci deň svoj sľub porušil. O štyri roky neskôr Alfie netuší, kde jeho otec naozaj je, myslí si, že je na špeciálnej tajnej misii. Raz, keď na stanici King's Cross čistí topánky, úplne náhodou zazrie na papieroch vojenského doktora otcovo meno. Prekvapený a zmätený Alfie zistí, že jeho otec je v nemocnici, v špeciálnej nemocnici pre vojakov s nezvyčajnými ťažkosťami. Alfie sa rozhodne otca z tohto čudného skľučujúceho miesta zachrániť.

Na tom Johnovi Boynovi niečo je... Neviem, akým spôsobom si ma vie získať každou jeho knihou a prečo k nemu tak veľmi vzhliadam, ale nech je ako chce, jeho tvorba má v mojom srdci čestné miesto.

Veľmi sa mi páči jeho autentickosť. Kníh napísal viac, no nedokázala by som ich označiť rovnakými, či podobnými. Každá jedna je úplne iná a odlišná vo svojej podstate. Ak ich aj niečo spája, tak sú to len hlavní hrdinovia, ktorých tvoria deti a ich pohľad na svet a spoločnosť. O to viac však jeho príbehy považujem za výnimočné a úprimné. Pokiaľ píše o vážnych témach, ako je napríklad vojna, tak mi jeho detskí hrdinovia vedia navodiť ešte hlbšie emócie. To, akí sú nevinní a zároveň, ako môžete pozorovať vplyv udalostí, na ich detskú dušu... vtedy si je John zrejme dobre vedomí toho, čo robí. Ak však ide o odľahčenejšie témy, vtedy vám deti dajú akoby zrkadlo na vašu osobnosť a život, ktorí vediete. Ukážu vám, ako veľmi sa meníme dospievaním a tlakom spoločnosti. Nepôsobí to však, ako výčitka, či premoralizovaná kniha. Je to len číra úprimnosť, ktorá vás chytí za srdce.

Zostaň kde si, a potom odíď je príbeh na vážnejšiu tému i keď to nie je tak priamo vojnová kniha, ako napr. Chlapec na vrchole hory, či v pásikavom pyžame. Azda je to o trochu ľahšie, no netreba to podceňovať.

Alfie prežíva vojnu vo svojom domove. Mama je celé dni v práci a on namiesto školy chodí potajomky čistiť topánky na vlakovú stanicu. Počúva príbehy cudzích ľudí. Rozpráva sa s nimi o ich dňoch a povinnostiach, a každého charakter spoznáva podľa tých najjednoduchších tém, či drobností. Doma hádže mame do peňaženky aspoň málo drobných navyše, aby si to nevšimla a sleduje jej silnú rolu v domácnosti, pretože na jej hlave stojí všekto. Nik im nepomôže.

O otcovi však od vojny nevie. Áno, prichádzali listy. Najprv boli zábavné, celkom pozitívne naladené, ale napokon Alfie usúdil, že sú čoraz zvláštnejšie a zmätenejšie, až neprišli žiadne.
Ťažko povedať, či existujú náhody, no jeho práve okamih šťastia a náhody, naviedol na cestu k ockovi. Ibaže, čo ak je všetko inak...

Páči sa mi tento nápad a téma. Naozaj páči... Namiesto opisovania bojov a vojnového diania sa autor povenoval vojakom a ich duševnej stránke. Tomu, ako zabíjanie ľudí a celkovej ľudskosti, zabíja aj dušu tých, čo bojujú. "Špeciálna nemocnica pre vojakov s nezvyčajnými ťažkosťami" je inak povedané psychiatrická liečebňa. A práve jej návšteva bola pre mňa výraznou časťou knihy. Opis tých boľavých myslí a nielen tiel...

