Pages

piatok 30. marca 2018

Román založený na atmosfére | Dieťa ohňa

Originálny názov: The Fire Child
Autor: S. K. Tremayne
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 360

Keď sa Rachel vydá za príťažlivého tmavovlasého Davida, všetko zapadne na svoje miesto. Skončí s osamelým životom v Londýne, presťahuje sa do krásneho panského sídla Carnhallow House v Cornwalle a získa bohatstvo, lásku a milujúceho nevlastného syna Jamieho.
Ale potom sa Jamieho správanie zmení a Rachelin dokonalý život sa postupne rozpadáva. Jamie predvída znepokojujúce udalosti, tvrdí, že vidí ducha nebohej matky – Davidovej prvej manželky. Chce len vytrestať Rachel alebo je traumatizovaný väčšmi, než si myslela?
Rachel snorí v minulosti a podozrieva manžela. Prečo nechce, aby o Jamieho výbuchoch hovorila s odborníkom? A čo sa vlastne stalo pred necelými dvoma rokmi, keď predčasne zomrela jeho manželka? Leto ubieha, blíži sa december a ona sa bojí, že Jamie hovorí pravdu. Naozaj Rachel na Vianoce zomrie?

Asi je dobre, že som si písanie recenzie odložila o pár dní neskôr a nepustila sa do písania ihneď po čítaní, s čerstvými myšlienkami. Všetky dojmy sa mi akosi viac uležali v hlave a názor, ktorý som mala až do konca veľmi rozpoltený sa mi predsa len o niečo viac ujasnil.
S Dieťaťom ohňa to bolo, ako na hojdačke. No začnime pekne od začiatku.
Autorovu tvorbu som zaregistrovala už začiatkom(?) novembra, kedy vychádzala jeho kniha: Dvojčatá z ľadu. Pamätám si, že ma anotácia poriadne zaujala a príbeh ma k celku lákal, no bola som vtedy vyťažená a tak nejak som to nutkanie potlačila.
Nuž máme tu marec a tentoraz som neodolala. Nemám rada bežné romány, no skrz anotáciu som nadobudla pocit, že v tomto bude viac, než len klasická zápletka o dvoch manželoch. Skrátka a dobre... znelo to sľubne.

Čoskoro mi pristálo Dieťa ohňa v rukách a ja som sa nadšene pustila do čítania. Tie očakávania boli predsa len zrejme vysoké a čakalo ma prekvapenie. (Ani za svet by som vám v tej chvíli nevedela povedať, či bolo myslené v pozitívnom slova zmysle). Zoznámenie sa s autorom neprebehlo hladko a jeho štýl písania, ktorým sa mi snažil predstaviť a zapáčiť, mi nepadol do oka. Od začiatku som mala množstvo výhrad, ktoré žiaľ bohu veľmi ovplyvnili hodnotenie.
Nebolo mi sympatické, ako píše. Dialógy boli hlúpe a najmä nereálne. Monológy boli snáď ešte hlúpejšie a to že mi prišli hlúpe i postavy vám zrejme, ani nemusím spomínať. Nepáčilo sa mi, ako príbeh rozprával. Ako ho rozvíjal a nepáčilo sa mi, čo robil s postavami. Nevedela som mu to uveriť, pretože príbeh mi neprišiel, ani v najmenšom autentický. Opakujem... Pôsobilo to nereálne a hlúpo. Veľmi ma to mrzelo, pretože tak sľubný námet a ešte nádejnejšie prostredie sa tak často nevidí. Autor však u mňa zlyhával.


Monológy, kde hlavná hrdinka Rachel opisovala jej spoločný život s novým manželom Davidom ma boleli na duši. Asi miliónkrát som si prečítala o tom, aký úžasný dom David vlastní, ako je Davidov syn Jamie nadpozemsky krásny a všetky ďalšie úvahy o ich nekonečnej láske, budúcich deťoch, ktoré budú krásne po Davidovi a o dokonalej budúcnosti na obzore sú neklamným znamením, že niekde sa stala chyba.

ALE.
Áno ono príde ale.
Tak ako autor písať nevedel, tak aj písať vedel. Musí to znieť, ako poriadny nezmysel, no hneď vám to vysvetlím. Je to môj názor a možno sa s niektorými čitateľmi nezhodneme, no ja som to pociťovala takto. Pri Tremaynovi záležalo o čom píše.
Nemôžem úplne popierať jeho spisovateľské kvality, pretože ako autor má skutočne výborné nápady. Taktiež aj zápletky sú jeho silnou stránkou a svoje príbehy má poriadne naplánované. Dokáže vás zmiasť, zaujať a aj keď máte pocit, že vec je istá, predvídateľná a vy už ste to jadro problému odhalili, tak verte tomu, že ste ďaleko od pravdy. Lenže toto je ten problém.
Tremayne má v hlave príbeh. Má premyslené jeho najsilnejšie stránky a konflikty, nuž a keď sa v písaní dostane k takýmto kľúčovým momentom, tak je to jedna báseň. Odrazu ma v hlave nenapadajú slová, ako nereálne a hlúpe. Odrazu mu to verím. Vie skvele navodiť atmosféru, ktorá v Dieťati ohňa nechýba. Dokáže vo vás prebudiť aspoň kúsok strachu a napätia a vie vás preniesť do prostredia, ktoré minimálne stojí za to. Dej graduje ľahučko a celé to na vás funguje, tak ako má.
No pokiaľ píše omáčky príbehu. Takú tú kulisu, kedy postavy vedú normálny, bežný život a veci ešte nie sú v pohybe. Keď vám ukazuje dialógy a situácie postáv, ktoré nie sú úplne dôležitými a strhujúcimi, ako v jadre... vtedy jeho písanie zlyháva.
Dúfam, že sa chápeme.

Pre všetky tieto faktory pre mňa nebolo jednoduché mať na príbeh určitý názor. Nebudem klamať. Zo začiatku som mala chuť odložiť to a podarovať ďalej. Potom sa to výrazne zlepšilo a mne sa to páčilo. Časom ešte vedeli prísť momenty, kedy mi autor pripomenul veci pre ktoré som mala v pláne dať nízke hodnotenie a nedúfala som v zlepšenie, no opäť prišiel na správnu vlnu, až prišiel záver a ten ma zmiatol ešte viac.
Skrátka je to komplikovaná kniha, s ktorou to nebolo jednoduché, no aj tak nemôžem povedať a ani nedokážem, že by sa mi nepáčila alebo vám ju neodporúčam. Práve naopak.
Určite by ste jej mali dať šancu. Cez všetko som sa ešte s ničím podobným nestretla a aj po pár dňoch sa k príbehu v myšlienkach vraciam, čo je pre mňa obrovské plus. Malo to veľmi silné momenty, ktoré mi utkveli v pamäti a zanechalo to vo mne dojmy. Príbeh má atmosféru, ktorú je nemožné neoceniť a ten nápad je zaujímavý. Takže áno páčilo sa mi to.
Verím, že táto recenzia musí znieť veľmi zmätene, no teraz viem oceniť, aký zmätok to vo mne zanechalo.
A čo vy? Chystáte sa knižku čítať? Čítali ste Dvojčatá z ľadu?
Budem rada, keď mi v komentároch napíšete vaše skúsenosti, či plány.
Majte sa krásne :)!


Moje hodnotenie:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára