Pages

štvrtok 18. apríla 2019

Osvienčim | Dôvod prečo sa bojím generácií

Ahojte!
Zvažovala som, či tento článok vôbec napíšem, no napokon som sa rozhodla, že áno. Už dávno som chcela posunúť k vám, aj nejaké osobnejšie stránky môjho života, či postoje a názory, no nielen týkajúce sa knižného sveta. Veď predsa v reálnom svete sa toho toľko deje a toľko sa udialo... Je to nezastaviteľný prúd udalostí, ktorý nás často ovplyvňuje bez toho, aby sme si boli vedomí zmien vo svojom vnútri. Avšak sú tam. A preto svojim spôsobom, ak má mať tento blog zmysel a budúcnosť, nedokážem písať výlučne len recenzie a mám pocit, že ani vy ich nedokážete dlhé roky čítať naďalej, pokiaľ nebudú preberané, aj iné témy. Chcem na tento blog priniesť život. Jeho vplyv. A jeho vnímanie.

Osvienčim
Ešte stále je to čerstvá záležitosť, o ktorej vám píšem ešte s aktuálnymi pocitmi. Mám pocit, že to tak bude lepšie, než keby časom niektoré dojmy ustúpia a zostanú mi tie jednotné, ktoré zrejme pociťuje každý, kto navštívil toto miesto. Isto ma chápete.
Včera som mala tú možnosť vidieť miesto, kde umierali ľudia a kde trpel celý svet. Nedokážem si predstaviť, ako v ľuďoch mohol nastať taký zlom, že dokázali prestať vidieť ľudskosť skrz ideológiu, ktorá ich oslovila. Pretože, aj keď vidíte Žida, homosexuála a najmä dieťa. Tak, či tak vidíte dve oči, dve ruky a rovnaké bytie, aké máte aj vy. Aspoň navonok sme si my ľudia podobní a tak je neuveriteľné, že sa niekto dokázal vnútorne nadstaviť, tak aby tento fakt dokázal sám sebe poprieť. Že dokázal nevnímať plač a bolesť iných, ale len svoju rasu vnímať a pociťovať s ňou spriaznenosť, či pochopenie. Len v nej vidieť človeka.
Možno preto sa desím spoločnosti, v ktorej žijeme teraz. Na jednej strane tu sú stále ľudia, ktorí sú ľudskí a ktorí sú uvedomelí o inakosti a tolerancii žitia na jednej planéte. Avšak stále okolo seba vidím, aj keď som poriadne veľký idealista, ľudí ktorí kus ľudskosti strácajú. Stále tam niekde v kútiku duše je, no ich cítenie je otupené okolnosťami, či zahľadenosťou do svojho života. Nechcem riešiť túto problematiku, no niekedy si naozaj myslím, že práve za naše otupenie pocitov, ktoré svojim spôsobom nesieme všetci, že za tým stojí moderná technológia. Pretože nás naučila odosobňovať sa. Spočiatku sme si uvedomili, ako strácame ľudský kontakt, ako zabúdame komunikovať a teraz sme za naopak s tými zisteniami zrejme naučili žiť a zmieriť sa s nimi. A tá možnosť byť v spojení a zároveň nebyť, nám vyhovuje. My ľudia sa však máme od seba čo učiť a tak, či sa nám to páči alebo nie, kontakt medzi nami je potrebný.

Generácií sa skutočne desím, no neviem sa rozhodnúť, ktorej väčšmi, ako som už vyššie naznačila. Počas včerajšej návštevy sme videli a počuli skutočne hrozné veci. Sú to tak ťažké informácie, že človek si ich nedokáže predstaviť v realite. Aj keď sa po tom mieste prechádzame, nachádzame sa tam a vieme, čo všetko sa tam dialo, nikdy si nedokážeme uvedomiť, že sa to dialo naozaj, pretože nás sa to nedotklo. Všetkého máme dosť.
No aj tak cítime úctu k tým, čo tam trpeli. Koniec koncov boli to aj naši predkovia. Môj prastarý otec prežil koncentračný tábor a som si príliš dobre vedomá toho, že keby žijem v tých rokoch, tak sama sa tam zrejme ocitnem skrz svoju tmavú pokožku a aby toho nebolo málo, židovský pôvod o ktorom som veľmi dlhý čas, ani nevedela. Viete, je zvláštne tam stáť a vedieť, že sa ma to dotknúť mohlo. Celé je to zvláštne...

Cítime úctu. Hrôzu. Niektorí ľudia plačú a niektorí sú len skrátka zarazení...
Avšak.
Nájdu sa aj takí, ktorí necítia celkom nič. A možno aj cítia, no ich citlivosť je natoľko nevítaná, že sa radšej odosobnia, tak ako vždy a zo "zážitku" si neodnesú celkom nič. Zaráža ma, že moja generácia, ktorá by si mala obzvlášť vážiť, že toto nikdy nezažila a hádam, ani nikdy nezažije, sa počas výkladu dokáže smiať, nepočúvať, rozprávať sa o vlastných veciach a ešte viac vybuchovať do smiechu. Neverila by som, že niečo také je pri návšteve Osvienčimu možné, ale evidentne áno... je.
Hanbím sa za takých ľudí. A zároveň mi ich je ľúto. Ich a taktiež ich rodičov, ktorí nedokázali deťom ukázať, že život sa netočí, len okolo nich. Ktorí ich nedokázali naučiť citlivosti a súcitu.

Keď sa nad tým reálne zamyslíte... Generácia, ktorá Osvienčim reálne zažila sa postupne vytráca. Ostávajú ešte azda ľudia, ktorí boli v tých časoch deťmi alebo rodiny a pozostalí. Čo sa však stane, keď si čas vezme všetkých?
Zostaneme tu my.
Generácia našich rodičov ešte má úctu k histórií a je si vedomá.
Ale so všetkou úprimnosťou. Bojím sa tej mojej. Desí ma okamih, kedy tu ostane len ona a kedy tu bude oveľa väčšie množstvo ľudí, ktorí dokážu poprieť udalosti dávno minulé. Veď je to akoby zabudli na ponaučenie a keď zabudnú... vari z toho nemôže vzniknúť ďalšia hrôza? Keď si zabudneme pripomínať a cítiť?
Presne tak. Bojím sa času, kedy tu zostaneme len my. Keď sa raz staneme rodičmi a naše deti nenaučíme radosti z toho, čo majú a smútku k ľuďom, ktorí to nemali.
Ale cez všetko na svete verím, že zvíťazí rozum. Veď predsa, aj Nemci chceli najprv zničiť inteligenciu, pretože bez nej je spoločnosť podkopnutá a bezbranná. A pokiaľ budeme stále premýšľať svojou hlavou, nenecháme sa ovplyvniť a na všetko si utvoríme svoj názor... V tom prípade ešte máme šancu na budúcnosť. Ak sa budeme na veci pozerať s láskou a toleranciou.

Posledné, čo by som vám povedala, je asi len to, že vám ďakujem za pozornosť. Stále som vám nepovedala, ani polovicu vecí a pocitov, no mám pocit, že na túto tému by nestačila, ani kniha zapísaná stovkami strán...
Ďakujem vám, že ste.
A som vďačná, aj za včerajší zážitok, ktorý sa hádam naučím aplikovať do svojho života.
Veľa vecí tam pre mňa boli silným zážitkom, ale fotografia, ktorú som sem zverejnila mi vždy zrejme na chvíľu zastaví čas a prinúti ma zamyslieť sa. Vždy mi dá pocit...

4 komentáre:

  1. Ja sa viac bojím toho,že sa naša generácia stane tiež svedkom niečoho hrozného. Pretože minulosť sa opakuje, vojny sa vracajú,ľudia su nepoučiteľní. Stačí sa pozrieť na susednú Ukrajinu, ktorá je od r. 2014 vo vojne, ľudia tam stále umierajú, ale nehovorí sa o tom 🙁

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Možno trošku komplikovanejšie, no predsa len, som hovorila o tom istom, aj keď nie konkrétne o Ukrajine. To, že sa ľudí veci nedotýkajú, že nemajú úctu, či súcit... To sa dá presne aplikovať na tvoje obavy, pretože presne, ako si povedala. Ľudia sú nepoučiteľní a presne to sa začína zhoršovať, aj skrz mladých, ktorých napríklad nedokáže zaraziť, ani Osvienčim. Ale to je len minimum. Povedzme, že nejde o Osvienčim, ale celkovú pointu, že ich nedokáže zaraziť absolútne nič. Aj keď samozrejme sa to nedá povedať o všetkých, veď predsa medzi mladých patrím aj ja a zrejme aj ty. Ak sa nenaučíme učiť sa z minulosti, tak vo vojne bude opäť raz celý svet.
      Celkovo je situácia vo svete zlá. O Ukrajine sa nehovorí, čo je podľa mňa taktiež smutné a skrz to, že je to veľmi blízky štát by sa podľa mňa mala vynaložiť aspoň nejaká snaha pomôcť. No určite nechcem argumentovať tým, že im sa nepomôže a iným áno... čo je opäť raz obľúbeným spôsobom kritizovania všetkého. Aj utečenecká kríza je tragédiou. Rasová neznášanlivosť v dnešnej dobe je tragédiou. Hobofóbia a netolerancia, predsudky a sebeckosť... Jedno s druhým súvisí. Nikdy nie je všetko také zlé, ako to vyzerá. No predsa len štatistiky sú len čísla a tak či tak, tie "nízke hodnoty" trpia. Je to extrémne rozsiahla téme, takže to už asi nejdem viac rozpisovať.
      No ďakujem ti za komentár a tvoj čas, ktorý si si našla na prečítanie článku :).

      Odstrániť
  2. Moc zajímavý článek. Já si myslím, že se lidi z historie nepoučí nikdy. Až do teď se z ní nepoučili a pokud ano, tak jen na chvilku, dokud žili generace, které si ji pamatovali. Domnívám se, že je obětí z Osvětimi líto skoro všem, zvláště pokud si přečtou jejich příběhy, dozví se o nich víc a uvidí v nich konkrétní lidskou bytost. Ale sousta z těchtýž lidí pak klidně nepronajme byt Romovi. Moc nevěřím tomu, že jsou lidé v principu dobří. Necháváme za sebou jen spoušť, ubližujeme si navzájem, diskriminujeme se, válčíme, pořád a pořád dokola. A k tomu ničíme i přírodu kolem sebe, vymírají kvůli nám celé druhy. Téměř každý si uvědomuje, že je to špatné, ale když přijde na věc, neuděláme proto většinou nic, co by trochu ubralo z našeho pohodní nebo co by stálo moc námahy.
    Jsem moc ráda, že se nad tím někdo zamýšlí na blogu. Chystáš se psát víc podobných článků?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi pekne ti ďakujem za tvoj komentár a najmä za tvoju pozornosť a čas... Teší ma, že otvoril takýto priestor na rozhovor, ktorý by sa inak neudial.
      Nuž... Tvoje názory sú veľmi presne vystihnuté a v podstate s nimi naozaj môžem len súhlasiť. Ľudia sú si vedomí chýb, no nie sú schopní s nimi niečo urobiť. Nepoučia sa, ničia, ubližujú...
      Ale ja si aj tak nemyslím, že ľudia sú zlí. Ja som človek. Ty si človek. Nejde o to, že by som si nedokázala pripustiť, že zlým človekom som aj ja a že sa tak nejak radím do skupiny tých zlých, pretože tam patríme svojou nechopnosťou všetci. Dokážem si priznať, že robím rovnaké chyby. Avšak ľudia nie sú zlí. Som o tom presvedčená, pretože stačí prejsť pár metrov a viem, že narazím aspoň na minimum dobra, ktoré uvidím v medziľudských vzťahov. Áno ubližujeme a ničíme a aj keď sme si vedomí problémov, nemeníme svoje postoje. No my všetci potrebujeme jediné... učiť sa byť ľuďmi. Ľudstvo nie je zlé, len nie vždy sa dokáže učiť. Nie vždy dokáže prijímať veci, ako toleranciu, citlivosť, súcit, zodpovednosť... Možno som idealita, no ja verím, že aj ľudia, ktorí v sebe nesú nenávisť a sú neznášanliví, že takých treba vlastne ľutovať. Nie sú schopní vidieť, čo obnáša život. Celý svoj život sa naháňajú za niečim, čo ani nevedia pomenovať a ich nenávisť ich dusí, nedokáže ich priblížiť k iným tvorom, než rovnako predpojatým jedincom, ako sú oni. A koniec koncov je nad slnko jasné, že sa narodili, ako deti a ich názory boli čisté. Iste, povaha človeka spraví veľa, no to aj výchova. A pokiaľ ich rodičia nedokázali naučiť hodnotám - svoj život žijú, tak ako žijú. A svoje chyby odovzdajú svojim deťom. Čiže ja vidím neschopnosť učiť sa a nedostatok lásky. Sme výsledkom generačných chýb, na ktorých sa podielame. A ide len o to, či dokážeme byť dobrou zmenou alebo opäť raz zlou a jednoduchšou cestou. Či sa naučíme byť láskavými vždy a za každých okolností.
      Možno je to hlúpe, ale ja sa stále snažím vidieť dobrých ľudí a že tí, ktorí to vzdali a nevidia svoje následky vôbec, sú len menšinou. No nechcem to vyjadrovať takto. V skutočnosti nechcem deliť ľudí na dobrých a zlých a neustále vytvárať skupiny, ktoré sa niečim líšia. Z tohto neustáleho delenia spoločnosti som už unavená, pretože jediný kto robí medzi ľuďmi rozdieli, sme my ľudia.
      Je to veľmi rozsiahla téma, tak ako aj téma v článku. Všetko na seba akosi nadväzuje a stále mi prichádzajú myšlienky, ktoré by som ešte rada vyjadrila, no to samozrejme nejde takto...
      Preto ti len opäť raz ďakujem za tvoj úprimný záujem o tému a čas na rozvitie debaty :). Za to som veľmi rada ja.
      Určite by som rada napísala viac takýchto článkov, no popravde to nechcem sľúbiť, ani nejakým spôsobom zaručiť. O písaní tohto článku som neuvažovala neplánovala ho. Skrátka som si sadla a spontánne ho bez rozmyslu napísala. Viem, že ak podobné články na zamyslenie vzniknú, budú rovnako neplánované a prekvapivé. No určite by som v nich rada pokračovala.

      Odstrániť