utorok 12. marca 2019

Chlapec vo svetle reflektorov

Originálny názov: Gutten som elsket radyr
Autor: Samuel Bjørk
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 392

Sú Vianoce. Starší muž šoféruje auto cez Škandinávske vrchy. Zrazu si všimne, ako sa v tme pred ním čosi črtá. Len-len že stihne pribrzdiť a zastaviť. V snehových jazykoch tvoriacich sa pred autom stojí malý chlapec. Má modré pery a na hlave nasadené jelenie parohy.
O štrnásť rokov nájdu v neďalekom horskom jazere telo zavraždeného dievčaťa oblečeného v baletnom úbore. Na brehu stojí fotoaparát pripevnený na statív. Vo vrese pri brehu nájdu vytrhnutú stranu z detskej knihy Bratia Levie srdce.
Vyšetrovateľku Miu Krügerovú stále máta smrť jej dvojčaťa a jej kolega Holger Munch si vzal neplatené voľno, aby sa postaral o svoju dcéru. Čudný a spletitý prípad ich však čoraz viac vťahuje do svojich osídel, hoci sú skalopevne presvedčení, že prípad čoskoro vyriešia. Vedia toho však až žalostne málo. O tom, čo ich čaká a neminie.

Po krimi, či detektívnom žánri siaham veľmi zriedka, i keď ma poväčšine nesklame a takmer vždy som milo prekvapená. Chlapec vo svetle reflektorov bol opäť raz pre mňa takým vykročením z komfortnej zóny a možno aj pokusom, v zmysle "uvidíme, čo to dá". Neviem nakoľko autorove predošlé knihy navzájom spolu súvisia a v akej miere na seba nadväzujú, no bolo mi jasné, že s pár nejasnosťami sa určite stretnem, keď mojim prvým stretnutím s jeho tvorbou je tento prípad.

Snažila som sa nerobiť si obavy a tíško som dúfala, že to nebude, až tak veľmi chaotické a rýchlo sa zorientujem. Možno môj pozitívny prístup pomohol, pretože hneď od začiatku som do príbehu vkĺzla a nemala som problém zaradiť sa. Hlavné postavy vyšetrovateľov som akosi automaticky spoznala a prijala som ich, ako vodcov dejovej línie 😅.

Samuel Bjørk má vo svete literatúry vybudované dobré meno a aj predtým som o ňom veľa počula, či už cielene alebo mi len ohlasy súvisiace s ním padli do očí. Priznám sa, že aj keď som si neplánovala jeho knihy prečítať, vždy som sa pozastavila nad ich krásnymi obálkami, ktoré vedia upútať a prinútiť vás poskytnúť im nový domov. Ťažko povedať, čím bol Chlapec vo svetle reflektorov iným a čím ma zaujal natoľko, že som mu dala šancu, keď s predošlými dielmi sa tak nestalo, avšak pointou je, že zariskovať sa mi vyplatilo.

Do rúk sa mi totižto dostal veľmi svieži a pútavý román, ktorý ma veľmi rýchlo prekvapil svojou čitateľnosťou. Mala som pocit, že stránky sa mi otáčajú samé a skutočne už po chvíli som mala polovicu za sebou. Myslím si, že túto problematiku vysoko podporuje a znásobuje aj fakt, že kapitoly v knihe sú krátke. Takmer všetky sú na maximálne dve dvojstránky, čiže zrejme vás neprekvapí, ako som sa sama so sebou polovicu času dohadovala dobre známou vetou "tak ešte jednu kapitolu a pôjdem spať." Nikdy to neostalo pri jednej a nikdy som sa (chvalabohu) nemusela nútiť čítať ďalej. Príbeh si držal moju pozornosť, takže autora musím pochváliť za jeho jednoduchú výrečnú štylistiku.

Ale... Nerada prichádzam k slovíčku, ale... No mám výhradu, ktorá ma o zážitok z čítania čiastočne okradla. Aj keď Samuel píše dobre a ako som už rozsiahlo spomenula, príbeh ma bavil. Niečo mi tam chýbalo. Aj keď vyšetrovatelia prichádzali na určité stopy a prípad sa aspoň málinko odhaľoval, nemala som pocit, že dej sa niekam posúval. Jasné, že nastala gradácia z ktorej som bola poriadne v šoku a že posledné stránky som čítala napätá, no v kútiku mysle ma stále mátalo "to niečo", čo som si nevedela sama vysvetliť. Stále si nie som istá, čo presne to bolo, no snažila som sa na to prísť do miery, akej sa dalo. Čítala som si aj cudzie recenzie, najmä tie, ktoré neboli úplne nadšené a dúfala som, že nájdem nejaký bod, ktorý by mi súvisel s mojimi pocitmi. Ktovie, čiastočne som ho zrejme našla. 

Problémom je, že v detektívnych príbehoch mám veľmi rada to zákulisie prípadu. Odhaľovanie, vyšetrovanie, riešenie stôp... Skrátka všetku tú prácu okolo, z ktorej si môžete postupne skladať mozaiku a tipovať páchateľa. Asi som stará škola, no darmo plakať nad rozliatym mliekom, keď v tomto žánri som dostala "výchovu" od A.Christie. Som si veľmi dobre vedomá toho, že sa jedná o poriadne iné tipy knižiek, no princíp je jasný. Vyšetrovanie.
V tejto kniha sa ho, až v takej plnej kráse nedočkáte. Namiesto toho zisťujete množstvo informácií o temnej minulosti vyšetrovateľov a postupne vám to formuje ich obraz. Utvárajú vám ho ich prežité skúsenosti, často nie veľmi príjemné. Ale mňa osobne zaujímal prípad a formy jeho riešenia trochu viac do hĺbky. Potešilo ma, že záver ma prekvapil a nedokázala som mať, ani len odhad toho, kto za tým stojí, no toto mi chýbalo...

No i tak musím uznať, že za prečítanie to stálo a že čas vám letí neuveriteľne príjemne, keď ho trávite v spoločnosti Mii Krügerovej a Holgera Muncha :).


Moje hodnotenie:

nedeľa 24. februára 2019

Iné zlo / Andrew Wilson

Originálny názov: A Different Kind of Evil
Autor: Andrew Wilson
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 352

Pozoruhodný detektívny talent slávnej spisovateľky Agathy Christie upútal pozornosť britského zvláštneho agenta Davisona.
Agatha na jeho žiadosť cestuje na Kanárske ostrovy. Na ostrove Tenerife má vyšetriť zvláštnu, desivú vraždu Douglasa Greena, agenta britskej tajnej spravodajskej služby. Počas plavby na zaoceánskom parníku zrazu začuje výkrik. Rozbehne sa na kormu a zdesene sleduje, ako akási žena skáče z lode.
Po tomto otrasnom zážitku sa Agatha ubytuje v luxusnom grandhoteli uprostred krásnych záhrad v blízkosti mora. Tam sa stretne s veľmi zaujímavými postavami vrátane dvoch mužov podozrivých, že sa zaplietli do vraždy Douglasa Greena. Jeden z nich je okultista zahrávajúci sa s čiernou mágiou a druhý tajomník významného archeológa, ktorý môže byť komunistickým špiónom.
Agatha však rýchlo pochopí, že nič nie je také, aké sa zdá. S prekvapením zistí, že zdanlivá samovražda ženy na zaoceánskom parníku s vraždou Douglasa Greena súvisí. A musí odhaliť iné zlo!

Agatha Christie je mojou veľmi obľúbenou autorkou, ktorej diela sú dodnes nadčasové, výborné a dokážu si získať čitateľov po celom svete. Jej tvorba a samotné písanie nikoho nesklame a jej zápletky sú legendárne premyslené, pretože zrejme, ani raz počas môjho života som neodhalila vraha, ktorý spáchal vraždu v deji. A to vnímam, ako pozitívum!
Čím som však staršia, tým viac pozorujem, aj takú tú osobnejšiu stránku jej života. Viem, že je dobrou spisovateľkou, no akosi ma začína viac zaujímať jej osobný život a možno tie prostredia a momenty, ktoré ju viedli k písaniu. Zaujíma ma jej inšpirácia a zážitky. Čoraz viac sa na ňu dívam, ako na človeka a nielen autorku s dobrým alebo zlým štýlom písania. Zaujíma ma okolie jej príbehov, čiže ona.

A aj keď sa nechcem vyjadriť prehnane, takúto fascináciu vo mne zrejme vyvolal Andrew Wilson so svojimi modernými dielami. Iné zlo nie je prvou knihou, ktorá na Slovensku vyšla pod jeho menom. V roku 2017 bol totižto vydaný prvý diel s názvom Talent na vraždenie, ktorý si môžete pamätať z mojej recenzie, ktorú som v tom čase napísala a rozhodne nebola negatívna.
Na Agathu Christie mi načrtol celkom nový pohľad a poukázal na záhady z jej života, o ktorých som so všetkou úprimnosťou nemala, ani len tušenia. Vedeli ste, že počas jej života, Agatha na pár dní zmizla a absolútne sa nevylučuje, že počas tých dní vykonala vraždu? Ak nie, tak žiadny strach. Nebola som na tom inak. Je samozrejmé, že jeho písanie, aj keď je založené na pravde, v prvom rade je fikciou. Avšak to, ako sa autor vyhral so svojím príbehom a akým štýlom vyrozprával o spomínanej záhade sa mi páčilo. Agathe akoby vdýchol život, pretože je vyslovene hlavnou hrdinkou kníh a z jej pohľadu sledujeme dianie. Čítame jej chod myšlienok a zároveň sa nenútene dozvedáme rôzne zaujímavosti.

V podstate sa jedná o veľmi oddychové čítanie, pretože aj keď je Wilsonov štýl dobrý a pútavý, žiadny historický, či ťažký román to nie je. Čas vám pri ňom príjemne letí, azda chvíľami, až príliš rýchlo a príbeh si užívate. Ak ste mali ťažký deň, tak moment, kedy sa vám do rúk dostane táto kniha, vám len jedine zlepší náladu a vašej mysli sa dostane odpočinok. Ale aj tak to nie je brak. Ja osobne mám veľmi pozitívny postoj k tomuto autorovi. A Iné zlo vám odporúčam rovnako, ako Talent na vraždenie.

Jediné, čo by som mohla označiť za nevýhodu Iného zla, je fakt, že obsahuje množstvo informácií z prvého dielu, čiže jednoducho povedané - diely na seba nadväzujú. Čo však určite nie je problém, pretože prečítať si oba diely sa vám vyplatí a o nič neprídete. Jedine naopak :). Pokračovanie sa odvíja v odlišnom duchu a vydávate sa v ňom na skvelé dobrodružstvo, ktorého zápletka vás zapletie rovnako, ako knihy hlavnej hrdinky. Nedokázala som odhaliť páchateľa a o to viac spokojnejšia som bola. Páčilo sa mi, ako jednoducho si kniha držala moju pozornosť, pretože do čítania som sa, ani jedinký raz nemusela nútiť. Istotne so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že nie je nič horšieho, než čítať knihu nasilu a premáhať sa k jej otvoreniu. No nie? Tu vám to nehrozí.

Agatha vám doslova ožije pred očami a predovšetkým sa stane ženou. Osobou, človekom. Dáva jej to život a zvláštny nádych, ktorý nespozorujete za iných podmienok. Myslím si, že celkovo pre fanúšikov Agathy Christie je Talent na vraždenie a Iné zlo veľmi zaujímavým osviežením, pri ktorom sa pousmejú a vychutnajú si dej plný nečakaných udalostí.



  Moje hodnotenie:

sobota 2. februára 2019

Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

Originálny názov: The Terrible Thing That Happened to Barnaby Brocket
Autor: John Boyne
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2016 
Počet strán: 272

Barnaby Brocket je neobyčajný chlapec, ktorý sa narodil do celkom obyčajnej rodiny.
Na Brocketovcoch nie je nič zvláštne a svoju normálnosť si cenia nadovšetko. Až kým sa nenarodí Barnaby, ktorý aj keď sa snaží prekonať svoj nedostatok a chce sa naučiť byť normálnym, nuž vznáša sa od samého narodenia. Nepomôžu lekári, nepomôže čas a aj trpezlivosť Barnabyho rodičov jedného dňa prekročí hranice. Miesto ochrany, Barnabyho vypustia a nechajú odletieť do šíreho sveta. Samého, vystrašeného a netušiaceho, aké dobrodružstvá sa mu postavia do cesty.

Knihy Johna Boyna vám zrejme predstavovať nemusím. Každý z nás knihomoľov s ním a jeho tvorbou už mal tú česť... Avšak predsa len mám pocit, že Barnaby Brocket nepatrí k práve najznámejším knižkám, ktoré vyšli z jeho pera. Zaraďovaná je do detskej kategórie a väčšina ľudí si azda povie, že najprv si prečíta jeho iné knihy a snáď časom túto, no nie je to úplne ideálny prístup a ja vám rada poskytnem dôvody prečo ju vnímať inak.

V dnešnej dobe sa často stretnete s tématikou, aké skvelé je byť iným. Vytŕčať z davu, ísť si svojou vlastnou cestou, byť výnimočným a hlavne samým sebou, nech to stojí, čo to stojí. S tým všetkým sa stotožňujem, ale predsa len sa čoraz častejšie stretávam s prehnanou, nazvyme to kampaňou, pre túto problematiku a podstatne mainstreamovým podaním/spracovaním danej témy. Nie každý vie ukázať tú pravá krásu jedinečnosti, neprehnane a na obyčajných, pekných skutkoch voči sebe, ale aj voči iným. Táto kniha však podáva práve ten pravý, krásny náhľad a aj s tak zvláštnymi prvkami, ako je vznášanie sa, či iné dobrodružstvá mimo reality, nie je prehnaná a cez čiaru.

Barnaby Brocket mi pohladil dušu a nespočetné množstvo úsekov príbehu mi vyčarovalo úsmev na tvári. Nie je to veľmi rozsiahla kniha a aj čítanie vám potrvá veľmi krátky čas, no svojim obsahom je bohatá a pestrá. Spočiatku pre mňa nepredstavovala, až také okúzlenie a myslela som si, že aj keď je to pekné, viac ako priemerné to žiaľ nebude. Evidentne som zabudla na fakt, ako ma John Boyn ešte nikdy nesklamal. On mi to však svojim písaním rýchlo pripomenul a mne sa začala otvárať myseľ novým riadkom, ktoré boli predo mnou.

Táto knižka ma nútila sa istým spôsobom zamyslieť. Barnaby na svojej ceste stretol veľmi zvláštnych ľudí, ktorých však spájalo puto, rôznorodosti, inakosti a výnimočnosti. Tak trošku boli rebelmi pre spoločnosť alebo len skrátka pre svoju rodinu, no každý jeden z nich sa musel postaviť pred rozhodnutie, či je lepšie byť sám sebou alebo znášať to ostatné, kvôli druhým, ktorí o to možno, ani nestoja. Autor vnáša zvláštne svetlo na rodinu a rodičovskú láska, ktorá vždy nie je taká bezhraničná, ako ju poznáme a nie vždy sa dejú zázraky, tam kde je ich treba. No i tak ukazuje, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a osobnosť, aká nám bola daná, aj keď sa môže javiť, ako príťažou, koniec koncov je našim darom a robí nás nami.
Keby si mám vybrať, ktoré dobrodružstvo, do ktorého osud zavial Barnabyho sa mi páčilo najviac, nevybrala by som si. No každé jedno bolo prekrásne a prinútilo ma túžiť nechcieť dočítať knižku, tak skoro.

Snáď vám už viac, ani počuť netreba a príbeh vás zaujal. V prípade, že ste ho už čítali, si snáď aspoň zaspomínate na všetky pekné momenty, na ktoré ste v ňom narazili. Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Zakúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese.

utorok 22. januára 2019

Kniha nepokoja | Pre všetky poetické duše

Originálny názov: Livro do Desassossego
Autor: Fernando Pessoa
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Odeon
Rok vydania: 2018
Počet strán: 288

"Všetky moje city sú povrchné, ale úprimné. Odjakživa som bol herec,
a ešte aký! Vždy, keď som miloval, predstieral som lásku aj sám pred sebou."

Môj milý čitateľ, vitaj! Zo srdca ťa zdravím a teším sa z tvojej prítomnosti, pretože možno si sem zamieril s tým, že si prečítaš jednu z ďalších mojich recenzií... Azda ťa zaujal titul, ktorého sa týka, avšak ja ti dnes ponúknem niečo iné. Nezahltím ťa faktami o knihe, o jej forme, deji a kvalite, klasickým spôsobom. Pokúsim sa ťa preniesť do duše človeka, toho odvekého umenia, pre ktoré strácame rozum. Ak si na to pripravený a máš kúsok času, v tomto rýchlom svete, posaď sa a ja ti rozpoviem príbeh starý a vždy nekonečne aktuálny.

Kto sú to umelci? Zamýšľal si sa niekedy nad tým? Nechaj ma hádať. Si jedným z tých praktických ľudí, ktorí pomätenie mysle, produkujúcej kúsočky života, kúsočky diel, bláznovstvo, vnímajú bez pocitov. Rád vidíš výsledok, no nie proces. Rád vidíš dielo, no nie jeho autora. Máš svoje predstavy, možno sa vieš oddať fantázií, no v živote máš jasno a tvoje hranice sú presne dané. Si takýmto človekom? Snáď sa mýlim. Dúfam v to a zároveň nie, pretože možno patríš k strateným dušiam. Nepochopeným tvorcom, vizionárom a samotárom. Si smutným tvorom, neustále premýšľajúcim. Tvoje myšlienky nemožno zastaviť a cítiš sa prázdnym. Pričom tvoja myseľ obsahuje celý vesmír a snáď aj kúsok viac. Žiješ, nie v svete, nie v realite, ale vo svojom vnútri. Vo svojej fantázií a svetoch, ktoré my nepoznáme. Meníš svet každým svojim nádychom, pretože tvoje zásuvky obsahujú tvoje srdce. Ten kúsok teba, ktorý je vášnivý a tichý. Hádavý, prudký a zároveň láskavý a krehký. Ostanú tvoje výtvory bez lásky, kedže ty v nich uspokojenie nenájdeš, zatiaľ čo iní áno? Zmeníš nimi svet alebo nimi zmeníš sám seba?

Fernando Pessoa bol umelcom. Bol však najmä človekom. Záhadou sveta.
Všetci sme len ľudia a tvoríme svoj vlastný svet. Plačeme, smejeme sa, kričíme a milujeme. Sme však tajomstvom, ktoré za celý svoj život neodhalíme, ani my sami. Uvažujeme nad zmyslom a pointou vlastnej existencie - niektorí menej, niektorí viac, a žijeme. Stále kráčame ďalej hnaný silou, ktorej nerozumieme, no unášame sa v prúde bytia.
Kým Fernando bol? Čo svetu dal? Aké diela vytvoril?
Predovšetkým bol spisovateľom. A nie len jedným. Kniha nepokoja je napísaná dvomi autormi a zároveň je ním, len jeden jediný. Zmeny zmýšľania, pocitov a štýlu samotného písania Fernando menil, ako mu duša kázala. Akoby mal v sebe osobností viac a jeho ruka bola len nástrojom. Jeho telo bolo bábkou okolností a duša sa drala von.

Kým teda vlastne bol?

"Občas sa utešujem myšlienkou, že raz v budúcnosti, do ktorej už nebudem patriť, sa moje slová dočkajú chvály a že nakoniec nájdem ľudí, ktorí mi budú "rozumieť"."

Táto kniha sa ma dotkla, drahý čitateľ. Možno to vieš a možno nie, no k umelcom sa radím, aj ja. Mojim umením je písanie, no toto vrodené remeslo vnímam najmä v duši človeka a v jeho samostatnej existencii. Som presvedčená o tom, že umením je už len samotná myseľ toho, kto ho tvorí. A diela sú len nedokonalým odzrkadlením tej nekonečnej masy zmätku, živiaceho sa na jeho majiteľovi. Umenie je krásne. Umenie bolí. Berie, aj dáva, no kto je ním naplnený, azda by byť iným nechcel. Čím to však je, že každý z týchto géniov si našiel svoje pochopenie, až po smrti? Generáciu vnukov, pravnučiek a deti, tých ľudí, ktorí odmietali rebelov svojej doby, odrazu začnú fascinovať bytosti, po ktorých zostali len popísané papiere, či pomaľované obrazy. Po Fernandovi zostali rozhádzané listy, papiere, útržky nikdy nespojené do jediného celku a ver, či never, dodnes sa odborníci snažia spojiť ich dokopy. Prísť na ich odkaz, pretože on bol človekom, čo mal svoju pravdu.

"Moje ostré vnímanie je ako choroba, ktorá mi je cudzia.
Trpí ňou niekto iný, koho som chorou súčasťou, pretože mám neodbytný pocit, 
akoby som bol závislý od jeho väčšej schopnosti cítiť."

Povedala som ti veľa viet, ale čo ma tak zaujalo na jeho diele? Netušíš o čom písal, nepovedala som ti dej, anotáciu, skrátka som ti povedala všetko, no v skutočnosti absolútne nič. Čo ma prinútilo zastaviť sa a ukradlo mi môj dych, pozornosť a moju dušu? 
Nie, nepovedala som ti dej, pretože žiadny nie je. Kniha nepokoja nemá príbeh, jedine ak by ním bol život a jeho priebeh. Nemá príbehovosť a v skutočnosti, ani nie je súvislá. Písaná je denníkovou formou, no denníkom nie je. Čím teda je?

Útržkami. Úlomkami. Je poskladaná z viet a právd. Vypovedá o aktuálnej nálade autora a jeho pocitov. Ukazuje bežné momenty života a zároveň tie chvíle, kedy je človek na svete stratený a smädný po poznaní prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú a čo rozhodlo o tom, že existuje a dýcha. Popisuje vlastnú bezradnosť a zároveň šťastie z východu slnka a oblohy, ktorá je nová, čerstvá a vzduch je svieži. Poznanie toho, že takéto chaotické útržky boli vydané a ešte k tomu sú aj svetovo uznávané ma omráčilo. Doslova.
Vieš, aj ja píšem. Často. Občas. Skrátka píšem.
Ale nikdy by som nenapísala príbeh, ktorý by ti mohol zmeniť život, či preniesť ťa ďaleko. Rovnako, ako Pessoa ti dokážem dať len útržky svojej duše a svojich slov, ktoré sa poskladajú dokopy. Nikdy som netušila, že môžu byť niekomu užitočné, že je o ne záujem, no tento génius mi dal nádej. 

Nedokážem si pomôcť, ale chcela by som, aby tento umelec vedel, či väčšmi cítil pochopenie, ktoré sa mu odo mňa dostalo. Koľko pocitov a vnemov mi vnukol a ako prudko ma vytrhol z reality. Túžim po tom, aby vedel, aký chaos po sebe zanechal. Prekrásny a potrebný a taký živý.

Čitateľ máš ešte nejaké otázky? Prosím neklaď si ich, no zároveň premýšľaj. 
Prečítaj si niečo, čo ťa môže zmeniť. Čo ti môže ovplyvniť vnímanie. Rozšír svoje obzory. 
Ale netráp sa zbytočne, ak svoje hranice máš jasné určené a rozšíriť ich nechceš. Hovorila som ti, že dúfam, že tvoje cítenie nefunguje takýmto spôsobom, no zároveň ti to prajem, aby si sa nedostal do víru nevysvetliteľných emócií. Netráp sa, ak ich nedokážeš, či nechceš prežiť. V takom prípade by táto kniha nebola pre teba a pre mnohých ľudí veru nie je. Všetci sme rozmanití a ty niečím zmeníš svet, o tom nepochybujem.
No pokiaľ túto knihu vezmeš do ruky a vieš, čo všetko obnáša... Cítim s tebou nekonečnú spriaznenosť.

"Všetkých nás niečo opája. Mňa dostatočne opája vlastná existencia.
Potulujem sa opitý vlastným vedomím a istým smerovaním. Cez úradné hodiny
chodím do kancelárie ako každý. Mimo úradných hodín chodím k rieke pozorovať
jej prúd ako každý. Som rovnaký. No mám vlastnú oblohu, na ktorú v ústraní
kladiem súhvezdia a vlastné nekonečno."

utorok 1. januára 2019

Knižné zhrnutie roku 2018

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Cítite sa šťastní alebo stratení z Nového roku? Úprimne by ma zaujímalo, ako ho prežívate vy, pretože vnútorne mňa osobne vie tento sviatok zasiahnuť zrejme ešte väčšmi, než Vianoce. Tá obrovská novota, ktorú prináša a nejasnosť. Toľko možností je pred človekom a množstvo udalostí, ktoré ešte len čakajú a striehnú na svoju chvíľu... Asi ma to trochu desí. Ale aj tak to milujem. Štart. Začiatok niečoho.
31.12. sa ohliadam za spomienkami a 1.1. mám odrazu možnosť vytvoriť si nové. Samozrejme takto to celkom nefunguje, no princíp je jasný. Máme šancu urobiť kopu dobra, plniť si sny a tešiť sa. Aj keď môj názor je, že túto možnosť máme po celý rok.
Nech je, ako chce. Som rada, že rok 2018 je za nami, pretože mi so všetkou úprimnosťou dal zabrať. Nebol jednoduchý, nebol ideálny, ale mal prekrásne okamihy. Veľa ma naučil a za to som vďačná. Ale dosť bolo o mne. Porozprávajte mi, ako sa tešíte vy. Dávate si novoročné predsavzatia? Ja nie.

Každopádne na tento článok som sa veľmi veľmi tešila. Ako každý rok O:). Ak je niečo, o čom píšem rada, tak sú to zhrnutia. Je totižto skvelé ohliadnuť sa za všetkými prečítanými knihami a musím skromne priznať, že šťastie na tituly som mala tento rok obrovský. Skúšala som azda i nové smery, nové žánre a v mnohých som nechala kúsok seba. Ktoré boli najlepšími?

No ešte predtým...
Ako dopadla knižná výzva?
Tento rok som si dala za úlohu prečítať 62 kníh. Každým rokom to akosi znižujem, no povinností je veľa a snažím sa teraz orientovať hlavne na radosť z čítania, takže sa určite chápeme :)... Výzva sa splnila perfektne na presno a ja som krásne spokojná. Koľko kníh ste mali za cieľ vy?

Tak a poďme pomaly na to.

Najväčšie prekvapenie
Vek zázrakov. Táto kniha bola, až zarážajúco prekrásna. Dej sa stupňoval tempom, ktoré vo mne, až zanechávalo zvláštny smútok a nápad, ktorý autorka spracovala bol originálny. Knižka mi ležala v poličke zopár rokov, pretože som jej čítanie stále odkladala a bola to chyba. No ešte väčšia by bola, keby si ju nikdy neprečítam.
Žena v okne. Trilery všeobecne veľmi nečítam a keď detektívky, tak som za klasiku - Agathu Christie, ale tomuto príbehu som z mne neznámej príčiny dala šancu a vďakabohu za to. Neskutočne chytľavé čítanie. Časom som ho odporučila, aj mamine a tá bola nadšená, takže berte to, ako tiché odporúčanie.
Toto je moje srdce. V tomto roku som akosi stratila svoje nadšenie pre tínedžerské knižky a vyhľadávam ich už o čosi menej. Avšak Toto je moje srdce bolo pre mňa obrovským, skutočne obrovským prekvapením. Čakala som klišé príbeh, ktorý ma akurát tak rozhnevá, no to čo som dostala, by mi nikdy nenapadlo... Úžasne spracované témy o dospievaní, láske, sebavedomí. Jednoducho krása.
A veľmi špeciálne miesto a kúsok zo srdca si u mňa ukradla knižka Keby som ťa našla. Ten príbeh ma v tom čase, tak pohltil, až som ani nikam nemohla bez knihy ísť. Netuším, či som ju čítala skrátka v dobrom období alebo v tom bolo viac, no mne dala veľmi veľa.
Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť... tu slová netreba.



Najumeleckejšia kniha
Daj mi tvoje meno. Prvá kniha, ktorá ma prinútila vziať do ruky ceruzku a podčiarkovať si (v tomto prípade snáď všetko). No i tak je to nedokonalá kniha. Avšak možno, aj v tom tkvie jej čaro.
Smäd po živote je... Pravdivý. 
Sofia vždy chodí v čiernom. Jediné slovo... Život.


Najlepší námet
Ján Špirko: Zajatec je kniha, ktorý by si zaslúžila viac pozornosti. Jedná sa o zápisky Jána, ktorý bol partizánom a prežil svoje vlastné hrôzy v zajatí. Tieto zápisky, až po rokoch našli jeho vnúčatá, inak o tom rodine nehovoril...
Chlapec na vrchole hory. John Boyne nikdy nesklame. Nikdy.
Vojna nemá ženskú tvár. Ani slovo "silná" nie je dostatočným výrazom pre emócie tohto príbehu, no obdivujem autorku za jej prácu, ktorú odviedla. Ťažko sa mi čítalo.


Najživotnejšia kniha
Viete, niektoré príbehy sú, ako život. Tiché, pomalé, pravdivé, vedia vás zasiahnuť poriadne hlboko, no sú to zároveň pre mňa jedny z najmilších kníh, aké sa mi môžu dostať do rúk. Niektorými vecami sa oplatí dať udrieť.


Kniha, ktorá má z nie celkom známych príčin, výnimočné miesto v mojom srdci
Chlapec vtáčik a truhlár je veľmi pekný príbeh, ktorý je určený síce detským čitateľom, no je to jedna z tých kníh, ktorá je vlastne ešte lepšou voľbou práve pre čitateľov vyššieho veku. Kniha vás očarí ilustráciami, estetikou, no príbeh je rovnako krásny a autorkino písanie taktiež.
A Zakázané ovocie bolo super.
Záblesk svetla. Zvláštny príbeh, no výborný.
Knižnica duší by tu nemala byť, pretože príčiny sú viac, ako jasné... No v mojom srdci výnimočné miesto má O:).



Kniha roka
Dáma s kaméliami je kratučký príbeh, no svojim obsahom ponúka rozsiahlu škálu ľudských charakterov, udalostí a životných príhod. Mne osobne sa táto kniha veľmi páčila a tvorba A.Dumasa mladšieho si ma získala.
Na Osudný omyl spomínam len v dobrom. Zábavné, krásne... Čo dodať? Neskutočne príjemná kniha, od mojej najmilšej autorky.
Peter a Lucia je majstrovské dielo, ktoré mi pohladilo dušu.
Tess v sebe nesie kúsok nekonečna a Hardyho mi priblížila ešte väčšmi. Načala vo mne fascináciu jeho odlišným písaním v každom jednom diele a zároveň rovnakým a podobným.
Spoločnosť si musíte prečítať, či pozrieť... Na tom nezáleží. Záleží, len na tom, že je to fantastické a Na konci samoty je príbeh, ako sám život. Sledujete celé ľudské roky jedného života a ten čas vám stojí za to.





Kniha kníh
Nie je pre mňa možné opísať pocity, ktoré mi dala táto kniha. V nej som nenašla, len najlepší príbeh tohto roku, ale aj takzvanú, moju osobnú, knihu kníh. Thomas Hardy sa stal pre mňa géniom a áno... svojou tvorbou mi zmenil kúsok života. Zmenil kúsok mojej duše. Nie je to len môj najobľúbenejší autor, v tom to nie je... Stal sa mi spriaznenou dušou. Umelcom, ktorý má v mojich očiach obrovskú úctu. Ďaleko od hlučného davu pre mňa znamená veľmi veľa. Veľa sa mi s tým spája, až ma to priam kúsok tvorí.


Ak ste sa dostali, až sem, tak vám gratulujem a zároveň ďakujem. 
Chcela by som vám poďakovať za ďalší krásny rok, na tomto mieste. Za to, že vždy sa tu nájdu nejaké spriaznené duše, ktoré sem zavítajú a že ma neprestávate podporovať a inšpirovať. Všetci sa meníme a za tie roky, som sa zmenila priam neuveriteľne... No tak to má byť.
Do Nového roku vám prajem len to najlepšie a nech sa vaše sny stávajú skutočnými. Majte sa krásne :)!

nedeľa 30. decembra 2018

Neopúšťaj ma / Kazuo Ishiguro


Originálny názov: Never Let Me Go
Autor: Kazuo Ishiguro
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: ODEON
Rok vydania: 2018
Počet strán: 312

Čím to je, že v detstve chceme rýchlo dospieť a snívame o dňoch, keď budeme "veľkými", pričom keď sa tak stane, myšlienky nám lietajú späť k destvu a jemná túžba nás vždy zanechá rozčarovanými za tým, čo sa už nevráti...?
Detstvo je obdobie kúzel. Je to čas, kedy je všetko možné a naša myseľ dokáže neobmedzene vymýšľať tie najfantastickejšie veci. Zároveň máme pohľad na svet, ktorý sa síce formuje, no v detskej nevinnej forme, je to akoby sme sa učili vidieť, či kráčať. Objavujeme svet, no len jeho základy a to je krásne. Čo sa stane v detstve, navždy ostane ponechané našim spomienkam a len málokto z nás môže s čistým svedomím povedať, že sa k nim často nevracia a nepousmeje sa nad obdobím hier.
Tieto výmysli nás formujú, ale formujú nás aj priateľstvá, ktoré si vytvoríme a mnohé putá ostanú zviazané i po celý náš život.

Tom, Kathy a Ruth sú navzájom prepletení, ako korene stromu. Ich osudy spolu súvisia a ich životy im patria navzájom. Všetci traja sú zároveň silné osobnosti. Výbojné vo svojej podstate, no odlišnými spôsobmi, čo im často spôsobuje roztržky, ktoré musia vždy zvládnuť a pohnúť sa ďalej. Ich detstvo nebolo obyčajné a rodičov nepoznali. Vyrastali v Hailshame, internátnej škole, ktorá im dala vzdelanie, útočisko, výchovu a neobyčajne im zdôrazňovala už od útleho veku, že všetci študenti tejto školy sú výnimoční. Iní. Viedli ich k umeleckej tvorivosti, pretože tá vraj odhaľuje dušu a vychovávatelia ich pripravovali na život, ktorý ich čaká po štúdiu. Veľmi nejasne im boli povedané ich úlohy...

I keď hlavnými hrdinami príbehu sú tieto tri charaktery, príbeh čítame najmä z pohľadu Kathy, ktorá prevažne spomína na časy v Hailshame. Stručne opisuje svoj život tridsaťjeden ročnej ženy a zároveň vytvára akúsi zápletku zo spomienok, ktorá nás postupne vedie k tomu, čo sa deje teraz. Pomaly sa rozmotávajú situácie, v súčasnom čase komplikované, či odlišné a vzťahy sa neustále menia a zostávajú rovnakými. Autor alebo povedzme Kathy, nám ukazuje aké dôležité boli ich detské roky a akú rolu zohrali v ich životoch. Každý študent spomína na tie roky minulé a túžil by sa vrátiť späť. 

Prečo však? Prečo sa pokúša autor v náznakoch, drobných vetách, v situáciách povedať dosť na to, aby čitateľ pochopil a začal cítiť podozrenia a zároveň dosť málo na to, aby neprišiel na to, čo hrdinov čaká...? Kazuo Ishiguro sa predviedol, ako skutočný majster slovíčkarenia a zvečňovania okamihov. Vytvoril knihu, ktorú otvoríte a vytvorí vo vás pocit, že dýcha. Že je skutočná a žije si svojim príbehom a vy ste len niekto, kto doňho nazrel. Od Ishigura som čítala veľmi dávno Súmrak dňa, ktorý mi ostal rezonovať v mysli, no malý detail mi nedovoľoval považovať toto dielo za výborné. Nevedela som prísť na to, čo mi tam chýbalo, no neodbytne som cítila, že to tam nie je. V Neopúšťaj ma som to objavila. Stále nedokážem pomenovať, čím to bolo, avšak cítim, že Súmrak dňa by som si mala prečítať znovu, teraz keď poznám talent autora.

Kniha sa mi naozaj veľmi páčila a ešte teraz ju v sebe cítim. Pohla mnou, čo sa mi nesmierne páči. Bolo ťažké sa od nej odtrhnúť a zase naopak bolo príliš jednoduché, ako pevne si získala moju pozornosť. Odkrývať jednotlivé spomienky mi bolo všetkým. Chcela som poznať pravdu, ale zároveň som vedela, že ma to zlomí. Každá stránka mi však stála za to, aby som napredovala ďalej.
Film som videla roky dozadu, takže som vedela isté úlomky príbehu, ale zážitok mi to, ani v najmenšom nepokazilo. Odporúčam vám oboje. Knihu i film, pretože obe spracovania v sebe nesú kúsok duše.
Neopúšťaj ma je fantastická kniha. Prinúti vás smútiť, hnevať sa, ľúbiť, či báť sa... A hlavne premýšľať. 


Moje hodnotenie:

nedeľa 16. decembra 2018

Dáma s kaméliami

Originálny názov: La Dame aux camélias
Autor: Alexandre Dumas (mladší)
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 1966
Počet strán: 206

Dáma s kaméliami je útly román, ktorý počtom stránok nepatrí ku knihám, ktoré vám na poličke zaberú veľa  miesta pre ďalšie príbehy, no vo vašej mysli si zaujme postavenie, ktoré vytesní kúsok priestoru, pre knihy odlišné a iné. Právom sa zaraďuje ku klasickej literatúre, i keď v mojich očiach si svoju slávu a meno zaslúži možno o čosi viac. Názov je krásny a poetický, no samotný román by mohol byť oveľa známejším v radoch čitateľov. Obsahom totižto má čo ponúknuť a ukážkou doby nezaostáva za svojimi predchodcami.

Marguerite Gautierová je kurtizánou. Stala sa vydržiavanou ženou, ktorej talentom je krása a výnosom prepych za služby, ktoré poskytuje. Mnohí muži urobili pre krásne ženy bláznovstvá a stratili svoje mená, tituly, majetky... No Marguerite svoju cenu pozná a vie, že netreba ľutovať tých, ktorí o svoje bohatstvo prídu, pre jej pohodlie. Koniec koncov, je to jej práca. Môže sa však spájať prostitúcia s nevinnosťou? A vôbec, môže byť kurtizána naplnená inteligenciou a zmyslom pre akési uvedomenie sa? Dumasove dielo je založené na morálnosti a mravnej hodnote, no jeho pohľad na situáciu sa rozhodne líši, oproti jeho kolegom, velikánom. 

"Úbohé stvorenia! Ak je nesprávne ich milovať, zaiste ich môžeme aspoň ľutovať. 
Ľutujte slepca, ktorý nikdy nevidel svetlo dňa, hluchého, ktorý nikdy 
nepočul zvuky prírody, nemého, ktorý nikdy nemohol dať prehovoriť svojej duši,
 ale falošne predstierajúc cudnosť, nechcete ľutovať zaslepenosť srdca, hluchotu duše,
 nemotu svedomia, ktoré privádzajú úbohu, chorobou postihnutú bytosť
 k šialenstvu a pre ktoré proti svojej vôli nie je schopná vidieť dobro,
 počuť Boha a hovoriť čistým hlasom lásky a vernosti."

Príbeh je založený na skutočných udalostiach, čo mi smútok, do duše privádza o čosi viac a hlbšie. Dáma s kaméliami je smutným príbehom, no zároveň obsahuje neskutočnú rozmanitosť a pestrosť ľudského charakteru a okolností života, či spoločnosti, ktorá je obrazom doby a obdobia samotného. Autor má moderné názory, ktorými vyvolal vo svojich časoch prudké reakcie, no v literatúre sú potrebné, ako soľ a voda. Stavajú základy ľudskosti.
Dumas nezastáva kurtizány a neukazuje ich život, ako správny. No má za to, že sú to bytosti okolností. Zamyslieť sa nad tým, či ich profesia z ktorej získavajú pohodlie, ich robí naozaj šťastnými a či sú to osoby bez svedomia, bez duše, bez názorov a či sú len akési mechanické nástroje bez srdca, je potrebné. Celý príbeh je cestou Marguerite, ktorá sa zaľúbi a nájde svoje vysnívané šťastie, ďaleké lesku a drahokamom. Ale udalosti sú vždy dvojaké a osud vie miešať so životmi, ako s kartami hráč.

Na svete jestvujú oveľa komplikovanejšie a rozvláčnenejšie diela, no mne sa práve stručnosťou a rýchlym spádom udalostí páčila táto kniha väčšmi. Jej obrovskou prednosťou je štýl písania Alexandra Dumasa mladšieho, ktorý síce zrejme žil v tieni svojho otca, autora Troch mušketierov a iných slávnych kníh, no som presvedčená, že talentom, mohol zatieňovať práve on. Svojou odvahou vyjadriť svoje postrehy a názory a svojim presvedčením o ľudských citoch... privádza ma to k myšlienke, či autor bol len pozorovateľom ľudského života alebo sa sám stal okolnosťou, skúsenosťou, svojim umením.
Krásne vyjadrenie jeho pohľadu na svet, krásny námet a koniec koncov krásna kniha.
V knižnici mi ležala veľmi dlhý čas a tak som rada, že som si ju konečne prečítala. Bolo by hriechom, tak neurobiť. V mojom rebríčku sa zaradila vysoko, nuž a čo iné vám môžem povedať, než to, že máte moje odporúčanie :).