Vojna každého niečím poznačí a zanechá mu rany každého druhu, no psychike vojakov by sa určite malo venovať viac. Čítať akými zraniteľnými ostali. Ako umelo si vytvárali v mysli nevinnosť a lepší svet. Bolelo ma to, ale opäť raz si vážim Johna Boyna. Totižto táto kniha vám má čo ponúknuť a nikdy sa nedajte oklamať detským pôsobením, ktoré môžu jeho knihy vyžarovať. Je to klamlivé.  Obsahujú mnoho právd a popravde nie je veľká šanca, že by sa vám mohli nepáčiť.
Tie, ktoré sú preložené do slovenčiny mám prečítané zrejme všetky a tak sa začínam vážne zamýšľať nad tým, že by som to skúsila v anglickom jazyku. Tam sa nachádza aj jeho nedetská tvorba, ktorá ma zaujíma a rada by som sa na ňu pozrela. Avšak necháme sa prekvapiť.
Ja vám len s čistým svedomím odporúčam, nielen Zostaň, kde si, a potom odíď, ale aj akúkoľvek knihu z jeho tvorby.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Som šťastná, že som si mohla, aj vďaka nim doplniť zbierku...
Ak vás knižka zaujala, môžete si ju kúpiť, napr. na tejto adrese. (...samozrejme, aj mnoho iných :) )

Moje hodnotenie:

nedeľa 16. júna 2019

Clayov most / Markus Zusak


Originálny názov: Bridge of Clay
Autor: Markus Zusak
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 544

Hĺbavý príbeh o nedospelých bratoch Dunbarovcoch, žijúcich na predmestí austrálskeho mesta bez otca a matky, podľa vlastných pravidiel. Ich domov sa zmieta v chaose. O matku, ktorá svojich päť synov vychovávala prísne, ale s láskou, prídu a vzápätí záhadne zmizne aj otec. Chlapci ho prezývajú Vrah, lebo cítia, že po jeho odchode v srdci každého z nich niečo zomrelo. Keď sa po čase otec z ničoho nič objaví, vyháňajú ho. Len jeden z bratov, Clay, pozná otcovo tajomstvo a aj jeho postihne osobná tragédia. Vyberie sa postaviť most cez dravú rieku, čím zároveň symbolicky stavia most medzi bratmi a otcom, ale aj medzi minulosťou a prítomnosťou.

„Clay Dunbar stavia most z mnohých dôvodov: kvôli bratom a na počesť rodičov... ale je to aj pokus o veľkoleposť. Stavia most, aby zachránil sám seba a aby vytvoril jedinečnú, krásnu chvíľu: zázrak, nič menej.“-Markus Zusak-

...

Každý z nás už v živote skladal puzzle. Prezeral si ich drobné dieliky, vymýšľal taktiku skladania a napokon oddeľoval okraje na samom začiatku. Postupne ste si určite vyberali farby alebo časti, na ktoré ste sa sústredili a v dielikoch hľadali podobajúce sa. Jednoducho ste skladali. Postupne, ale aj chaoticky. No napokon ste dostali obraz, ktorý sa vám ukázal, až na konci.
Tak je to aj s touto knihou.

Ani pojem nespoľahlivého rozprávača nevystihuje veľmi presne, chaotickosť príbehu a jeho postupného rozprávania. Markus Zusak vytvoril niečo celkom iné, než pri Zlodejke kníh, no čoraz viac mám pocit, že vytvoril niečo, čo sa dokonca odlišuje od akéjkoľvek literatúry. S podobným tipom rozprávania som sa hádam ešte, ani nestretla.
Trvalo mi kým som si navykla, na ten zmätok. Kým som si vlastne uvedomila súvislosti a pochopila o čom čítam. Akými spôsobmi sú udalosti postavené. A čo predstavujú postavy, ktoré som spoznávala, až do samého konca. Pretože vy čítate, ale neviete nič. A tak len pokračujete v oddeľovaní okrajov, ako pri tých puzzliach...

Teraz dokážem povedať, že Zusak prejavil genialitu. Veľmi ho obdivujem za to, čo v tejto knihe vytvoril, pretože dní od momentu, kedy som Clayov most dočítala ubehlo niekoľko, no stále si živo dokážem predstaviť piatich chlapcov a ich búrlivý život. Stali sa pre mňa príliš skutočnými a nie len oni... Všetky postavy akosi nabrali skutočné rozmery vďaka ktorým pociťujem silnú nostalgiu, pri spomienke na príbeh. Mám pocit akoby som sa ocitla v ich domácnosti, ale aj pri udalostiach dávnejších, než sa bratia ocitli na svete.

Obdobia príbehu sa striedajú. Časy tam nehrajú žiadnu rolu, no zároveň sú veľmi dôležité. Najprv začínate koncom, až napokon nasadnete na vlak, ktorý cestuje spomienkami cudzími i vlastnými. Táto kniha je však, ako život, pretože nie sú ničím výnimočné, iba ak ich skutočnosťou a pravdivosťou.

Zrejme, aj moja recenzia je sama o sebe zmätenou a neurčitou, no chcem aby ste vedeli, že táto kniha sa mi páčila. Veľmi.
Získala si ma a zanechala vo mne hlboký dojem, ktorý nezmizne tak ľahko. V odporúčaní ďalej som s ňou opatrná a hneď vám vysvetlím prečo... Totižto Clayov most je výnimočný, o tom niet pochýb, ale hlboko vo vnútri viem, že tá výnimočná jedinečnosť nesadne každému. Nie každý čitateľ rád tápa a stráca sa v tom, čo číta. Ja som sa však do chaosu rodinnej histórie zamilovala, tak ako to len bolo možné.
Často som si brávala príbeh so sebou a čítala, až kým som nemala pocit, že stačí... Že ďalej budem pokračovať neskôr. Premýšľala som nad dejom. Uvažovala som nad bratmi a ich rodičmi, ktorých minulosť je tak krásne ľudská.

Nech by som akokoľvek chcela (čo nechcem), nedokážem vytknúť tejto knihe nič.
A ten pocit ma hreje a teší zároveň.

Nebudem vám hovoriť, že by ste si to mali prečítať. Rozhodnutie nechávam na vás. Avšak ja neľutujem, ani jediný moment, či sekundu.


Moje hodnotenie:

sobota 25. mája 2019

Na pár krokov | YOLi

Originálny názov: Five Feet Apart
Autori: R.Lippincott, M. Daughtry, T. Iacons
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2019
Počet strán: 248

Ako milovať človeka, ak sa ho nemôžete ani dotknút?
Stella Grantová trpí cystickou fibrózou a polovicu života prežila v nemocnici. Zákerná choroba jej odmalička diktuje každý krok. Ak nechce ohroziť šancu na transplantáciu pľúc, musí sa strániť každého kontaktu s možným nositeľom infekcie. Stella si potrpí na disciplínu a obmedzenia súvisiace s liečbou do bodky dodržiava. Dva metre od seba. Tak znie zlaté pravidlo každého pacienta s touto diagnózou. Bez výnimky.
Will Newman, naopak, na liečbu kašle. O týždeň má osemnásť a potom zbohom, nemocnica. Will je presne ten typ, od ktorého sa má Stella držať čo najďalej. Ak by ju nakazil baktériou, ktorá jeho už o šancu na predĺženie života pripravila, Stellu by čakal rovnaký údel.
Lenže čím viac sa zbližujú, tým je pre nich dvojmetrový odstup väčším trestom. Pľúca si chránia, no srdce trpí. Čo keby si ukradli aspoň kúsok slobody, o ktorú ich choroba pripravila, a skrátili bezpečnú vzdialenosť o jediný krok?

Aby som nebola príliš prísna, musím uznať, že aj skrz nie veľmi šťastnú tématiku je táto kniha pekným príbehom, ktorý by som odporúčila pre mládež. Je to naozaj typ, ktorý mi do YOLi edície sedí a vydanie je to skutočne vydarené, pretože obálka je prekrásna a vy máte priam radosť z toho, že vám zdobí poličku. Mám isté výhrady. Priznám sa, že áno... Avšak začínam si byť vedomá toho, že nie všetky knihy je možné hodnotiť rovnako a že na každú sa treba pozrieť osobitne a iným metrom. Preto sa snažím vnímať román Na pár krokov z každého uhlu pohľadu, a najmä si kladiem otázku, "čo by na to povedalo moje mladšie já?" Vtedy sa mi môj názor vytráca z hmly a začínam si uvedomovať pár vecí.

Totižto, keby som bola mladšia, viem že moje nadšenie by bolo vysoké. A tým pádom sa cítim nepríjemné, pretože takýto knihomoľský snob byť nechcem. Ohŕňať nosom ma rozhodne neteší a vyvyšovať sa vetou "keby som bola mladšia..." Avšak na tom, že časom získate celkom iný vkus na knižné príbehy, a keď sa sčítate začne to byť pre vás náročnejšie - nuž je to tak. Stále sa na to snažím hľadieť idealisticky, pretože pekné príbehy mám rada a verím v pekné konce. A tým pádom sa aj môj skeptizmus trochu chveje pred myšlienkou príbehu. Avšak trápi ma myšlienka, ktorú by moje mladšie já s radosťou prehliadlo. Alebo to nazvyme obavou. No jednoducho povedané, príbeh ktorý je písaný s istotou a s cieľom ísť čitateľovi na city, aby sa prudko zvýšila popularita danej knihy a s tým, aj zárobky z predaja... Keď jednoducho vymyslíte námet, len preto, že viete že uspeje... To mi nevonia. A chvíľami na mňa táto kniha, tak skutočne pôsobila. Ale ako ste si už mohli všimnúť, som veľmi rozpoltená, pretože zároveň chápem jej úmysel. O chorobe, ktorej sa autori venujú som dovtedy takmer nič nevedela. Do povedomia dávajú množstvo zarážajúcich informácií a najmä ukazujú, aký náročný život je s diagnózou. Taktiež si pacienti žijúci s ňou môžu nájsť útechu, pochopenie, skrátka nájdu svoj život medzi stránkami tejto knihy. A keď už nič iné, tak toto sa mi veľmi páči. To pochopenie.

Postavy boli veľmi milé. Stella je taký ten typ svedomitého dievčaťa, ktoré má však na svoje okolie dobrý vplyv a akosi podvedome vás núti stať sa lepším. Snažiť sa viac. Svoju chorobu znášala zodpovedne a hrdinsky, čo sa o Willovi, ktorý do príbehu rýchlo nastupuje nedá povedať. Je to presný protiklad, ktorý to s liečbou už dávno vzdal a najmä dávno prestal vidieť zmysel v predlžovaní si života, ktorý za veľa nestojí, než v skutočnom žití, i keď krátkom a rýchlom. Popravde jeho zmýšľaniu som rozumela. Prišlo mi ľudské, to ako pojal svoj údel a ako (ne)pozitívne to vnímal. Chápala som jeho nutkanie žiť a byť slobodným, pretože vedel, že jeho život môže byť dlhším, no za stenami nemocníc a dlhých procedúr. No keď sa títo dvaja rozdielni ľudia stretli... Ešte väčšmi som chápala ich vplyv na toho druhého. Vtedy ma po prvýkrát zasiahla nespravodlivosť a najmä neuveriteľná záťaž pocitu izolácie, ktorú museli dodržiavať. Predstava, že niekoho ľúbite, no nemôžete sa ho dotknúť a že je niečím, čo vás môže zabiť... je to desivé. Nepredstaviteľné. A dojalo ma to, čím viac som sa do toho ponárala.

Aj keď som bola ku knihe skeptická a jej úvod si ma nezískal, predsa len jej záver mal moju pozornosť v rukách a na osude hrdinov mi záležalo, či sa mi to páčilo alebo nie. Koniec sa mi páčil, pretože bol správny. Bála som sa predstavy, ktorú som mala o tom, ako sa to skončí, no našťastie to bolo celkom inak a tak, aj keď mám výhrady, ktoré som už naznačila... Môj celkový dojem je pozitívny. Vnímam tú ťažkú tématiku, ako podstatnú na prebratie a šírenie. Páči sa mi romantický vzťah a celkový vzťah Willa a Stelly. S niektorými maličkosťami sa nestotožňujem, ktoré boli do deja vsunuté vyslovene na zahranie na city. Ale páčiť sa mi to páčilo. Cítim, že môj vkus sa mení a že čoskoro príde čas, kedy si s týmto žánrom dáme zbohom. Avšak som rada, že Na pár krokov si ešte stihlo získať moju priazeň. Hádam je možné aj vysvetlenie, že som ju nečítala v správnej nálade, či čase. Človek nikdy nevie. Ak však zvažujete prečítanie tejto knihy, mali by ste jej dať šancu :).


Moje hodnotenie: